Denník N

Strieľali ich do chrbta ako zajace. V jednej z nahorších masakier v Amerike zabíjali aj Slovákov

Jedna z mála fotiek z masakry. Baníci pochodujúci do Lattimera si vzali so sebou aj americkú zástavu, ktorú niesol Slovák Steve Jurich. Zdroj – Pennsylvania State Archives
Jedna z mála fotiek z masakry. Baníci pochodujúci do Lattimera si vzali so sebou aj americkú zástavu, ktorú niesol Slovák Steve Jurich. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Na neozbrojených štrajkujúcich baníkov strieľali šerifovi ľudia aj preto, že to boli len „všivaví cudzinci“. O Lattimerskej masakre z roku 1897 nevedia ani mnohí Američania.

Nikto už nikdy presne nezistí, prečo sa Michal Česlák rozhodol odísť do Ameriky. Možno ho vyhnal ťažký život v chudobnej dedine Zámutov neďaleko Vranova nad Topľou, kde sa v roku 1856 narodil do rodiny miestneho gazdu.

Keď vo februári 1882 ako 25-ročný prichádzal do Spojených štátov, patril do prvej vlny slovenských emigrantov, ktorí sa rozhodli skúsiť šťastie v ďalekej Amerike. Jeseň predtým sa doma oženil s Alžbetou Koškovou, s ktorou mali sobáš v evanjelickom kostole vo vedľajšej dedine.

Jednou z posledných vecí, ktorú doma stihol, bolo splodiť svoje prvorodené dieťa. Dcéra Alžbeta sa narodila pol roka po jeho odchode.

Michal Česlák strávil nasledujúcich osem rokov prácou v bani v severovýchodnej Pensylvánii pri meste Hazleton. Miestne bane boli bohaté na antracit (čierne uhlie) a lákali mnohých Slovákov najmä z východného Slovenska. Napríklad ľudia z už zaniknutej dediny Valaškovce pod Vihorlatom sem prišli koncom storočia vo viacerých vlnách.

Návrat aj s rodinou

Keď si Michal v roku 1890 našetril dostatok peňazí, vrátil sa do starej vlasti, aby si do Ameriky odviedol manželku Alžbetu aj s dcérou, ktorú vtedy ako 8-ročnú videl vôbec prvýkrát. Mnohí Slováci si chodili za more iba privyrábať, aby si potom doma mohli prikúpiť polia či opraviť dom. Michal Česlák však nie – v Amerike sa chcel usadiť natrvalo.

Postupne sa mu tam narodili ďalšie tri dcéry a napokon ako piate dieťa aj prvý syn, Janko. V júni 1897 Michal Česlák už ako Mike Cheslock požiadal o americké občianstvo. Veril, že práve v tejto novej vlasti nájde napokon s rodinou šťastie.

Táto fotografia rodiny Mike Cheslocka (vľavo hore) sa predávala vo forme kariet, aby sa vyzbierali peniaze pre smútiacu manzelku a malé deti. Foto - archív Mary Jo Barrettovej
Táto fotografia rodiny Mika Cheslocka (vpravo hore) sa predávala vo forme pohľadníc, aby sa vyzbierali peniaze pre pozostalých obetí. Foto – archív Mary Jo Barrettovej

Jeho americký sen však trval len veľmi krátko. Desiateho septembra 1897, pred 119 rokmi, ho počas štrajku baníkov zastrelili ranou do čela. Bol jedným zo štyroch Slovákov, ktorí zahynuli počas incidentu známeho ako Lattimerský masaker.

Miestny šerif a jeho zástupcovia strieľali do davu 400 štrajkujúcich baníkov. Celkovo zahynulo 19 ľudí a 38 ďalších bolo zranených; všetci boli imigranti z východnej Európy – Slováci, Poliaci a Litovčania. Mnohých strelili do chrbta, keď utekali preč. Ide o jednu z najväčších masakier v dejinách pracovných sporov v Spojených štátoch amerických.

„Nebola to bitka, pretože neboli agresívni, a nebola to ani obrana, pretože nemali žiadne zbrane. Jednoducho ich postrieľali ako bezcenné veci. Každý z týchto licencovaných zabijakov sa snažil v mäsiarčine prekonať toho druhého,“ napísal o deň neskôr denník The Hazleton Daily Standard.

Obete Lattimerskej masakry

Sebastian Broztowski
Frank Chrzeszeski
John Fotta
Andrew Jurecek
George Julick
Andrew Monikaski
Raphaeol Rekiewicz
John Tarnowicz
Stanley Zargoski
Michael Cheslock
Adalbert Czaja
Anthony Grekos
Stephen Jurics
Andrew Mieczkowski
Clement Platek
John Skrep
Jacob Tomashontas
Adalbert Ziemba
Adam Zieminski

Napriek tomu o tejto masakre vie v Amerike len málokto. Aj Paul Shackel, antropológ z Marylandskej univerzity, sa o nej dozvedel až na sté výročie v roku 1997.

„Nie je to súčasť stredoškolského dejepisu v Pensylvánii a ani sa to nespomína vo väčšine historických kníh o Spojených štátoch,“ hovorí pre Denník N muž, ktorý sa incidentu venoval niekoľko rokov a založil stránku Lattimer Massacre Project.

Jedným z dôvodov podľa neho je ten, že v tragédii nezomierali americkí občania, ale nechcení a pre mnohých neinteligentní imigranti z východnej Európy. Jeden svedok povedal, že počas streľby na nich kričali, že sú len „Maďari“. Vtedajší Američania – teda najmä potomkovia Angličanov, Walesanov, Írov či Nemcov – novým prisťahovalcom z východnej Európy v tom čase hovorili posmešne „hunkies“.

Ťažké roky

Slováci a slovenskí Rusíni (ťažko to s odstupom času rozlíšiť) to v Amerike v 90. rokoch 19. storočia nemali jednoduché. Od roku 1893 bola americká ekonomika v depresii, čo sa odrazilo na ich pracovných príležitostiach, ako aj vo vzťahu Američanov k novým prisťahovalcom.

„V roku 1897 robili pre krízu baníci v priemere iba dva, tri dni týždenne,“ hovorí Shackel. Plat dostávali len za množstvo uhlia, ktoré sa vyfáralo. Cena práce bola naviazaná na cenu uhlia, ktoré bolo v tom čase lacné.

Práca v pensylvánskych baniach bola ťažká a slabo platená. Východoeurópania dostávali aj o 15 percent menej ako starousadlíci. Zdroj – The Pennsylvania Anthracite Heritage Museum and Iron Furnaces

Podľa článku Henryho Rooda z roku 1898 zarábali miestni baníci 50 centov až 1 dolár a 10 centov za deň, teda za desaťhodinovú prácu, ktorá sa začínala o siedmej ráno. Navyše im v deň výplaty ešte odrátali nájom za bývanie vo firemných domoch, poplatok za firemného lekára a nákup vo firemnej predajni potravín, kde sa jedlo, ale aj šatstvo predávalo za premrštené ceny.

Baníci tak v čistom dostali často len pár dolárov za mesiac. Henry Rood napísal, že počul o prípade jedného muža, ktorý za šestnásť dní práce zarobil v čistom iba štyri centy. Niektorí však dopadli ešte horšie a zomierali v dlhoch voči firme, pre ktorú pracovali.

Cudzinci znižujú mzdy

Išlo pritom o veľmi nebezpečnú prácu. Cudzinci z východnej Európy, ktorí začali chodiť do Pensylvánie len v posledných rokoch, dostávali tie najťažšie práce a mnohí za ne zaplatili životom.

V júli 1894 v jednej bani pri Hazletone pri explózii pušného prachu zahynulo niekoľko baníkov, podľa mien mohli byť aj zo Slovenska. „Obete hrozného nešťastia doslova roztrhalo na kusy,“ písali miestne noviny.

Odhaduje sa, že celkovo zahynulo v amerických baniach do roku 1950 130-tisíc ľudí. Zdroj - Pennsylvania State Archives
V amerických baniach zahynuli v tých časoch tisícky ľudí. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Imigranti z východnej Európy museli čeliť aj rasizmu zo strany starousadlíkov. Ľudia hovoriaci čudnými jazykmi, často v zúboženom stave, ktorí sa navyše aj častejšie ako domáci opíjali, v nich nevzbudzovali sympatie.

Mnohí tvrdili, že im kradnú prácu či znižujú mzdy, keďže boli ochotní robiť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie