Denník N

Ešte raz k obrane evanjelických biskupov a konzervatívnych kresťanov

Foto – Facebook Jakuba Pavlúsa
Foto – Facebook Jakuba Pavlúsa

Emócia hnevu je v poriadku, nemala by však nikdy prerásť na skrytú či dokonca otvorenú animozitu voči iným ľuďom.

Prvé, čo mi po prečítaní rozsiahleho a ambiciózneho článku Samuela Jezného Obraňovať biskupov sa dá len na základe faktov napadlo, bolo známe slovenské porekadlo „Ja o koze, ty o voze“. Vzhľadom na kontroverznosť diskutovanej témy bolo možné očakávať aj nesúhlasné postoje či kritické reakcie, ale nemyslel som si, že by mohlo zo strany čitateľov dôjsť k takému zásadnému nepochopeniu môjho krátkeho textu Na obranu evanjelických biskupov.

Slamený panák

Dobrá kritika je intelektuálnym darom nielen pre čitateľov, ale aj autorov, ktorým je adresovaná. Kritiku založenú na argumentačnom klame však treba – v záujme zachovania integrity diskusie i v prospech čitateľov – demaskovať a asymetriu medzi dĺžkou pôvodného textu a reakciami naň odstrániť. To, samozrejme, neznamená, že Jezného text je neužitočný alebo neobsahuje pravdivé informácie, podnetné myšlienky či dobré argumenty. S tými sa však musia vyrovnať predovšetkým evanjelickí biskupi a nie autor pôvodného textu.

Závažný argumentačný prešľap, ktorého sa autor vo svojom kriticky ladenom texte dopúšťa, je vytvorenie slameného panáka („straw man“), respektíve podsúvanie a konfrontovanie argumentov, ktoré autor pôvodného textu nepredkladá. Jeho kritika vychádza z nesprávneho predpokladu, že „obrana“ evanjelických biskupov sa týka ich rozhodnutia nepredĺžiť pracovnú zmluvu kaplánovi Jakubovi Pavlúsovi. Pritom v pôvodnom texte je jasne uvedené, že „nepoznám všetky relevantné fakty a súvislosti… a preto by bolo z mojej strany nerozumné až trúfalé vyrieknuť v tejto veci jednoznačný súd“.

O čom text nebol

Pôvodný text nie je primárne o kauze Pavlús – napokon, o tejto téme sa toho popísalo už pomerne dosť – a ako vonkajší pozorovateľ sa odmietam stať súčasťou či nebodaj arbitrom v tomto alebo iných vnútrocirkevných sporoch. Je veľavravné, že v pôvodnom texte je zmienené meno mladého kaplána raz, eventuálne dvakrát, zatiaľ čo v kritickej reakcii sa jeho meno objavuje jedenásťkrát, nerátajúc viaceré alúzie. To, že niektorí čitatelia správne pochopili zmysel pôvodného textu, zatiaľ čo iným unikol, môže byť sčasti spôsobené štýlom písania a obmedzeným priestorom, ktorý mal autor k dispozícii, no hlavný problém sa zdá byť niekde inde. 

Tu sa dostávame k dvom odborným slovám, ktoré pozná každý teológ, a pochopenie ich významu môže byť osožné aj pre čitateľov: exegéza a eisegéza. Zjednodušene povedané, exegéza je proces interpretácie textu, keď sa čitateľ pozorne zamýšľa nad tým, čo je v texte napísané, a eisegéza je „včítavanie“ vlastných myšlienok do textu. Pre správne porozumenie diskutovaných textov je dôležité pochopiť aj zámer autorov, ktorý je lepšie uchopiteľný, keď ich texty interpretujeme vo vzájomnej súvislosti s ich inými verejne dostupnými textami a prezentovanými názormi – vrátane tých na sociálnych sieťach.

Ak Jezný napíše, že „Ondráškovo volanie po rešpektovaní rozhodnutia biskupov [nepredĺžiť pracovnú zmluvu Pavlúsovi] je tak značne cynické“ a „vôbec nie je na mieste“, ide o nesprávne porozumenie pôvodnému textu a o zavádzanie čitateľov. Nielenže sú do pôvodného textu vnášané cudzie myšlienky, ale došlo tiež k zaujímavej zámene slov. V texte vyzývam verejnosť na rešpektovanie „presvedčenia“ biskupov v otázke manželstva a nie na rešpektovanie ich konkrétneho „rozhodnutia“.

To, či sa stal Jakub Pavlús „obeťou“ – ako tvrdí autor kritiky –, nedokážem zodpovedne posúdiť. Nemal som možnosť oboznámiť sa s procesnou stránkou veci a zaujať definitívny postoj na základe informácií prezentovaných v médiách považujem za nenáležité. Celkom iste však viem posúdiť, že po tom, ako sa signatári rozhodli vnútrocirkevné veci riešiť pred zrakom celého Slovenska, stali sa „evanjelickí biskupi a aj bežní veriaci“ – a v niektorých prípadoch cirkev všeobecne – obeťou nekalibrovanej kritiky (nielen) pre svoj pohľad na manželstvo. Nepopieram, že sa mohli stať aj objektom oprávnenej kritiky v súvislosti s kauzou Pavlús, o tom však pôvodný text nebol.

Hnev a animozita

Samuel Jezný vo svojom texte čitateľov nabáda: „odložme emócie nabok“. Nemyslím si, že je nutné, aby sa diskusie na akúkoľvek tému odohrávali v stoickom duchu. Človek je vo svojej prirodzenosti nielen racionálna, ale aj emocionálna bytosť a v otázke definície manželstva ide o veľa. Paradoxne, k pôvodnému článku, ktorý na sociálnej sieti zdieľal jeden zo signatárov, patrila (v prvých dňoch po zverejnení) jediná reakcia vyjadrená „angry“ (nahnevaným) emotikonom práve Jeznému. Emócia hnevu je v poriadku – napokon aj v Biblii sa píše „hnevajte sa, ale nehrešte“ –, nemala by však nikdy prerásť na skrytú či dokonca otvorenú animozitu voči iným ľuďom.

Tak ako som vnímal potrebu vo svojich textoch pre Denník N „obraňovať“ katolíckych veriacich (17. 2. 2015), osoby rómskeho etnika (4. 4. 2015), obete mučenia (12. 4. 2015), ľudí na úteku (28. 8. 2015), moslimských veriacich (5. 11. 2015), biskupa Milana Lacha (11. 2. 2016), politika Františka Šebeja (29. 3. 2016), Spojené štáty americké (5. 5. 2015), náboženskú slobodu (29. 7. 2015), občiansku zdvorilosť (3. 2. 2016) alebo dobrú spoločnosť (9. 8. 2016), tak som pokladal za dôležité zastať sa konzervatívne zmýšľajúcich kresťanov – v tomto prípade evanjelických biskupov (24. 8. 2016).

Ak sa náš záväzok voči akejkoľvek ideológii stane silnejším ako záväzok voči pravde, milosrdenstvu a spravodlivosti, a ak nebudeme intencionálne a intenzívne budovať kultúru občianskej zdvorilosti, pripravme sa na stupňovanie polarizácie a nárast extrémizmu v spoločnosti so všetkými dôsledkami, ktoré takýto stav prinesie.

Komentáre

Teraz najčítanejšie