Aké náboženstvo potrebujeme?

Neplatné referendum dostalo veľa prívlastkov. Vraj bolo o cirkvi. Niektorí tvrdili, že o rodine, právach sexuálnych menšín, ba aj o civilizačnej križovatke. Objavil sa i názor, že bolo o právach dieťaťa. Pre niektorých bolo o všetkom možnom, len nie o rodine, keďže tá má hlavne existenčné problémy. Referendum určite nebolo o odluke cirkvi od štátu, ako hlásajú niektorí „nábožní sekulári“. Bezpochyby však bolo o podobách tolerancie, teda ako tu budeme v rôznosti žiť.

Je tu iné riziko

Iniciátor referenda sa po jeho skončení vyjadril: „Toľko ľudí, koľko sa zobudilo teraz na Slovensku, to sa ešte nestalo za 25 rokov.“ V duchu pamätnej vety Ivety Radičovej z roku 2009 „Skoro milión hlasov, priatelia!“ nie je namieste spochybňovať spokojnosť iniciátorov s výsledkom. Slovensko sa referendom nestalo „modernou krajinou“ ani sa nezobudilo „modernejšie, ako si myslelo“, ako tvrdia niektorí politológovia a publicisti.

Na druhej strane nám však určite nehrozí druhá farská republika či nebodaj obrana proti „náboženskej presile“, ako pred akciou strašili iní. Možno súhlasiť, že „katolícka cirkev (v aktuálnej domácej zostave) prehrala“. Neznamená to však, že automaticky vyhrala tolerancia a rešpekt k rôznosti.

Pred referendom sa však objavili aj hlasy, že sa malo rozhodovať o charaktere štátu, ktorému hrozil regres k akejsi teokracii. Tento názor neprezentovali len sekulárni aktivisti, ale aj napohľad seriózni sociológovia. Viacerí sa neskôr nechali počuť, že sú za odluku cirkvi od štátu. Hlásali to napriek tomu, že v tunajších končinách neexistuje žiadny realizovateľný model takejto odluky, ak ním nemá byť štvrťstoročie omieľaná a od komunistov zdedená zmena priamej závislosti od rozpočtu na nejaký asignačný model. Náboženstvo v štáte je, zdá sa, oveľa hlbšia téma ako prostá finančná odluka. Pripomeňme ešte, že to boli komunisti, ktorí sa pokúšali cirkev potlačiť, no výsledkom bola jej úplná závislosť od štátu!

Nielenže v našich zemepisných šírkach nejde oddeliť náboženstvo od štátu. Na to totiž nestačí „oddeliť cirkev“, keďže Slovensko zostáva dominantne katolícka krajina tak podľa konkordátu, dikcie Preambuly Ústavy, absencie relevantnej sekulárno-liberálnej politickej alternatívy či dajme tomu neschopnosti vedenia evanjelickej cirkvi sformulovať civilnejšiu alternatívu…

Je tu iné riziko. Radikálny slovník sekularistov nepriamo označuje cirkevných predstaviteľov a veriacich za nepriateľov demokracie. Referendová hystéria skrátka popri bohorovných katolíckych aktivistoch neobišla ani niektorých pobožnejších stúpencov liberálnych hodnôt.

Viery naše

Nie tak dávno sme absolvovali pokus o zavedenie sekulárneho náboženstva v podobe marxizmu-leninizmu. Autor článku – sám riadne „po kresťansky vychovávaný“ – napríklad v škôlke zažil súdružku vychovávateľku pred narodeninami Ježiška vysvetľovať, že kozmonauti boli vo vesmíre a Pána Boha nevideli. Keď sa na gymnáziu prihlásil do ateistického krúžku – aj takéto devótne spoločenstvá boli – bodrý pragmatický profesor, znalec situácie v obci pôvodu, ho odbil stručným „Neprovokuj!“

Vedecký ateizmus teda už dlhšie zažíva krízu. Aj keby znovu ožil, nikdy sa nestane náboženstvom más, iba ak by sa sám stal sekulárnym náboženstvom ako v Sovietskom zväze. Iné mystiky, napríklad popularita amuletov a horoskopov, však získavajú stále novú silu. Veštenie či uhranutie zostávajú bežné, schudnúť sa dá zázračnými tabletkami. Finančné spoločnosti ponúkajú zaručene nulové navýšenie, vlaky sú nie bez poplatku, ale zázračne zadarmo a trh sa správa vždy racionálne! Určite áno, ak veríme v boha trhu fundovaného krédom neoklasickej ekonómie a podopretého liturgiou toho, čo sociálni vedci nazývajú metodologický individualizmus.

Pozrime sa však na vyčačkané mamičky z Eurovey, ako bojujú za zákaz očkovania. Spolu s Rómkami v osadách, ktoré o očkovaní nepočuli, neprispievajú len k šíreniu tmárstva, ale zvyšujú riziko šírenia chorôb, o ktorých už desaťročia nebolo počuť. Čo na tom, že našťastie neveria, že homosexuáli kradnú deti? Hipsterkovia veria v silu bio, občas aj paleo, zapijú kávičkou, veriac, že je zaručene fair trade! Vierou v značky odevov medzi malomeštiakmi neotriasajú ani správy o vykorisťovaní detí v Ázii. Viacerí mladší slovenskí intelektuáli – mám osobné zážitky – stále veria v sprisahanie Židov a dnešná Matica nie je pre nich neoľudácka zloba, ale spolok trochu staromódnych dobrákov.

Žijeme skrátka v dobe, keď mnohí scestovaní a diplomami ovešaní inteligenti veria rovnakým bludom ako tí, ktorí študujú dejiny Slovenského štátu u otca Korca. Na tému ukrajinského fašizmu nájdu spoločnú reč s Jánom Čarnogurským, s mladíkmi revolučnej ľavice, pánom „intelektuálnym“ poslancom Blahom a jeho kresťansko-sociálnym predsedom alebo aj s bystrickým županom Magliankom. Nakoniec ešte aj pán poslanec Sulík – inak neokonzervatívec, obranca národnej zvrchovanosti proti Bruselu, objaviteľ obyčajného profétu Igora M. a predseda strany vynálezcov rasových kariet pre Rómov – môže u nás pobehovať ako liberál! Uznajte, že v tomto panoptiku potrebujeme veriť štruktúrovanejším a hlbším pravdám. Zodpovednosť za ne majú najmä nositelia náboženskej tradície.

Zodpovednosť dominantnej tradície

Podľa sociologičky Grace Davieovej v Európe dnes vyznáva a koná v mene väčšiny kresťanská menšina. Môže vyznávať a konať preto, lebo väčšina súhlasí s tým, že menšina je nositeľom dominantnej tradície. Za výzvou akceptovať niektoré elementy islamského práva do britského právneho systému, napríklad v oblasti urovnávania sporov či rozvodov, ktorú adresoval canterburský arcibiskup, stojí aj sebavedomie, vyplývajúce z dominantnej tradície anglikanizmu v Británii.

Arcibiskup z Canterbury po nie tak dávnej vražde vojaka radikálmi na ulici ostro odsúdil následné antimoslimské nálady. Fínsky biskup nedávno verejne podporil partnerstvá homosexuálov, schválené parlamentom. Český kňaz Tomáš Halík v otázkach otvorenosti cirkvi supluje aj vajatanie slovenského kléru. Ako predstaviteľa výraznej katolíckej menšiny v štatisticky takmer najsekulárnejšom štáte Európy ho rešpektujú naprieč spoločnosťou. Tradícia kresťanstva u nás sa tiež neodvíja len od kolaborácií s autokratickým štátom, nacionalistami, fašistami či s komunistami. Odvíja sa aj od tolerancie a emancipácie širokých spoločenských vrstiev, od ochrany slabých pred majetkovými nerovnosťami či od demokratického odporu verných voči autokratickým režimom.

Antropológ Talal Asad po páde Svetového obchodného centra registroval, že intolerancia a moderný sekularizmus môžu byť kompatibilné. Nórsky Breivik či aktuálne zabitie troch moslimských študentov v americkej Severnej Karolíne môžu byť extrémnymi príkladmi sekulárneho terorizmu. Sekulárne podľa Asada nie je pokračovaním náboženského ani nie je jeho protikladom. Sekulárne iba spája rôzne aspekty života v modernite. Inými slovami, náboženstvo a modernita sa v širokých vrstvách neodvíjajú v protiklade, ale transformujú sa paralelne a pod vzájomným vplyvom. Náboženstvo preto nemusí byť v konflikte s modernitou, samo je moderné tak, ako aj modernita vykazuje niektoré náboženské rysy.

Navyše – ako tvrdí okrem iných sociológ José Casanova – strach pred individuálnou zodpovednosťou v hodnotovo pluralitných spoločnostiach prináša náboženské oživenie a deprivatizáciu náboženstva (ako opak predchádzajúcej privatizácie, keď náboženstvo – najmä v sekulárne výnimočnej Európe, ako zas píše sociológ Peter Berger – ustupovalo do súkromnej sféry). Nárast netradičných foriem spirituality a významu náboženských ideológií, popularizovaných v rámci necirkevného aktivizmu, ako u nás pri referende, možno preto označiť za potvrdenie takéhoto trendu.

Kontinuita každodennej viery

Tvárou v tvár tomuto novému netolerantnému aktivizmu, ale aj rastúcej etnifikácii sveta – nielen pod vplyvom krízy jednej ekonomickej paradigmy, ale napríklad aj pod vplyvom vojny, ktorú vodca na sociálnych sieťach nazývaný Putler rozpútava v mene imperiálneho nacionalizmu – musia inštitúcie reprezentujúce dominantnú náboženskú tradíciu v Európe a na Slovensku pomôcť alebo priamo definovať modely spolužitia v pluralitnej spoločnosti. Musia podopierať hrádzu spolužitia s etnickými, náboženskými aj so sexuálnymi menšinami nie napriek, ale práve preto, že veriaci aj neveriaci uznávajú ich váhu pri definovaní dominantnej tradície.

V katolíckej Európe sa uskutočnili stovky výskumov antiklerikalizmu a spochybňovania nariadení cirkvi. Ani jeden nezistil, že kritika cirkevných predstaviteľov – napríklad ich sexuálneho správania, záľuby v luxuse či odmietnutia ísť na referendum – spravila z veriacich automaticky milovníkov menšín a ich práv. Aj na základe výsledkov referenda teda možno realisticky povedať, že „nastavenie“ populácie – nehovoriac o predstaviteľoch cirkví – sa zásadnejšie nemení. Mení sa vzťah k niektorým témam – napríklad homosexuáli, našťastie, nie sú dostatočne sexy, aby katolícka väčšina kvôli nim prišla k urnám – a určite sa transformuje vzťah k cirkvám. Je tu však najmä kontinuita každodennej viery, často aj v podobe necirkevnej religiozity a tmárstva, na ktorú neslobodno zabúdať.

Martin Šimečka vníma výsledok referenda ako prejav pasívneho odporu Slovenska, na ktorý je možné nazerať ako na výraz ľahostajnosti, ale tiež pozitívne ako na „vedomé vyjadrenie dôvery“ v „novú, rozptýlenú autoritu rodiacej sa spoločenskej elity“, implicitne podporujúcu hodnoty ľudských práv a liberálnej demokracie. Možno referendum ukázalo hlavne to, že na Slovensku už žijú katolíci, ktorí referendovali nohami, lebo transformáciu dominantnej tradície a zodpovednosť za budúcnosť tolerancie takýmto spôsobom vnímajú.

Autor je sociálny antropológ