Budú Vysoké Tatry bez nosičov iným pohorím?

„Veriaci nie som, remeslo ma naučilo spoliehať sa na seba. Ak veríte príliš tomu, že vás ktosi ochráni, tak ste menej opatrný,“ vysvetľuje šesťdesiatnik v dokumente venovanom miznúcemu povolaniu – nosičom na horské chaty vo Vysokých Tatrách.

Vo veku, keď iní ľudia uvažujú nad dôchodkom, kráča Viktor Beránek pod tatranský vrch Rysy. S desiatkami kilogramov nákladu to robí celé desaťročia, odkedy ho po protestoch voči sovietskej okupácii vyhodili z vysokej školy a dlhovlasá „mánička“ s prezývkou Kristus zatúžila po zmyslupnom povolaní ďaleko od pokryteckej atmosféry v spoločnosti.

O tom všetkom nerozpráva vo vyhriatom bufete. Hovorí to pri šplhaní hore strmým chodníkom. Ťažko dýcha, namáha sa, každú chvíľu oddychuje. Počasie mu teraz praje, to však nie je dôležité. Nevynechá ani v daždi, hmle alebo fujavici.

Päťdesiat centov za kilo

Ekonomicky to vlastne žiaden zmysel nemá.

Zásobovať vysokohorskú chatu vrtuľníkom stojí 30 centov za kilogram, nosič zvládne jedno kilo za päťdesiat plus ostatné náklady. Žiaden div, že v Alpách a aj všade inde v Európe nosiči už do hôr náklad nenosia, jediným miestom, kde prežíva romantické povolanie s vyše tristoročnou tradíciou, sú slovenské veľhory.

Z toho uhla pohľadu je vlastne ľútosť pamätníkov („asi som stará nátura, no vrtuľníky do Tatier nepatria“) len zbytočným nárekom nad niečím, čo sa prežilo. Načo držať pri živote starodávnu profesiu? Budú Tatry bez nosičov ozaj iným pohorím? Stratí krajina bez ich krokov „rozmer ľudskosti“, ako sa obáva filmár Pavol Barabáš?

Ekonomicky to zmysel nemá, to však možno nemá ani prežívanie Pygmejov či prírodných kmeňov Omo a Suri, ktoré slovenský filmár, cestovateľ a dobrodruh navštevoval v Afrike. Tieto a mnohé ďalšie cesty ho presvedčili o tom, že tabuľky ekonómov bývajú len časťou celej a zložitej pravdy, a divák si v jeho snímkach tento postoj mohol dobre všimnúť. Pod povrchom dobrodružnej exotiky v nich presvitala veľmi často kritika agresívnej modernej civilizácie.

Súhlasiť s tým nemusíme, novinka však ukazuje, že nosenie po veľhorách predsa zmysel môže mať, dokonca aj ekonomický – len musíme k povolaniu prirátať aj vedľajšie efekty.

„Nosič znáša odpadky a špinavú bielizeň, na chate robí upratovačku, kuchára a údržbára, na horských trasách poskytuje informácie turistom, pomáha horskej službe pri záchranných akciách,“ počujeme vymenúvať všetky funkcie povolania a ten názor môžeme cítiť z celej novej snímky. Nosič nie je vo veľhorách cudzorodý element, je súčasťou ekosystému. Ako tu doslova zazne, je „najužitočnejším druhom Tatier, ktorý pritom nie je vôbec chránený“.

Zabudnutá história

V spomienkach pamätníkov aj na záberoch z archívu ožíva kus zabudnutej tatranskej histórie. Počujeme spomínanie na nosičské legendy, dozvieme sa o premenách výstroja, či tortúru, ktorou prešiel každý, kým ho chatár prijal do služby.

Chvály na samotárske povolanie, založené na pokore, námahe a odriekaní, pripomenú to, čo vo svojom budhistickom období a románe Dharmoví tuláci popísal Jack Kerouac.

Na horského nosiča sa hodí jeden človek z tristo a profesiu ako prvú zanechajú vždy tie typy ľudí, ktorí chceli zarobiť. Ostatní, čo vydržali, mali rôzne motívy.

Jeden v tomto dokumente bol konkrétne pedagógom, ktorý si čistil hlavu na čerstvom vzduchu, druhý má rád prírodu, slobodu, samotu, pre tretieho to bol únik, ďalší vraví o očistci, výstupe na Golgotu. „Tu som sám sebou a nikomu nič nedokazujem,“ hovorí vývalý muzikant, ktorý sa pre hory vzdal kariéry špičkového violončelistu.

Dokument nám dokazuje, ako málo toho vieme o zdanlivo banálnej a namáhavej profesii. Nosičstvo má totiž veľa rozmerov: je to obživa, koníček, malá veda, relax a psychohygiena, prekonávanie fyzických limitov. No je to aj filozofia života a môže to vykazovať súvislosti s náboženstvom, vierou. Svety dolu a tam hore sa rapídne líšia.

Film zároveň nie je iba rozprávaním, hovorené precítime v obrazoch. Máme cítiť rytmus dychu, pot na čele, ťažké kroky s bremenom na chrbte v hustej hmle. Letecké zábery s hudbou (Michal Novinski a Martin Barabáš) pôsobia meditatívne a na diváka neútočí žiaden komentár, vďaka čomu sa meditácia nad krajinou premieňa na čosi iné.

Meditáciu o človeku: o tradícii, starobe, o smrti. Vystihol to cestou hore kráčajúci, plne naložený sedemdesiatnik: „Pohybom sa zaklínam, lebo ak zastanem, tak sa rozsypem.“