Denník N

Prvý román o SNP vydali v New Yorku rok predtým, než Povstanie vôbec vypuklo

Vincent Hložník: Slovenskí partizáni. Zdroj – webumenia.sk Slovenskej národnej galérie
Vincent Hložník: Slovenskí partizáni. Zdroj – webumenia.sk Slovenskej národnej galérie

Historička Marína Zavacká skúmala prvé knihy o Povstaní. Tesne po vojne boli hrdinami SNP skôr úradníci a učitelia, po roku 1948 sa z kníh vymazával prezident Edvard Beneš aj mená, ktoré pôsobili židovsky.

Meno Franz Carl Weiskopf bežnému Slovákovi nemá čo povedať. Po nemecky píšuci spisovateľ židovského pôvodu sa narodil na začiatku minulého storočia v Prahe, pred nacistami utiekol do Spojených štátov a nakoniec zomrel v 50. rokoch vo východnom Berlíne. Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že so Slovenskom mohol mať spoločné len málo.

Lenže Weiskopf je v skutočnosti prvým autorom, ktorý preniesol povstanie Slovákov proti nacistom a kolaborantskému Tisovmu režimu do literárnej podoby. Zvláštne je, že slovenský preklad jeho románu s názvom Brieždi sa vyšiel v New Yorku už v roku 1943. Teda celý rok predtým, než SNP reálne vypuklo.

Weiskopf navyše podľa vlastných slov začal písať knihu v nemčine už v roku 1941 – ešte skôr, ako nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Presvedčený socialista pritom vo svojom diele rátal s tým, že sovietske vojská prídu slovenskému povstaniu na pomoc.

Historička Marína Zavacká z Historického ústavu SAV narazila na Weiskopfov román, keď skúmala prvé literárne diela o Slovenskom národnom povstaní. Jej výskum opisuje, ako sa krátko po vojne menilo vnímanie toho, kto sú hrdinovia SNP, či ako sa o Povstaní písalo pre deti.
Naivný, ale vizionársky
Weiskopfova kniha Brieždi sa bola veľmi schematická, kritici jej vyčítali naivitu. Slovenský literárny historik Eduard Goldstücker, ktorý žil po roku 1939 v londýnskom exile, si z knihy vyslovene uťahoval.

Franz Carl Weiskopf. Foto – Wikipédia

„Drotár nosí všetko od správ cez ruskú machorku až po krátkovlnný rádiový prijímač, strojník v továrni hovorí ako živý leták, inštrukcie od hlavného veliteľstva partizánov kdesi v horách znejú ako úvodníky nejakých sektárskych novín,“ napísal vo svojej kritike Goldstücker.

„Rádiový prístroj sa opatrí obratom ruky, guľomety prídu včas ako na zavolanie, celá dedina sa obráti k správnym názorom po krátkej reči drotára a po zaspievaní národnej pesničky s novými, protifašistickými slovami. Treba, aby uväznený drotár utiekol z väzenia? Niet nič ľahšieho: dvoma vetami v lámanej nemčine si získa sympatie nemeckej stráže.“

Napriek tomu je zaujímavé, ako sa Weiskopfov príbeh zasadený na slovenský vidiek podobá na udalosti, ktoré sa stali až po jeho publikovaní. V románe Brieždi sa ľudia napríklad tajne počúvali Vysielač slobody. V skutočnom Povstaní vysielal z Banskej Bystrice Slobodný vysielač.

V knihe sa pred povstaním, tak ako neskôr v realite, vytvárali menšie odbojové skupiny po dedinách, ktoré potom na povel spustili takzvanú Veľkú ofenzívu. Tak ako sa na rozkaz „Začnite s vysťahovaním“ domáce partizánske jednotky pridali k SNP. A i keď Weiskopf začal príbeh písať ešte pred tým, ako Nemci prepadli Sovietsky zväz, aj v jeho knihe chodievali domáci odbojári koordinovať postup so ZSSR na zasadnutia „Všeslovanského komitétu“.
Namiesto robotníkov povstali učitelia
Prvé spomienky na vojnové a povstalecké udalosti vznikali ešte pred tým, než komunisti po puči vo februári 1948 získali absolútnu moc a celý výklad SNP zúžili na hrdinstvo komunistov, partizánov a ich ruských veliteľov. Prvé literárne diela boli často veľmi civilné a ľudské.

Nástup dobrovoľníkov z Baťovian (Partizánskeho) do SNP. Foto – TASR

Ľavicový intelektuál Elo Šándor sa zapojil do odboja na západnom Slovensku, kde pracoval a tlmočil pre ruských partizánov a písal letáky. Jeho kniha Lesná správa opisovala nielen to, ako partizáni neraz brali jedlo miestnym obyvateľom. Šándor si spomenul aj na sovietskych dezertérov a prebehlíkov, či rýchle procesy pred poľnými súdmi.

Podobný bol aj autobiografický román Eleny Kovalovej-Kytkovej Mŕtvi sa dívajú, vydaný v roku 1948. Kytková nevykreslila slovenských ľudí ako neohrozených hrdinov, ktorí bez váhania nasadzovali svoje životy. Priznala, že mnohí z obyvateľov boli najprv nadšení ľudáci, ktorí najmä po deportáciách židovských susedov, či zážitkoch z východného frontu, obrátili.

