Ako to naozaj bolo s vodným delom pri demonštrácii proti Gorile?

Autor je predsedom strany Nova

Dlhšie som váhal, či napísať opis udalostí spred viac ako štyroch rokov, keď v Bratislave prebehla jedna z najväčších protestných demonštrácií ku kauze Gorila. To bol zároveň jediný prípad, keď po skončení protestu bola pred budovou parlamentu použitá špeciálna vodná striekačka, takzvané vodné delo. Nakoniec som sa rozhodol napísať svoj pohľad na danú udalosť, pretože už niekoľko rokov sa stále šíri po internete pomerne veľa mylných interpretácií.

Prípad Gorila začala polícia reálne vyšetrovať prvýkrát na jeseň roku 2010 po mojom príchode na ministerstvo vnútra. Na základe výpovedí Toma Nicholsona začali odvážni vyšetrovatelia na Úrade boja proti korupcii trestné stíhanie v tejto veci. Toto trestné stíhanie bolo zastavené na jar 2011 dnes už známym „pokynom“ vtedajšieho námestníka generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, ktorý prišiel k záveru, že spis Gorila je „skutkovo vykonštruovaný“ a predstavuje „spravodajskú hru“.

Pred Vianocami roku 2011 bol celý spis zverejnený na internete. Po jeho prečítaní som požiadal Úrad boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), aby mi po vianočných sviatkoch oznámil, či informácie uvedené v spise sú vierohodné, teda či sa aspoň niektoré z nich dajú overiť prostredníctvom ďalších dôkazov (napríklad finančné transakcie). Keďže mi vedenie ÚBOK po Novom roku oznámilo, že viaceré informácie uvedené v spise sú vierohodné, rozhodol som o zriadení špeciálneho vyšetrovacieho tímu a požiadal o súčinnosť špeciálneho prokurátora. Postoj prokuratúry k celej kauze je hádam námetom na iný článok a iný deň.

Zverejnenie spisu Gorila spôsobilo oprávnenú aktivizáciu verejnosti, ktorá vyústila do viacerých protestov. Najväčší z nich sa uskutočnil 3. februára 2012 v Bratislave. Týždeň predtým, 27. januára 2012, bol menší protest pred budovou parlamentu, ktorý sa skončil rozbitými dverami a menšou majetkovou škodou na budove parlamentu.

Vtedy ma viacerí poslanci vyzývali, aby polícia zakročila razantnejšie, čo som jednoznačne odmietol. Predsedu parlamentu Pavla Hrušovského som dôrazne požiadal, aby Národná rada nepodala trestné oznámenie pre poškodenie cudzej veci, k čomu nakoniec nedošlo. Atmosféra tých dní bola dosť výbušná a každé prilievanie oleja do ohňa mohlo mať zničujúce následky. Po proteste z 27. januára 2012 sme si však uvedomili, že protesty Gorila sa pravdepodobne budú snažiť zneužiť aj extrémisti, ktorí budú mať za cieľ vyprovokovať násilné strety.

Z uvedeného dôvodu som 3. februára 2012 – v deň najväčšej ohlásenej demonštrácie – zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej som oznámil, že polícia je na strane pokojne demonštrujúcich a bude zasahovať iba v prípade, ak príde k násilnostiam. Osobne som to aj tak cítil – koniec koncov, ak si prečítate zmienky o mne v spise Gorila, tak zistíte, že som v nej bol spomínaný ako jeden z mála, s ktorým sa „nedá dohodnúť“.

Polícia mala teda pokyn byť pripravená, ale nedemonštrovať ani len svoju prítomnosť, pokiaľ nepríde k násilným prejavom. Veľmi dobre som si uvedomoval, že ak dôjde k nezvládnutým stretom s políciou, bude to mať za následok obrovské vybičovanie vášní. Poobedie a celý večer som strávil v zasadačke na ministerstve vnútra so svojimi najbližšími spolupracovníkmi a s vedením Policajného zboru. Boli sme v stálom spojení s veliteľom zásahu.

Demonštrácia sa začala na námestí SNP, kde bolo prítomných viac ako 10-tisíc osôb, a bola veľmi pokojná. Po jej ukončení sa časť ľudí začala presúvať pred úrad vlády, kde sa k nim pridalo na Obchodnej ulici niekoľko stoviek extrémistov a chuligánov zo známych skupín „fanúšikov“ Slovana a Trnavy, ktorí vôbec na pokojnej demonštrácii na námestí SNP neboli. Dostali sa do čela pochodu a pred úradom vlády sa snažili násilím vylomiť vstupnú bránu. Vtedy prvýkrát zasahovala polícia, ktorá zabránila vylomeniu brány.

Odporúčam vám pozrieť si fotky a videá spred úradu vlády plné delobuchov a tyčí, ktoré dokazujú, že prvých radov protestu sa už zmocnili extrémisti. Následne sa dav ľudí presunul k Prezidentskému palácu a potom na hradný kopec pred budovu Národnej rady. V dave bolo možno dvetisíc ľudí, väčšinou slušných občanov, ktorí boli znechutení kauzou Gorila. Problém bol, že prvé rady stále ovládalo pár stoviek chuligánov v maskách z Bratislavy a Trnavy, ktorí boli dobre zorganizovaní a prišli s jediným cieľom – vyprovokovať násilné strety s políciou.

