Denník N

Strieľali ich do chrbta ako zajace. V jednej z nahorších masakier v Amerike zabíjali aj Slovákov

Jedna z mála fotiek z masakry. Baníci pochodujúci do Lattimera si vzali so sebou aj americkú zástavu, ktorú niesol Slovák Steve Jurich. Zdroj – Pennsylvania State Archives
Jedna z mála fotiek z masakry. Baníci pochodujúci do Lattimera si vzali so sebou aj americkú zástavu, ktorú niesol Slovák Steve Jurich. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Na neozbrojených štrajkujúcich baníkov strieľali šerifovi ľudia aj preto, že to boli len „všivaví cudzinci“. O Lattimerskej masakre z roku 1897 nevedia ani mnohí Američania.

Nikto už nikdy presne nezistí, prečo sa Michal Česlák rozhodol odísť do Ameriky. Možno ho vyhnal ťažký život v chudobnej dedine Zámutov neďaleko Vranova nad Topľou, kde sa v roku 1856 narodil do rodiny miestneho gazdu.

Keď vo februári 1882 ako 25-ročný prichádzal do Spojených štátov, patril do prvej vlny slovenských emigrantov, ktorí sa rozhodli skúsiť šťastie v ďalekej Amerike. Jeseň predtým sa doma oženil s Alžbetou Koškovou, s ktorou mali sobáš v evanjelickom kostole vo vedľajšej dedine.

Jednou z posledných vecí, ktorú doma stihol, bolo splodiť svoje prvorodené dieťa. Dcéra Alžbeta sa narodila pol roka po jeho odchode.

Michal Česlák strávil nasledujúcich osem rokov prácou v bani v severovýchodnej Pensylvánii pri meste Hazleton. Miestne bane boli bohaté na antracit (čierne uhlie) a lákali mnohých Slovákov najmä z východného Slovenska. Napríklad ľudia z už zaniknutej dediny Valaškovce pod Vihorlatom sem prišli koncom storočia vo viacerých vlnách.

Návrat aj s rodinou

Keď si Michal v roku 1890 našetril dostatok peňazí, vrátil sa do starej vlasti, aby si do Ameriky odviedol manželku Alžbetu aj s dcérou, ktorú vtedy ako 8-ročnú videl vôbec prvýkrát. Mnohí Slováci si chodili za more iba privyrábať, aby si potom doma mohli prikúpiť polia či opraviť dom. Michal Česlák však nie – v Amerike sa chcel usadiť natrvalo.

Postupne sa mu tam narodili ďalšie tri dcéry a napokon ako piate dieťa aj prvý syn, Janko. V júni 1897 Michal Česlák už ako Mike Cheslock požiadal o americké občianstvo. Veril, že práve v tejto novej vlasti nájde napokon s rodinou šťastie.

Táto fotografia rodiny Mike Cheslocka (vľavo hore) sa predávala vo forme kariet, aby sa vyzbierali peniaze pre smútiacu manzelku a malé deti. Foto - archív Mary Jo Barrettovej
Táto fotografia rodiny Mika Cheslocka (vpravo hore) sa predávala vo forme pohľadníc, aby sa vyzbierali peniaze pre pozostalých obetí. Foto – archív Mary Jo Barrettovej

Jeho americký sen však trval len veľmi krátko. Desiateho septembra 1897, pred 119 rokmi, ho počas štrajku baníkov zastrelili ranou do čela. Bol jedným zo štyroch Slovákov, ktorí zahynuli počas incidentu známeho ako Lattimerský masaker.

Miestny šerif a jeho zástupcovia strieľali do davu 400 štrajkujúcich baníkov. Celkovo zahynulo 19 ľudí a 38 ďalších bolo zranených; všetci boli imigranti z východnej Európy – Slováci, Poliaci a Litovčania. Mnohých strelili do chrbta, keď utekali preč. Ide o jednu z najväčších masakier v dejinách pracovných sporov v Spojených štátoch amerických.

„Nebola to bitka, pretože neboli agresívni, a nebola to ani obrana, pretože nemali žiadne zbrane. Jednoducho ich postrieľali ako bezcenné veci. Každý z týchto licencovaných zabijakov sa snažil v mäsiarčine prekonať toho druhého,“ napísal o deň neskôr denník The Hazleton Daily Standard.

