Nemusíte chodiť do galérie, stačí ísť do podchodu

Keď mala šestnásť, bojovala na zasadnutiach mestského zastupiteľstva za skejtpark. Všade okolo už boli. Dokonca aj v Prievidzi a Bánovciach, iba Topoľčany zaostávali. S partiou štyridsiatich chalanov jazdila na inlajnoch, snouborde, neskôr chodila na vodné pólo, skúšala paraglajding a chcela sa stať pilotkou. Okrem toho však chodila aj do základnej umeleckej školy a učila sa perfektnú francúzštinu, ktorá bola u nich doma samozrejmosťou.

„Vždy som bola rýchlejšia,“ hovorí Zuzana Novotová Godálová. Keď ju niečo začalo nudiť, hneď našla čosi lepšie, zaujímavejšie. Z Topoľčian odišla najprv do Británie a potom do New Yorku. Dnes je však jednou nohou späť v Topoľčanoch, kde spolu s Julom Krištofom a ostatnými členmi občianskeho združenia už päť rokov vedú multimediálny priestor pre súčasné umenie.

Nesie názov Nástupište 1-12. Sídli totiž v podchode, ktorý spája autobusovú stanicu s vlakovou a vedie k nástupištiam. Najprv na seba pútal pozornosť práve týmto – čudnou polohou. Staval sa okoloidúcim rovno do cesty a oni si ho nemohli nevšimnúť. Pomerne skoro však bolo jasné, že sa tam začína diať čosi naozaj pozoruhodné, čo sa oplatí všimnúť si, aj keď sa nechystáte na autobus do Horných Orešian. A – čo je ešte lepšie – deje sa to tam už päť rokov.

Niečo sa tam stalo

„Ten podchod bol asi ako všetky ostatné – podzemný, studený, očúraný, počmáraný tagmi,“ spomína Zuzana Godálová. Zobral ju tam primátor Peter Baláž. Bolo to niekedy v roku v 2010, keď sa vrátila z New Yorku. Mestská galéria vtedy prechádzala pod nové vedenie a padla aj otázka, či by ju so sestrou Janou nechcela prevziať ona. Ponuku odmietla, lebo v hlave mala skôr predstavu o priestore pre súčasné umenie, a ten potreboval iné zázemie než štandardnú výstavnú sálu susediacu s radnicou.

Primátorovi sa jej nápad páčil a vyšiel jej v ústrety. Ukázal jej nevyužívané mestské budovy a priestory, v ktorých by sa dal zrealizovať. Tento bol asi najmenší a najhorší. Tri malé „kamrlíky“ v podchode, ktoré tu mesto vybudovalo v predstave, že v nich budú fungovať predajne. V prievane a chlade sa však obchodom nedarilo. Predstava, že by sa tam mohlo dariť umeniu, znie šialene, ale Zuzana v tom uvidela potenciál. „Nadchlo ma to – veď tadiaľto chodia ľudia, to je výborné, povedala som mu a išli sme do toho,“ hovorí.

Dnes je presvedčená, že keby to otvorili niekde inde, nemuselo by sa podariť to, čo práve tu. „Teraz mám malé dieťa a rada by som mala peknú vykúrenú galériu, ale nepohodlie podchodu nám dáva celkom iné možnosti. To podstatné je práve v tomto konkrétnom priestore,“ hovorí presvedčivo.

Jeho možnosti objavili postupne. Kedysi napríklad nedokázali dobre ozvučiť hudobníkov, dnes majú viac skúseností a aj hudobníci sú nadšení, lebo takúto atmosféru nezažijú nikde inde. Napokon, aj to je dôvod, prečo sa na Nástupište vracia aj Jana Kirschner.

Jej koncert bude na konci septembra súčasťou osláv piateho výročia multimediálneho centra, ktoré búra predsudky o tom, že progresívne súčasné umenie nemá v malom meste šancu. Má. A nie je to iba o podchode, o peniazoch alebo o tom, či je publikum dostatočne pripravené a otvorené. Je to o tých, čo do toho išli po hlave.

O súčasnom umení inak

„Umenie ma vždy zaujímalo, sestra študovala na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, ale mňa to tam nelákalo. Potrebovala som niečo iné. Keď mi dal niekto nakresliť zátišie, robila som to s absolútnou nechuťou. Zdalo sa mi, že predsa nie je umenie kresliť to, čo vidím,“ hovorí Zuzana Novotová Godálová.

Sen o pilotke, ktorý dlho vyzeral reálne, naraz padol, ekonómia, s ktorou začala, ju nebavila a kamarátka prišla s nápadom, nech idú do Londýna, zlepšiť si angličtinu a pracovať ako au-pairky. To prvé sa podarilo, dokonca tak, že onedlho sa prihlásili na pomaturitné štúdium umenia a dizajnu, najprv v Londýne a potom v Škótsku, kam ich vzali už ako domáce študentky.

Nesnívala o tom, že sa bude živiť umením, iba ju to bavilo a škola jej ponúkala veľa možností od práce so šperkom až po animáciu. „Nikoho však neviedli za ruku. Ak človek nevedel, čo so sebou a čo chce vlastne robiť – skončil tam,“ hovorí.

Pokračovať chcela v animácii na univerzite v Anglicku, ale jeden z pedagógov jej poradil, nech ide do Sheffieldu, že tam otvárajú celkom nový odbor, na ktorý si v Londýne netrúfli. Žiadne zátišia, žiadna antika, žiadne zadania, iba súčasné umenie, diskusie s aktívnymi umelcami a vlastná tvorba postavená nie na otázke, čo urobiť, ale prečo a pre koho.

„Presne toto ma bavilo. Nesnažili sa tam z nás vychovať generáciu výtvarníkov, čo chcú umrieť ako skvelí maliari, ale nevedia sa o seba postarať a ani si svoje veci obhájiť. Veľa sme sa bavili o tom, prečo už umenie nie je tým krásnym umením minulosti, prečo má inú estetiku, ako súvisí s tým, čo sa práve deje, aký význam má dielo, ktoré urobíme, čo ním vlastne chceme divákovi povedať, k akému uvažovaniu ho chceme priviesť,“ hovorí Zuzana.

A to je čosi, s čím dodnes pracujú na Nástupišti. Ide im o to, aby súčasné umenie ľuďom viac priblížili. „Bežne sa s ním stretnú iba málo. Keď potom vidia dielo, ktoré v nich vzbudzuje napríklad negatívne emócie, alebo ich to stavia mimo ich komfortnej zóny, nevedia, ako reagovať. Zabudli, že umenie už nie je iba čosi, čo sa hodí nad gauč, ale reaguje aj na rôzne témy, ktoré sa ich tiež dotýkajú. Naším cieľom je, aby mali nové skúsenosti, nové zážitky, nemusia všetkému hneď rozumieť, vyzývame ich, aby sa pýtali, aby sa porozprávali s autorom a nebáli sa,“ hovorí Zuzana Novotová Godálová.

Nejde to samo

Prvé reakcie okoloidúcich na aktivitu v podchode boli pomerne pozitívne. „Nikdy sme sa nestretli s vyslovene zlou reakciou. Diela boli od začiatku aj vo verejnom priestore a nikto ich ani len neopľul,“ hovorí Zuzana s uspokojením a reálnymi očakávaniami. Dnes sa už ľudia zastavujú a pýtajú sa, aký je ďalší program. Mesto má pre nich stále pochopenie, podarilo sa im získať niekoľkých sponzorov a rozbehli pravidelnú spoluprácu s gymnáziom aj dvoma strednými umeleckými školami.

„Krátko po otvorení sme začali organizovať workshopy a diskusie. Zistili sme, že keď sem študentov privedieme dopoludnia v rámci vyučovania a zapojíme ich do workshopov, kde si môžu niečo vyskúšať a dostanú nový zážitok, popoludní sa vrátia aj sami a privedú ešte aj nejakých kamarátov,“ hovorí Julo Krištof, tiež rodák z Topoľčian, ktorý sa sem roky vracal iba na návštevu k rodičom.

Dnes už majú so Zuzanou dokonca aj niekoľkých šikovných pomocníkov, ktorí sú schopní postarať sa o chod akcií celkom samostatne a ešte ich to aj baví. Samozrejme, to všetko sa len tak samo nedeje. Ak by sa chcel ktosi príbehom z Topoľčian inšpirovať, na začiatok je dobré mať na pamäti dve skúsenosti. Prvá: Nikdy nebudete mať galériu plnú ľudí iba pre umenie. A druhá: Ak chcete, aby vám ľudia rozumeli, prihovárajte sa im zrozumiteľne.

V praxi to vyzerá napríklad tak, že ak je vernisáž výstavy, súčasťou večera je aj plnohodnotný koncert. Buď diváka zaujme jedno, alebo druhé. Dva pokusy o zážitok zvyšujú šancu, že k nemu naozaj dôjde. A rovnako tomu pomáha aj absencia krkolomného, nezrozumiteľného textu.