Rozdiel medzi tým, ako sa Povstanie neskôr vykresľovalo za socializmu, a ako tesne po vojne, je badateľný aj v detských knižkách. Príkladom je román Hrdinovia od Jozefa Kunika, ktorý písal pod pseudonymom Jozef Hutár, vydaný už v roku 1945.

Historička Zavacká vysvetľuje, že v Hutárovej knihe malo rozvrstvenie Revolučného národného výboru, zloženého z miestnych odbojárov, ďaleko od neskoršej verzie s vedúcou úlohou strany. Najodvážnejším z povstalcov nebol uvedomelý robotník či komunista, ale mladý vzdelaný verejný notár, ktorý vystavuje falošné doklady. Notára vo výbore dopĺňal napríklad učiteľ či mlynár, robotníkov zastupoval kováč.

Zavacká hovorí, že to zodpovedalo realite. Vzdelanejší ľudia s maturitou mali totiž spred vojny poddôstojnícku vojenskú prípravu, a tak mohli zaujať významnejšiu rolu v čase, keď slovenská armáda po vypuknutí SNP mobilizovala zálohy a dobrovoľníkov.

V knihe Rušné prázdniny od Michala Šteinhíbela z roku 1946 sa zasa hlavnými aktérmi Povstania stali úradníci z Bratislavy, ktorých zastihlo vyhlásenie SNP cestou na dovolenku na vidiek.

Ilustrácia gardistu z knihy Hely Volanskej Tajomstvo. Foto – archív M. Z.
Preč s Benešom aj Palestínou
Detské knižky o Povstaní písala aj spisovateľka Hela Volanská, vlastným menom Chaja Wolfowitz. Na jej knihe Stretnutia v lesoch sa dá ilustrovať, ako sa komunistická cenzúra vyrovnala s motívmi, ktoré po februári 1948 už neboli žiaduce.

Zavacká porovnávala dve vydania tejto poviedkovej knižky. Prvé, ešte z roku 1948, a druhé, už z roku 1950. Tak napríklad: v scéne zoznamovania sa so zachráneným zostreleným americkým pilotom muži v druhom vydaní knihy pripíjali na Roosevelta, Stalina a na slobodu. No v prvej verzii sa ešte pilo na Roosevelta, Stalina a Beneša.

Tam, kde sa predtým písalo o nekonkrétnej partizánskej piesni, sa v druhom vydaní radšej pridal konkrétny text, aby si mladí čitatelia hádam nepospevovali niečo iné. A zásahy si vyžadovali aj židovsky znejúce mená a postavy so židovskými koreňmi.

Po roku 1948 a vyhlásení štátu Izrael zachvátil komunistické režimy antisemitský hon na „sionistických zradcov“. V Československu sa jeho obeťou stal dokonca generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany Rudolf Slánský, ktorého popravili po politickom procese v roku 1951.

A tak sa vo Volanskej knihe Šimon zo zoznamu nezvestných premenoval na slovenskejšieho Jula, o elektrikárovi z Minska sa už nepísalo, že je „jevrej“, a ďalšia židovsky znejúca postava, Aron, vo vydaní z roku 1950 už zo svojich snov a plánov vynechala „slnečnú Palestínu“.
Kto bol súdruh, kto gardista
Detské knižky o Povstaní po roku 1948 museli narábať aj s tým, ako opisovať kladných a záporných hrdinov. Nie všetky sa snažili nevyhnutne ako dobrých opisovať priamo komunistov, no je zaujímavé, že napríklad vo Volanskej knihe Tajomstvo sa zaužívalo označenie „súdruh“ pre tých, ktorí robia dobro.

Nemecké okupačné vojská po potlačení SNP v Banskej Bystrici. Foto – TASR

Deti to v knihe nevnímajú ako oslovenie medzi členmi komunistickej strany. Aj oni sa chceli stať súdruhmi, lebo to boli ľudia, ktorí si „vždy navzájom pomôžu, a tak dokážu čeliť nespravodlivosti“ a ktorí dokázali oslobodiť z temného väzenia „svojho veliteľa, súdruha Širokého“.

Negatívnymi postavami boli, samozrejme, nacistickí Nemci, ale aj slovenskí gardisti. Tí však boli v detských knihách zobrazovaní často skôr ako smiešni neschopní ľudia, nie ako predstavitelia zla. Literárny kritik Zlatko Klátik napríklad v 50. rokoch spisovateľov vyzýval, aby gardistov vykresľovali ako „naozajstného nepriateľa, nebezpečného a krvilačného, ktorého možno nenávidieť ako každého fašistu“.

Nepáčila sa mu napríklad scéna vo Volanskej Tajomstve, kde, ako píše, „dvaja chlapci za tuhej streľby narábajú s gardistom Kostkom, veľkým a mocným chlapom, skáču mu po bruchu, hryzú ho do šije a Kostka sa ako nemotorný medveď bezmocne zmieta, aby konečne kapituloval“.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie