Denník N

Epidémia násilia v Chicagu. Sú zbrane problém?

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Regulácia predaja a vlastníctva strelných zbraní dáva zmysel, no nie je to dostatočné riešenie tam, kde sa vraždí ilegálnymi zbraňami.

Autor je teológ a etik

Spojené štáty americké mám rád a priznávam to vždy otvorene aj za cenu, že sa môžem stať terčom nevraživosti zakorenenej v antiamerických sentimentoch alebo primitívnom nacionalizme. V živote sú veci hodné milovania i nenávidenia – ani jedno by sme nemali robiť ľahko, na základe povrchného poznania. Po viac ako dvadsiatich rokoch aktívneho života v tejto krajine už nie je možné hovoriť o zaslepenej zamilovanosti – je to dostatočne dlhý čas na to, aby reflektívny človek spoznal „the good, the bad, and the ugly“.

Svoju adoptívnu krajinu dávam často za vzor, ale nešetrím kritikou – ani na stránkach tohto denníka –, ak si myslím, že je oprávnená a žiaduca. Hoci láska iste nie je tým jediným, čo dáva človeku morálne právo kritiku vysloviť, láskou motivovaná kritika je etickejšia a často aj efektívnejšia ako kritika vychádzajúca z nešľachetných pohnútok, kritika silne predpojatá, alebo kritika trpiaca nákazou chronického kverulantstva.

Ignorovaná téma

Za posledných desať rokov došlo v Chicagu k bezmála 5000 vraždám, pričom prevažná väčšina bola spáchaná strelnou zbraňou. V tomto roku bolo k dnešnému dňu (20. 8.) postrelených 2702 osôb, z toho 414 smrteľne. To znamená, že v priemere každé dve hodiny bol v našom meste niekto postrelený a dve osoby denne zomreli. Obeťami sa stáva nielen množstvo mladistvých, ale aj malé deti, ktoré sú v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Tak to bolo aj pred dvoma mesiacmi v prípade trojročného chlapca sediaceho s otcom v aute pri jednom z blokov na 61. ulici, keď ho po výstrele z iného auta zasiahla guľka.

Chicago zažíva škandalóznu epidémiu násilia, na ktorú nepoznáme liek aj preto, že celonárodné médiá tému zväčša ignorujú. Na 325-miliónovú krajinu relatívne ojedinelé – hoci vždy alarmujúce – prípady skutočnej alebo domnelej rasovo motivovanej policajnej brutality napĺňajú stránky novín, zapĺňajú ulice protestujúcimi a riešia sa na všetkých relevantných úrovniach, ale stovky obetí násilia spôsobeného strelnými zbraňami v tomto meste zostávajú takmer nepovšimnuté.

Za 61. ulicou

Do celonárodného povedomia túto problematiku niekoľkokrát priniesol najznámejší obyvateľ Chicaga, žijúci na pomedzí štvrtí Hyde Park a Kenwood – prezident Barack Obama. V januárovom príhovore, v ktorom po masových streľbách na školách obhajoval sprísnenie kontroly zbraní, povedal s potrebnou empatiou a v politike ojedinelým javom – slzami v očiach: „Zakaždým, keď o tých deťoch premýšľam, nahnevá ma to. A mimochodom, toto sa deje v uliciach Chicaga každý deň.“ Pri inej príležitosti bol osobnejší: „Žijem na južnej strane Chicaga. Niektoré z týchto vrážd sa stávajú len pár blokov od miesta, kde bývam. Mám priateľov, ktorých rodinní príslušníci boli zabití.“

Hyde Park je domovom elitnej Chicagskej univerzity a v rámci Chicaga je táto štvrť atraktívnym miestom pre život. V kontexte južného Chicaga je ostrovom prosperity. O bezpečnosť sa stará nielen chicagská, ale aj početná univerzitná polícia – nepriestrelné vesty policajtov napovedajú, že ich úlohou v komunite nie je len pomáhať, ale aj reálne chrániť. Prezident Obama vlastní dom na 51. ulici a prednášal na Právnickej fakulte situovanej na 60. ulici, pričom už nasledujúca, 61. ulica je mnohými vnímaná ako pomyselná hranica, ktorú smerom na juh neradno prekročiť.

Na tejto ulici bývam so svojou rodinou už takmer desaťročie. Naše okná sú orientované aj na južnú stranu, z ktorej sa epizodicky ozývajú výstrely. A nezostáva len pri nich. Dvoch kolegov lúpežne prepadli ozbrojené osoby – v prvom prípade došlo k fyzickému napadnutiu a krádeži peňaženky, v druhom ku krádeži auta. Pre našu univerzitnú komunitu bola jednou z najtragickejších udalostí vražda doktoranda Amadou Cissea v roku 2007, niekoľko týždňov pred jeho promóciou. Smrteľná streľba z ukradnutej pištole sa odohrala na 61. ulici, neďaleko nášho domu.