Obete Lattimerskej masakry

Sebastian Broztowski
Frank Chrzeszeski
John Fotta
Andrew Jurecek
George Julick
Andrew Monikaski
Raphaeol Rekiewicz
John Tarnowicz
Stanley Zargoski
Michael Cheslock
Adalbert Czaja
Anthony Grekos
Stephen Jurics
Andrew Mieczkowski
Clement Platek
John Skrep
Jacob Tomashontas
Adalbert Ziemba
Adam Zieminski

Napriek tomu o tejto masakre vie v Amerike len málokto. Aj Paul Shackel, antropológ z Marylandskej univerzity, sa o nej dozvedel až na sté výročie v roku 1997.

„Nie je to súčasť stredoškolského dejepisu v Pensylvánii a ani sa to nespomína vo väčšine historických kníh o Spojených štátoch,“ hovorí pre Denník N muž, ktorý sa incidentu venoval niekoľko rokov a založil stránku Lattimer Massacre Project.

Jedným z dôvodov podľa neho je ten, že v tragédii nezomierali americkí občania, ale nechcení a pre mnohých neinteligentní imigranti z východnej Európy. Jeden svedok povedal, že počas streľby na nich kričali, že sú len „Maďari“. Vtedajší Američania – teda najmä potomkovia Angličanov, Walesanov, Írov či Nemcov – novým prisťahovalcom z východnej Európy v tom čase hovorili posmešne „hunkies“.

Ťažké roky

Slováci a slovenskí Rusíni (ťažko to s odstupom času rozlíšiť) to v Amerike v 90. rokoch 19. storočia nemali jednoduché. Od roku 1893 bola americká ekonomika v depresii, čo sa odrazilo na ich pracovných príležitostiach, ako aj vo vzťahu Američanov k novým prisťahovalcom.

„V roku 1897 robili pre krízu baníci v priemere iba dva, tri dni týždenne,“ hovorí Shackel. Plat dostávali len za množstvo uhlia, ktoré sa vyfáralo. Cena práce bola naviazaná na cenu uhlia, ktoré bolo v tom čase lacné.

Práca v pensylvánskych baniach bola ťažká a slabo platená. Východoeurópania dostávali aj o 15 percent menej ako starousadlíci. Zdroj – The Pennsylvania Anthracite Heritage Museum and Iron Furnaces

Podľa článku Henryho Rooda z roku 1898 zarábali miestni baníci 50 centov až 1 dolár a 10 centov za deň, teda za desaťhodinovú prácu, ktorá sa začínala o siedmej ráno. Navyše im v deň výplaty ešte odrátali nájom za bývanie vo firemných domoch, poplatok za firemného lekára a nákup vo firemnej predajni potravín, kde sa jedlo, ale aj šatstvo predávalo za premrštené ceny.

Baníci tak v čistom dostali často len pár dolárov za mesiac. Henry Rood napísal, že počul o prípade jedného muža, ktorý za šestnásť dní práce zarobil v čistom iba štyri centy. Niektorí však dopadli ešte horšie a zomierali v dlhoch voči firme, pre ktorú pracovali.

Cudzinci znižujú mzdy

Išlo pritom o veľmi nebezpečnú prácu. Cudzinci z východnej Európy, ktorí začali chodiť do Pensylvánie len v posledných rokoch, dostávali tie najťažšie práce a mnohí za ne zaplatili životom.

V júli 1894 v jednej bani pri Hazletone pri explózii pušného prachu zahynulo niekoľko baníkov, podľa mien mohli byť aj zo Slovenska. „Obete hrozného nešťastia doslova roztrhalo na kusy,“ písali miestne noviny.

Odhaduje sa, že celkovo zahynulo v amerických baniach do roku 1950 130-tisíc ľudí. Zdroj - Pennsylvania State Archives
V amerických baniach zahynuli v tých časoch tisícky ľudí. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Imigranti z východnej Európy museli čeliť aj rasizmu zo strany starousadlíkov. Ľudia hovoriaci čudnými jazykmi, často v zúboženom stave, ktorí sa navyše aj častejšie ako domáci opíjali, v nich nevzbudzovali sympatie.

Mnohí tvrdili, že im kradnú prácu či znižujú mzdy, keďže boli ochotní robiť za menej ako ich anglosaskí kolegovia. Iní sa báli, že sem prinesú socialistické a anarchistické myšlienky zo svojej zaostalej vlasti. Obmedziť prisťahovalectvo v čase krízy sa snažili aj politici.

„Rezolúcie, ktoré prijal štátny kongres v rokoch 1895 a 1897, opisovali nových imigrantov ako narastajúce zlo, ktoré ubližuje americkým robotníkom a je nebezpečné pre americké inštitúcie,“ hovorí Shackel.

Karikatúra, ktorá vystihuje postoj mnohých Američanov k novým emigrantom z chudobnej východnej Európy. Zdroj -
Karikatúra, ktorá vystihuje postoj mnohých Američanov k novým emigrantom z chudobnej východnej Európy. Zdroj – Lattimer Massacre Project

Daň pre cudzincov

V takejto atmosfére začala v auguste 1897 platiť v Pensylvánii nová daň pre cudzincov. Hovorila, že každý robotník a baník, ktorý nie je americkým občanom, musí zaplatiť tri centy za odrobený deň. Banské spoločnosti im ich mali strhávať z výplaty.

Majitelia baní očakávali, že imigranti z východnej Európy a z Talianska prijmú tieto opatrenia ako vždy predtým. Veď imigranti z východnej Európy prišli do Ameriky zarábať a nezapájali sa do štrajkov. Podmienky v hazletonských baniach v roku 1897 však už boli priveľa aj na nich.

Mike Cheslock v tom čase býval s rodinou v Harwoode, banskom mestečku na juh od Hazletonu. Spisovateľ so slovenskými koreňmi Michael Novak ho opísal ako obec s dvoma dlhými úzkymi uličkami firemných domov.

„Banská dedinka Harwood je jedným z najschátralejších miest, aké sa dajú nájsť v Pensylvánii. Domy sú také neopravené, že keď prší, voda preteká na dlážku a na postele. Jediná budova so slušným vzhľadom je firemný obchod,“ napísal miestny reportér podľa Novaka, ktorého kniha Lattimerské zbrane (Guns of Lattimer) je najobsažnejším zdrojom informácií o incidente.

Takto vyzerali domy v banskom mestečku Lattimer. Domy boli postavené z drevenných dosiek. Zdroj - Pennsylvania State Archives
Takto vyzerali domy v banskom mestečku Lattimer. Domy boli postavené z drevených dosiek. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Američania tieto domy nazývali chatrčami; často sa v jednej izbe tlačilo aj desať ľudí. „Ženy museli po vodu chodiť k pumpe vo dvore a počas zimy každý hazardoval so zápalom pľúc,“ opisoval podmienky v banských mestečkách aj poľský historik Edward Pinkowski.

Paul Shackel tu počas archeologického prieskumu našiel len minimum kostí zvierat, čím dedukuje, že mäso sa podávalo len výnimočne. „Podľa vtedajších kuchárok jedli halušky, pirohy, placky či holúbky. Boli blízko hladovaniu, najmä počas krízy v 90. rokoch 19. storočia,“ hovorí.

Slovenská komunita

Mike Cheslock, ktorý bol správcom v neďalekom evanjelickom kostole, mal za susedov aj ďalších Slovákov. Andrew Jurecek (Andrej Juríček) mal asi 40 rokov, bol ženatý, manželka čakala druhé dieťa. Steve Jurich (Štefan Jurič) sa len nedávno oženil. John Fotta (Ján Futa) bol sedemnásťročný mladík, ktorý býval s ovdovenou matkou a hral v miestnej kapele.

Od augusta prebehlo v baniach okolo Hazletonu viacero štrajkov a pochodov. Deviateho septembra sa štrajkujúci rozhodli, že okrem bane Harwood treba pozastaviť ťažbu aj v bani Lattimer.

Matka s dcérou pred domom v Lattimeri. Zdroj - Pennsylvania State Archive
Matka s dcérou pred domom v Lattimeri. Zdroj – Pennsylvania State Archives

Obe patrili jednému z najbohatších ľudí v štáte – Calvinovi Pardeemu, ktorého otec zakladal miestny banský priemysel. Iba vtedy bude mať štrajk účinok, keď sa výroba zastaví vo všetkých jeho baniach, mysleli si štrajkujúci.

Mike Cheslock patril spomedzi nich k najskúsenejším: v Amerike žil dokopy už 15 rokov a ako jeden z mála požiadal pred pár mesiacmi aj o občianstvo. Práve jeho si vybrali za jedného z vodcov štrajku.

Krásny slnečný deň

V piatok 10. septembra 1897 bolo teplé a slnečné počasie. Štrajkujúci baníci sa zišli v Harwoode a rozhodli sa pochodovať na Lattimer. Žiadali zvýšiť mzdu o 10 centov na deň, znížiť cenu, za ktorú museli kupovať pušný prach, a zrušiť firemný obchod a firemného lekára, ktorých služby za premrštené ceny museli využívať.

Nebrali si so sebou žiadne zbrane ani palice, aby bolo jasné, že ide o nenásilný protest. Naopak, vzali si dve americké vlajky, čím chceli títo cudzinci, z ktorých mnohí neovládali angličtinu, ukázať, že si ctia svoju novú vlasť. Jednu vlajku na čele sprievodu niesol Slovák Steve Jurich.

Majiteľ baní Calvin Pardee však nemal pre štrajkujúcich žiadne pochopenie. Pár dní predtým povolali z dovolenky v Atlantic City miestneho šerifa Jamesa Martina. Ten zvolal svojich zástupcov a vyše 80 dobrovoľníkov, všetko ľudí s anglosaským pôvodom, ktorých živobytie bolo naviazané na prosperitu baní. Vyzbrojil ich novými puškami Winchester a ostrými nábojmi.

Banskí chlapci (breaker boys, ktorých úlohou bolo ručne vyberať z hromady uhlia nečistoty, hrajú americký futbal pred baňou v Lattimeri. Zdroj - Pennsylvania State Archives
Banskí chlapci (breaker boys, ktorých úlohou bolo ručne vyberať z hromady uhlia nečistoty) hrajú americký futbal pred baňou v Lattimeri. Zdroj – Pennsylvania State Archives

S demonštrantmi sa najskôr zrazili na západ od mesta, kde im zahatali cestu cez Hazleton. Dav sa rozhodol mesto obísť. K druhej, tentokrát už smrteľnej zrážke došlo neďaleko baní pri mestečku Lattimer. Bolo niečo po pol štvrtej poobede.

„Martin prišiel k čelu sprievodu a oznámil baníkom, že sa musia rozísť. Nie všetci pochodujúci, najmä zozadu, ho počuli či videli. Martin sa pokúsil vytrhnúť vlajku z ruky Steva Juricha… Niekto potom skríkol: ‚Páľte!‘ a ‚Dajte im dve-tri rany!‘“ opísal zrážku historik Kenneth Wolenski.

Prvý padol Jurich

Andro Novotny, pôvodom z Vyšného Kručova, stál v tom momente v prvom rade.

„Šerif ma jednou rukou chytil za kabát a druhou mi nabitým revolverom mieril priamo na hruď. Spýtal sa ma: ‚Kam ideš?‘ a ja som po anglicky odpovedal: ‚Nechaj ma.‘ Snažil som sa mu odtlačiť ruku, ktorou mi mieril na hruď. Počas tohto pohybu vydal šerif pokyn: ‚Páľte!‘ a začala sa streľba,“ vravel podľa Novaka.

Podľa očitých svedkov padol ako prvý Slovák Steve Jurich. Novak píše, že ešte zakričal po slovensky: „O, joj, joj, joj.“ Zástupcovia šerifa však strieľali ďalej. Mike Cheslock schytal ranu priamo do čela a na mieste bol mŕtvy. Z hlavy mu spadol jeho typický špicatý klobúk.

Masakra podľa karikaturistov, Brotherhood of Fireman journal, 1898
Masakra podľa karikaturistu. Zdroj – Brotherhood of Fireman Journal, 1898

Neozbrojení baníci utekali preč, no streľba neprestávala – mnohých zastrelili od chrbta. Andrew Jurecek sa utekal skryť do miestnej školy a takmer to stihol, keď mu guľka vnikla do chrbta v oblasti brucha.

Odzadu zastrelili aj Johna Fottu. „Môj chlapec je mŕtvy. Môj chlapec, ktorý bol mojou jedinou oporou. Niekedy zarobil aj 75 centov za deň, staral sa o svoju úbohú ovdovenú matku,“ plakala jeho mama podľa Pinkowského.

Celý výjav sledovala Helena Reháková, ktorá ho opísala pre Amerikánsko-slovenské noviny.

„Mala som strach, schovala som sa za kmeň stromu. Guľky mi lietali okolo hlavy a skákali cezo mňa krvácajúci štrajkujúci baníci. Každý, kto mal sily, utekal o život, pretože šerifovi ľudia im strieľali do chrbta. Keď prestala streľba, opatrne som sa pozviechala a uvidela som hroznú scénu. Na koľajach ležali mŕtvoly, v kríkoch a v priekopách zranení. Telá mŕtvych a zranených odvážali na posteľných prestieradlách,“ tvrdila podľa kanadského historika Marka Stolarika.

Michael Srokach (Sorokáč, pravdepodobne z dediny Valaškovce) podľa Novaka svedčil, že šerifovi muži nemali žiadne zľutovanie. „Dáme vám peklo a nie vodu, hunkies,“ kričali na mužov prosiacich o milosť. „Postrieľajte tých bastardov.“

Minúta a pol

Streľba do neozbrojených baníkov trvala najmenej minútu a pol. Na konci dňa zostalo 19 mŕtvych – okrem štyroch Slovákov najmä Poliaci a niekoľko Litovčanov; zranených bolo ďalších 38 ľudí, z nich mnohí pôvodom zo Slovenska. Zranil sa aj brat Mika Cheslocka – John.

Správa o masakre v Lattimeri sa rýchlo rozšírila, noviny jej venovali mnoho priestoru a guvernér Pensylvánie do oblasti povolal národnú gardu, aby predišla ďalším nepríjemnostiam.

K tým neprišlo. Imigranti v nasledujúcich dňoch pochovávali a oplakávali svojich mŕtvych. Po pár dňoch sa baníci vrátili do baní bez toho, dosiahli len málo zo svojich požiadaviek. Sťažovalo sa aj veľvyslanectvo Rakúsko-Uhorska, ktorého občania pri masakre zomreli.

Rozhorčení boli podľa štúdie Marka Stolarika aj Slováci žijúci v iných častiach Ameriky. „V najslobodnejšej krajine na svete na ľudí strieľali ako na zajace,“ sťažoval sa Ján Kiličuk.

Streľba trvala najmenej minútu a pol, niektorí hovorili,že až tri minúty. Zdroj - Philadelphia inquirer, 12. 9. 1897
Streľba trvala najmenej minútu a pol, niektorí hovorili, že až tri minúty. Zdroj – Philadelphia Inquirer, 12. 9. 1897

Na šerifa a jeho zástupcov medzitým vydali zatykač a čakal ich súd. Šerif Martin po počiatočnom zapieraní priznal, že vydal rozkaz na streľbu, ale urobil to vraj veľmi nerád – len preto, lebo to bola jeho povinnosť a musel zastaviť dav, ktorý chcel pochodovať ďalej.

Nenávisť na súde

Mike Cheslock po sebe zanechal manželku a päť detí, z ktorých najstaršia Ella (Alžbeta) mala 15 rokov a najmladší John len 8 mesiacov. Práve Mikovu smrť si vybral za základ svojej obžaloby prokurátor. Bolo jasné, že zomrel guľkou z winchestrovky a že medzi baníkmi bol váženou osobnosťou.

„Čestný, mierny a vážený člen bratských organizácií a správca kostola,“ opisoval ho Pinkowski. V prípade odsúdenia mali nasledovať žaloby za ďalších mŕtvych.

Súd vo februári a v marci 1898 sledovala s napätím americká tlač, súdna sieň bývala plná. Proces trval vyše mesiaca, na tú dobu dlho. Mnohí obvinení zástupcovia šerifa ani neľutovali, že strieľali. „Rád by som postrieľal týchto všivavých cudzincov. Krajina by bez nich bola lepšia,“ hovorili.

Desiatky ľudí dosvedčili, že Mika Cheslocka zastrelili šerifovi muži (hoci nebolo jasné, kto presne). Napriek tomu v tomto procese vyhral strach z cudzincov.

Výrazne tomu pomohol vo svojej záverečnej reči obhajca, ktorý rozdúchaval nenávisť voči Východoeurópanom – viackrát ich nazval „barbarmi“. Podľa miestnych novín hovoril niekoľko hodín, až mu „po lícach stekal pot“.