Po príchode pred Národnú radu začali okamžite hádzať po policajtoch vajíčka, banánové šupky, ale aj dlažobné kocky a snažili sa prelomiť policajné zátarasy. Poriadkové jednotky pokojne stáli. Hradný kopec bol plný ľudí. Pokiaľ by polícia zasiahla v tom čase, tak mohla nastať panika a v tlačenici na preplnenom hradnom kopci by pravdepodobne prišlo k mnohým zraneniam. Napriek tomu tlak pokračoval. Viacerí policajti už boli zranení a museli byť odvezení na ošetrenie do nemocnice. Jeden z policajtov bol prevezený do nemocnice vo vážnom stave so zástavou dýchania. Hrozilo prelomenie policajných bariér.

Našťastie, v tom čase už začala odchádzať väčšina slušných ľudí, ktorí stáli v zadných radoch. Zostali prevažne radikáli. Tí však boli čoraz násilnejší. Začali rozlamovať policajné zátarasy a používať tyče na útok proti policajtom. Ak by prelomili policajné bariéry, bolo by veľmi ťažké ochrániť hradný areál pred závažnými škodami. Vtedy dal veliteľ zásahu pokyn na použitie vodnej striekačky. Teraz sa to možno bude zdať kontraintuitívne – ale napriek tomu, že bol mráz, išlo o použitie najmiernejšieho prostriedku na zastavenie násilia. Ak by totiž boli poslané do davu špeciálne jednotky na spacifikovanie futbalových chuligánov, prišlo by k mnohým zlomeninám, pomliaždeninám a iným zraneniam. Následne bola akcia ukončená.

Okamžite som išiel na hradný kopec, lebo som chcel vidieť „miesto činu“ na vlastné oči. Ak sa pýtate, prečo som tam nebol skôr, odpoveď je jednoduchá: zásah má len jedného veliteľa a prítomnosť jeho nadriadeného, stojaceho opodiaľ, by velenie zásahu skôr skomplikovala.

A čo som teda na hradnom kopci uvidel? Uvidel som desiatky policajtov v protiúderových kompletoch (takzvaných korytnačkách) zašpinených od hlavy po päty vajíčkami a zhnitým ovocím. Nikdy na ten pohľad nezabudnem. Policajtov, ktorí v pokoji odolávali čoraz radikálnejším extrémistom v predných radoch. Poďakoval som sa im za pokoj a profesionalitu, s ktorou zásah zvládli. S mojou občas cholerickou povahou by som osobne mal problém taký pokoj zachovať. Ale bola to ich povinnosť. A išiel som na Kramáre do nemocnice, kde boli zranení traja policajti, ktorí dostali zásahy dlažobnou kockou do hlavy a do hrudníka. Nasledujúci deň v sobotu som mal tlačovú konferenciu, kde som vyhodnotil zásah polície a poďakoval zasahujúcim jednotkám. A potom… Neprišlo nič. Až do volieb žiadna politická strana z koalície či opozície, žiadne médium, žiadni aktivisti nespochybnili zásah vodným delom.

Až po voľbách, keď už bolo pravdepodobné, že odchádzam z KDH a plánujem založiť nový politický subjekt, začala vznikať legenda o neadekvátnom a brutálnom použití vodného dela v mraze. Najskôr to boli rôzne anonymné blogy, za ktorými pravdepodobne stálo známe kreatívne duo bývalých dôstojníkov SIS, a neskôr sa legenda začala šíriť aj na sociálnych sieťach.

A tak na záver len tri – priznávam, že skôr rečnícke – otázky:

Bol som obviňovaný, že som nariadil vyšetrovanie Gorily s cieľom získať pred voľbami v roku 2012 politické body. Ak by to tak bolo, aký motív by som mal „brutálne“ potlačiť demonštrácie proti Gorile? Mám svoje chyby, ale musel by som byť absolútne tupý, ak by som naraz predvádzal obidve tieto aktivity.

Ak bolo použitie vodného dela neadekvátne, ako je možné, že kritika policajného postupu nezaznela – a to od nikoho – ihneď, ale legenda o vodnom dele vznikla až viac ako mesiac po inkriminovanom zásahu?

Last but not least. Ak bol zásah polície neadekvátny, ako je možné, že hospitalizovaný nebol žiaden demonštrujúci, ale len traja zasahujúci policajti?

Viem, že na mnohé veci môžeme mať celkom legitímne rôzny názor. Chcem vás len poprosiť, aby ste k tomuto článku pristupovali s otvorenou mysľou. Je mojou čo najvernejšou spomienkou na udalosti z 3. februára 2012, teda zo dňa, keď bolo jediný raz počas môjho funkčného obdobia ako ministra vnútra použité vodné delo.