„Program neprispôsobujeme, ale jazyk áno – snažíme sa, aby nám porozumel hocikto, kto ide okolo a prejaví záujem. Nikoho nechceme odrádzať, veď program robíme preto, aby naň ľudia chodili,“ hovorí Julo Krištof, ktorý sa stará o všetku komunikáciu a marketing. V takomto meste je podľa neho dôležitý aj osobný kontakt. Každý každého pozná a aj vďaka tomu mnohí dokážu prekonať ostych, a keď niečomu nerozumejú, nehanbia sa spýtať.

Zažijete tu všetko

Program, aký možno zažiť v topoľčianskom podchode, by mohol byť v akomkoľvek európskom meste. Pracuje s miestnymi ľuďmi, s lokálnou históriou, ale jeho obzory siahajú oveľa ďalej než k hraniciam mesta. Pravidelne sem prichádzajú umelci z celého sveta, a od začiatku funguje centrum ako multižánrové. Zažijete tu prakticky všetko, od maľby cez inštalácie, performance a súčasný tanec až po rôzne hudobné a intermediálne experimenty, ktoré často vznikajú práve na podnet Nástupišťa.

„Slovenská umelecká scéna je pomerne malá, no nepochopiteľne je roztrúsená do ešte menších skupín, ktoré sa často medzi sebou ani len nepoznajú. Maliari poznajú maliarov a hudobníci hudobníkov, ale tam sa to končí. Zdalo sa nám, že je dôležité spájať medzi sebou ľudí z rôznych oblastí, lebo tak môžu vzniknúť oveľa zaujímavejšie veci,“ hovorí Zuzana Godálová.

Prvý raz to bolo ako rande na slepo. Spolu s Julom Krištofom vybrali niekoľko ľudí, o ktorých mali pocit, že dokážu spolupracovať a čerpať aj z iných médií, a poslali ich spolu na dvojtýždňovú rezidenciu, ktorá odvtedy nesie názov Pravidelná linka. Umelcov už odvtedy vyviezli do Kalifornie, Linzu, Sheffieldu, Poznane či Berlína a je o ňu veľký záujem. „Hneď na prvý raz sme zistili, že to funguje. Nebojíme sa pritom dať dohromady dizajnérov s umelcami či hudobníkmi. Vždy z toho niečo zaujímavé vznikne,“ hovorí Julo Krištof.

Nemôžeme sa schovávať

„Topoľčany nie sú zlé miesto na život, ale za desať rokov, čo som ho po maturite nevidela, sa veľa zmenilo,“ hovorí Zuzana Novotová Godálová. Keď sa doň vrátila, mala pocit, že ľudia už nemajú chuť tráviť čas spolu mimo svojho bytu, akoby im stačila vlastná obývačka a televízor.

„Keď sme chceli ísť so sestrou do kina, museli sme si kúpiť desať lístkov, aby nám pustili film. Nikto okrem nás neprišiel. Na Topoľčany som sa pritom vždy pamätala ako na mesto, kde sa niečo deje,“ spomína.

Svoj návrat z New Yorku, kde robila videokulisy pre divadlo, však vôbec neľutuje, naopak. „Ani v Británii, ani v Amerike som nemala zlú skúsenosť. Sú to otvorené krajiny, po čase máte dobrých kamarátov, ktorých voláte svojou druhou rodinou, ale fakt je, že nikdy tam človek nie je tak celkom doma a ja som sa s tým nevedela zžiť,“ hovorí.

Po návrate domov ju fascinovalo ohováranie, závisť a mikrosvety, do ktorých sa ľudia uzatvárajú, no stále je presvedčená, že jej rozhodnutie bolo správne, a jedným z dôvodov je najmä Nástupište. „Keď sa pozriem okolo seba, mám tu samých skvelých ľudí. Nástupište je malá vec, nie sme inštitúcia, ani ňou nikdy nebudeme. Sme projekt v podchode stanice, ale zdá sa mi, že ak to budeme robiť dobre, predsa len tu môžeme niečo zmeniť k lepšiemu, a to má zmysel,“ hovorí Zuzana.

Chápe ľudí, ktorí sa radšej zbalia a odídu žiť s celou rodinou niekam preč, veď sama s tým istý čas rátala, ale dnes to už vidí inak. „Musíme začať tu. Neoplatí sa niekde schovávať. Ak všetci odídeme, nič sa v tejto krajine nezmení.“