„Táto bezprávna horda sem prišla z ázijských stepí a obviňuje teraz z vraždy tohto cteného šerifa tejto krajiny, ktorý sľúbil plniť si svoju povinnosť. História Hunov a Slovanov v ich starej zemi je plná deštrukcie a pustošenia. Pod Attilom nemilosrdne pochodovali Európou. Pred ich nájazdmi nebol žiadny domov dostatočne svätý, žiadna panna dostatočne čistá,“ povedal okrem iného obhajca podľa dobovej tlače.

Zafungovalo to. Dvanásťčlenná porota, v ktorej nebol nik s východoeurópskym pôvodom ani so skúsenosťami z baní, hlasovala hneď po tom, ako za sebou zatvorila dvere. Jednohlasne rozhodla o tom, že obvinení sú nevinní. „V tomto procese vyhrala rasová nenávisť,“ napísal Pinkowski o 50 rokov neskôr.

Takto videla proces tlač Slovákov v Amerike. Manželka Mika Cheslocka ukazuje na šerifa Martina, ktorého však podplatená spravodlivosť prepustila. Zdroj - Národný kalendár 1899
Takto videla proces tlač Slovákov v Amerike. Manželka Mika Cheslocka ukazuje na šerifa Martina, ktorého však podplatená spravodlivosť prepustila. Zdroj – Národný kalendár, 1899

V Hazletone dodnes

Potomkovia Mika Cheslocka žijú v Hazletone dodnes. Mary Jo Barrettová, rodená Cheslocková, má 62 rokov a je jeho pravnučka. Tragickú smrť svojho predka si s rodinou pravidelne pripomína každý rok počas výročia.

„Modlíme sa, čítame zoznam mien zmasakrovaných. Niektorí si oblečú dobové šaty. Môj otec tam chodieval, kým ho nepremohla choroba. Moja matka, ja a sestra sme v tom pokračovali a vzdávame poctu Michaelovej pamiatke,“ hovorí pre Denník N.

Jej dedo bol John Chesclock, ktorý mal v čase masakry len osem mesiacov. On ani jeho matka Ella o tom tragickom dni takmer nehovorili. Mary Jo však tvrdí, že si tragédiu treba pripomínať. „Máme troch vnukov a dúfame, že im niekedy budeme môcť porozprávať o Lattimerskej masakre, aby mohli byť hrdí na svojho praprapradedka,“ vraví.

Náhrobok Mika Cheslocka. Foto - archív Mary Jo Barrettovej
Náhrobok Mika Cheslocka. Foto – archív Mary Jo Barrettovej

Vzťahy medzi starousadlíkmi a slovanskými imigrantmi sa časom ustálili. Podľa Barrettovej prišiel za rodinou pár rokov po masakre jeden zo šerifových zástupcov, aby sa jej ospravedlnil za Michaelovu smrť. „Potreboval si upokojiť svedomie. Muselo to byť ťažké pre obe strany – pre tých, čo kráčali za lepšími pracovnými podmienkami, aj pre tých, čo len robili svoju prácu ako ochrancovia poriadku,“ hovorí.

Jeden z najlepších priateľov jej deda Johna bol istý Cal Hanes, ktorého otec patril medzi 80 šerifových mužov, ktorí v onen septembrový piatok strieľali na baníkov. Mohol teda zastreliť aj jeho otca, Mika Cheslocka.

Napriek tomu sa zo synov stali veľmi blízki priatelia. O Lattimerskej masakre však spolu nikdy nehovorili.

Tabuľa pripomínajúca masaker. Foto - archív Mary Jo Barrettovej
Tabuľa pripomínajúca masaker. Foto – archív Mary Jo Barrettovej

Hlavné zdroje:

Henry Rood: in The Century Magazine (1898)

Edward Pinkowski: Lattimer Massacre (1950)

Michael Novak: Guns of Lattimer (1976)

Kenenth Wolenski: Lattimer Massacre (1997)

Mark Stolarik: A Slovak Perspective on the Lattimer Massacre (2002)

Paul Shackel a tím: The Gilded Age Wasn’t So Gilded in the Anthracite Region of Pennsylvania (2012)

Lattimer Massacre Project

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie