Denník N

Rodičák ako vodičák

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ak chceme vedieť, akí sme, pozrime sa na svoje deti – sú naším zrkadlom.

Jasné, že to nie je ľahké. Naopak. Je to ťažšie ako šoférovať auto na tých najnáročnejších križovatkách. A predsa – na vedenie vozidiel potrebujeme vodičák. Na vedenie a výchovu detí od nás žiadnu prípravu, či oprávnenie, žiaľ, nikto nevyžaduje.

Spomienka z čias, keď som ešte pracovala v školstve: Sledujem ocina osemročného Samka. Horlivo obhajuje svojho syna, ktorý všetkým spolužiakom nadáva do svíň. Niektorým do bielych, iným do čiernych. Dôvod si na to nájde vždy. Vyskúšala som všetky triky. Na pár dní pomohlo, potom začal opäť. Nakoniec som sa uchýlila k tomu, že som zavolala rodiča. No a teraz predo mnou stojí ocino a ja neviem, či mám plakať alebo sa hystericky smiať. Taká veľká kópia môjho žiaka. Po prvých minútach som prestala počítať, koľkokrát povedal slovo sviňa. Akoby to bola vsuvka a spojka každej vety, čo povie. Po pár minútach si uvedomujem, že Samko je vlastne tiež obeť. Obeť výchovy svojho otca.

V časoch, keď som ešte stále pracovala v školstve: Vzdor z nej srší každým pórom jej štrnásťročného JA. Nebudem, nechcem, neviem, nezaujíma ma… A ešte ‚o čo ti ide?‘. Slová, ktorými mi odpovedá na všetky moje otázky. Jej mamina, čo sedí vedľa, mi zničená a frustrovaná hovorí: „Nerozumiem, prečo začala kradnúť. Veď má všetko, čo chce! Nemusí to robiť! Stále premýšľam, po kom to má…“ Štrnástka sa otočí a fľochne na ňu: „Vidíš? Určite nie som vaša! Zisti, či ma nevymenili v pôrodnici! Možno by si potom bola spokojnejšia!“ Posledná veta je výkrikom so slzami. Plačú obe. Každá pre niečo iné – jedna, že nemá poslušnú dcéru, ktorá sa teší z darčekov, druhá, že nemá vnímavú mamku, čo vie vycítiť, kedy sa s ňou potrebuje rozprávať, či len tak zdieľať šťastie a smútok.

Minulý týždeň v Bratislave: Vchádzam s barlou do plnej 93-ky. Ani si nestačím označiť lístok a už mi klopká na rameno nejaká pani. Vraj si mám sadnúť na jej miesto. S úľavou sadám, kam mi ukazuje a prekvapene sledujem, ako sa rozpráva so svojou dcérkou vedľa mňa: „Vidíš, teta má choré nožičky. Preto má paličku na chodenie. Také tety nemôžu stáť v autobuse, aby nespadli a neublížili si ešte viac…“ Moje očarenie trvá však len päť zastávok – iná teta svojej, o niečo menšej dcérke, vysvetľuje, že pani na zastávke nie je „teta“, ale URČITE bezdomovkyňa. A že treba od nej ísť čo najďalej, lebo TAKÍ majú choroby a kradnú. Dcérka si berie ponaučenie k srdcu a venuje TEJ tete dokonale okopírovaný pohľad svojej mamy.

Sme rodičia. Rôzni. Ak chceme vedieť, akí sme, pozrime sa na deti – sú tým najpravdivejším zrkadlom našich postojov a konaní.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie