Túžba utiecť do Európy neutícha, jeden deň zachránili v Stredozemnom mori 6-tisíc ľudí

Hoci po kontroverznej dohode medzi EÚ a Tureckom o vracaní utečencov z Grécka a reštriktívnych opatreniach na hraniciach viacerých krajín na takzvanej balkánskej ceste sa podarilo znížiť počty ľudí utekajúcich pred vojnou a prenasledovaním z tohto smeru, pokusy dostať sa do Európy odinakiaľ neutíchajú.

Toto leto sa to prejavilo hlavne na trase severná Afrika – Taliansko.

Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) tvrdí, že tento rok sa do Talianska zo severnej Afriky dostalo viac ako stotisíc ľudí. Drvivá väčšina z nich vyplávala na cestu na nebezpečných lodiach či člnoch v Líbyi. Tá je v politickom, bezpečnostnom a ekonomickom rozvrate, ktorý umožňuje pašerákom robiť si, čo chcú, bez toho, aby čokoľvek riskovali.

A hoci EÚ v júni rozšírila svoje operácie proti prevádzačom v oblasti Stredomoria a získala aj prísľub podpory od líbyjskej vlády, stále sa nedarí zabrániť situáciám, keď vysilených utečencov prídu v poslednej chvíli vytiahnuť z potápajúcich sa lodí talianske pobrežné hliadky alebo plavidlá humanitárnych organizácií.

6 500 zachránených za deň

Príkladom môže byť začiatok tohto týždňa, keď len v pondelok talianska pobrežná stráž a lode humanitárnych skupín zachránili pri štyridsiatich operáciách na viacerých miestach 6 500 ľudí. Podľa aktivistov, ktorí sa dlhodobo podieľajú na záchranných operáciách, išlo o jeden z najrušnejších dní v posledných mesiacoch. Deň predtým zase zachránili neďaleko Sicílie 1 100 ľudí. Mnohí sedeli v preplnených gumených člnoch, nevhodných na takúto plavbu.

Fotografie a videá, ktoré zverejnili viaceré svetové médiá, ukazovali, ako ľudia vyskakovali z vratkých člnov a plávali smerom k záchranárskym plavidlám, ale aj zábery na niekoľkodňové deti či ženy a mužov so záchrannými vestami čakajúcich na registráciu na talianskom území.

Podľa údajov UNHCR sú medzi utečencami z tohto smeru hlavne obyvatelia viacerých afrických krajín postihnutých občianskou vojnou, diktatúrou a etnickými konfliktmi alebo neznesiteľnou chudobou. 20 percent z nich pochádza z Nigérie, potom nasledujú Eritrea, Gambia, Pobrežie Slonoviny a Sudán. Všetko sú to krajiny, kde sa kombinuje viacero faktorov vyháňajúcich ľudí z domovov.

Medzi tými, čo platia priekupníkom veľké poplatky za miesto na lodiach, o ktorých je od začiatku zrejmé, že nemôžu doplávať do cieľového prístavu, sú aj Afričania, čo prišli do Líbye, aby si tam zarobili na živobytie a mohli podporovať svoje rodiny, ktoré zostali doma. Ich plány sa však skončili úplne zle.

Novodobí otroci

„Museli by ste mať najväčšiu fantáziu na svete, stále by ste si nevedeli predstaviť, aké násilie zažívajú títo ľudia,“ vyhlásila doktorka Paola Mazzoni, ktorá pracuje pre Lekárov bez hraníc. Nielen podľa jej názoru je cesta cez Stredozemné more jedným z menších nebezpečí, čo číhajú na afrických utečencov, ktorí často prežili hrozné pochody cez hranice, vydieranie od priekupníkov, bitky, zneužívanie a prácu v otrockých podmienkach.

To všetko umožňuje neprehľadná situácia v Líbyi, kde sú dve vlády a na viacerých miestach panujú rôzne polovojenské organizácie či milície.

23-ročný Francis Memfils z Kamerunu si prišiel do Líbye hľadať prácu na stavbe. Jedného dňa ho uniesli ozbrojení muži a doviezli ho na policajnú stanicu. Tam ho zatkli, naložili do dodávky a odviezli do podzemného väzenia, o ktorom dodnes nevie, kto ho vlastne spravoval. Jeho väznitelia požadovali od neho výkupné, na ktoré, samozrejme, nemal. Po šiestich týždňoch hladu v tme, v cele bez toalety, mu nakoniec pomohol spoluväzeň, čo aj za neho zaplatil výkupné.

Ľudia ako on potom radšej volia riskantnú plavbu do Talianska ako návrat domov či zotrvanie v Líbyi. Pomery v Líbyi a svedectvá ľudí, čo odtiaľ utiekli a hovoria o jasnej kolaborácii medzi políciou a gangmi priekupníkov, komplikujú aj realizáciu návrhov na to, aby sa s Líbyou uzavrela podobná dohoda o vracaní utečencov, či skôr zadržiavaní utečencov na jej území a vracaní ich do pôvodných krajín, ako s Tureckom.

Humanitárne organizácie vyzývajú EÚ a jej členské štáty, aby na takéto dohody nepristupovali, lebo sa nedá veriť,  že by líbyjská vláda zaobchádzala s utečencami humánne a neposielala ich späť do krajín, kde im ide o život.