Napriek rozumným opatreniam na ochranu vlastnej osoby a majetku sa môže človek stať svedkom násilia – ako to bolo v prípade, keď som s rodinou prechádzal chudobnou štvrťou južného Chicaga. Jedinou ochranou pred pouličnou streľbou – pravdepodobne členov miestnych gangov – bolo pre nás auto, ktoré som šoféroval. Streľba sa odohrávala uprostred dňa na rušnom chodníku hneď vedľa nás. V pamäti mi utkvela bežiaca žena s kočíkom, ktorá sa snažila vyhnúť streľbe, a mojej manželke zbraň, z ktorej mladík vzdialený od nášho auta menej ako dva metre strieľal.

Treba niečo zmeniť

Bez ohľadu na politické, náboženské či etické presvedčenia, ktoré ľudí často rozdeľujú, sa väčšina zhodne, že obraz chicagskej reality je neprijateľný a „niečo“ by sa malo zmeniť. Podobne ako pri iných sociálne patologických javoch, aj tu však narážame na problém interpretácie reality, implementácie riešení a nedostatku vôle vážnu situáciu riešiť.

Jednou z otázok v tejto debate je, či by sprísnenie zákonov o držbe strelných zbraní, ktorých vlastníkom je v Spojených štátoch viac ako tretina domácností, viedlo k signifikantnému zníženiu násilnej kriminality.

Popredný teoretik verejného líderstva Ronald Heifetz nám pripomína, že dosiahnutie pozitívnej zmeny v organizácii či spoločnosti vyžaduje schopnosť diferencovať medzi „technickými problémami“ a „adaptívnymi výzvami“. Najčastejšou chybou líderstva podľa neho je, že sa s druhou kategóriou zaobchádza tak, akoby išlo o prvú. Pri aplikácii Heifetzových kategórií na problém epidémie násilia v Chicagu si okamžite uvedomíme, že nejde o technický problém a riešenie bude preto vyžadovať omnoho viac ako len zameranie sa na strelné zbrane.

Nejde len o zbrane

Samozrejme, rozumná regulácia predaja a vlastníctva strelných zbraní dáva zmysel a je potrebná. Zbrane vojenského typu do rúk civilného obyvateľstva nepatria. Mentálne nestabilné osoby či tie na zozname potenciálnych teroristov by nemali mať možnosť strelnú zbraň získať a ak ju vlastnia, mala by im byť odobratá. Nič z toho však nie je závažným problémom v Chicagu, ktorého zákony o nadobúdaní a držbe zbraní sú prísne a množstvo vrážd súvisí s kriminálnou činnosťou miestnych gangov, ktoré sa k strelným zbraniam dostávajú nelegálnou cestou.

Chicago potrebuje komplexný dlhodobý plán, ako riešiť násilie najmä v jeho najproblematickejších oblastiach, ako je napríklad Englewood, vzdialený od kampusu Chicagskej univerzity zhruba 15 blokov. Ide o sociálne a ekonomicky deprivovanú černošskú štvrť, kde podľa posledného sčítania žilo 46,6 percenta domácností pod hranicou chudoby, 28 percent osôb nad 16 rokov bolo nezamestnaných a 28,5 percenta obyvateľstva nemalo ukončené stredoškolské vzdelanie. Ignorovať nemožno ani fakt, že väčšina páchateľov i obetí smrteľnej streľby pochádza z dezintegrovaných rodinných štruktúr.

Sloboda má cenu

Ak by sa diskutovaný problém vyskytol inde vo svete, o možnosti jeho úspešného vyriešenia by som mal možno pochybnosti. Nie však v krajine, ktorá si dala za cieľ vyslať človeka na Mesiac a bezpečne ho vrátiť späť na Zem a v predstihu ho splnila. Nie v krajine, v ktorej Martin Luther King mohol snívať a uskutočniť svoj sen. Nie v krajine, ktorá dokázala zvíťaziť v studenej vojne a zabezpečiť tak slobodu nám všetkým. A nie v meste, kde sa podarilo rozštiepiť jadro atómu.

Ak niekde platí príslovie „Kde je vôľa, tam je cesta“, určite platí v Spojených štátoch. Epidémia násilia v Chicagu je neospravedlniteľná a zároveň riešiteľná. Súčasťou komplexného riešenia je zvýšenie policajnej prítomnosti a zlepšenie jej činnosti v postihnutých štvrtiach, podpora programov zameraných na posilnenie rodiny a revalváciu hodnôt, vytváranie pracovných príležitostí, skvalitnenie verejných škôl a primerane prísna regulácia kontroly zbraní. Najväčšou výzvou je nájsť spoločnú vôľu konfrontovať pretrvávajúcu krízu s pevnejším odhodlaním a sústredenejším úsilím než doteraz.

Sloboda má svoju cenu a nemožno ju len preto, že ju niekto zneužíva, obetovať na oltár poriadku a bezpečnosti, ktoré ponúka Hobbesov Leviatan. Benjamin Franklin povedal, že „tí, ktorí sa vzdajú základných slobôd výmenou za dočasné bezpečie, si nezaslúžia ani bezpečie, ani slobodu“. Cieľom preto nemôže byť eliminovať násilie páchané strelnými zbraňami, ale jeho výskyt minimalizovať. K tomu nie je nutné vzdať sa základných práv a slobôd a ani zrušiť druhý dodatok americkej ústavy, ale vystaviť daný problém transformujúcej sile individuálnej, spoločenskej a politickej zodpovednosti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie