Denník N

Deti helikoptérových rodičov, ktorí to so starostlivosťou preháňajú, sa majú horšie

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Prehnaná pozornosť niekedy dieťa skôr ubíja a neumožňuje mu rozvinúť vlastnú tvorivosť, hovorí antropológ Martin Kanovský.

Začiatok školského roka sa blíži a mnohí rodičia si kladú otázku, ako veľmi dieťaťu pomáhať s domácimi úlohami.

Na jednej strane širokého spektra sú rodičia, ktorí sú laxní a o študijné výsledky žiaka sa príliš nestarajú.

Ale na druhej strane sú rodičia, ktorí to so starostlivosťou preháňajú. O negatívach takéhoto prístupu napísali nedávno štúdiu Judith Lockeová z Queensland University of Technology v Brisbane a jej tím.

Vyšla v časopise Journal of Psychologists and Counsellors in Schools.

Rodičom, ktorí nad dieťaťom neustále úzkostlivo dbajú, permanentne dozerajú na jeho aktivity a stále ho zamestnávajú novými činnosťami, hovoríme „helikoptéroví rodičia“.

Lebo sú ako helikoptéry – my by sme skôr povedali „stíhačky“ –, ktoré nám lietajú nad hlavami, aby mali všetko pod kontrolou.

Helikoptéroví rodičia

Po prvý raz termín použil učiteľ a detský psychológ Haim Ginott v roku 1969. Postupne sa ujal, v psychologickej literatúre sa s ním stretnete bežne.

„Pozrite sa napríklad na pomerne bezpečné ihriská vo vnútroblokoch. Sú ohradené, majú gumenú podlahu a vidíte na ne z okna panelákov. Za celé desaťročia svojho života som také bezpečné ihriská nikdy nevidel.

Napriek tomu je nad každým dieťaťom úzkostná matka, niekedy spolu s otcom či súrodencom. Na ihrisku je dospelých viac ako detí a nijaké sa nesmie vzdialiť na viac ako tri metre,“ popísal v diskusii Science na N-tú helikoptérových rodičov Martin Kanovský, antropológ z Univerzity Komenského v Bratislave.

Prehnaná pozornosť dieťa skôr ubíja

„Kedysi sa 6- až 9-ročné deti preháňali po mestských a vidieckych oblastiach, nadväzovali kamarátstva, učili sa. Sem-tam prišli s rozbitým kolenom. Ak by dnes dieťa prišlo s rozbitým kolenom, je to pomaly kozmická záležitosť. To je problém, lebo deti nemajú možnosť naraziť na sociálne limity. Ich veľmi citlivý systém učenia sa je ustavične preťažený úzkostlivou starostlivosťou dospelých,“ vraví Kanovský.

„Nepreháňajme to, nechoďme ustavične za dieťaťom a nehrňme naň svoje – hoci dobre mienené – názory, poznatky, programy a krúžky. Lebo dieťa potom takpovediac prepálite. Je to, ako keď máte pohár s objemom dva decilitre a budete doň liať tisíc litrov. Aj tak v ňom budú iba dve deci. Prehnaná pozornosť niekedy dieťa skôr ubíja a neumožňuje mu rozvinúť vlastnú tvorivosť,“ dodal slovenský odborník.

Eva Poliaková a Martin Kanovský, obaja z UK v Bratislave, debatovali v diskusii Science na N-tú o tom, ako sa správať k deťom. Zdroj – YouTube

Horšie zvládajú krízy

Lockeová, hlavná autorka štúdie, v správe univerzity povedala: „Z nedávneho výskumu vieme, že môže existovať bod, keď vysoká úroveň rodičovskej pomoci (pri domácich úlohách – pozn. red.) už dieťaťu neprospieva, obzvlášť v období, keď sa dostáva do puberty a ranej dospelosti. Môže viesť k zhoršenej schopnosti dieťaťa zvládať krízy a zníženému zmyslu pre zodpovednosť.“

Autori do výskumu zapojili skoro tisícku rodičov žiakov a študentov z austrálskych škôl. Dotazníkovou formou merali, či ide alebo nejde o helikoptérových rodičov. Ukázalo sa, že čím viac to rodičia so starostlivosťou o dieťa preháňali, tým viac mu pomáhali s domácimi úlohami.

Nerobili to, že žiakovi či študentovi pomáhali hľadať vlastné riešenia, ale poskytovali im správne odpovede a vyslovene im pomáhali s ich vypracovaním.

Stres, depresie a znížená životná spokojnosť

„Rodičovská pomoc môže byť konštruktívna, ak deťom ukážete záujem a navádzate ich splniť zadanú úlohu. Za nekonštruktívnu pomoc môžeme označiť to, ak dieťaťu hovoríte správne odpovede alebo ak namiesto neho splníte školské zadanie,“ vraví Lockeová v správe.

Autori článku sú presvedčení, že rodičia deťom škodia, ak si zvolia druhý prístup. Staršie výskumy ukázali, píše Lockeová a jej tím, že deti helikoptérových rodičov majú pocit, že nie sú dostatočne kompetentné, ak im rodičia priveľmi pomáhajú s domácimi úlohami. Situácia ich zbytočne stresuje.

Akoby si také deti hovorili, že sú hlúpe, a preto im s úlohami musia pomáhať rodičia. Takí žiaci, konštatujú autori, trpia zvýšenou mierou depresie a majú zníženú životnú spokojnosť.

Znižuje sa aj ich zmysel pre autonómiu a negatívne je ovplyvnená motivácia študenta plniť si školské úlohy. Lebo vie, že to za neho spraví snaživý rodič.

Nie celkom reprezentatívna vzorka

Medzi možné limity autori radia to, že vzorka rodičov bola pomerne malá a nie celkom reprezentatívna: ľudia pochádzali iba z troch škôl, kde sa za vzdelanie platí.

To znamená, že rodiny boli z vyšších sociálnych vrstiev, takže neodzrkadľujú celkovú vzorku austrálskej populácie.

Dostupné z: DOI: http://dx.doi.org/10.1017/jgc.2015.29

Človek

Veda