Denník N

Bratislava mohla mať prestížnu univerzitu. Politici a nacionalisti tento plán zničili

Foto – TASR a CEU
Foto – TASR a CEU

O Stredoeurópskej univerzite sa hovorilo, že by mohla sídliť v budove dnešného slovenského parlamentu. Príbeh jej vzniku je dobrým príkladom, ako sa Slovensko po Nežnej revolúcii menilo a v čom zlyhávalo.

Takto znie legenda, ktorá dodnes žije a jej hlavný hrdina je dnes už na Slovensku až mýtickou postavou: Krátko po novembri ’89 prišiel na Slovensko George Soros a povedal, že dá niekoľko miliónov dolárov na založenie Stredoeurópskej univerzity.

Škola mala vzniknúť v budove dnešného parlamentu. Keď sa však americký finančník maďarského pôvodu stal svedkom veľkej nacionalistickej demonštrácie v Bratislave, na ktorej odzneli aj antisemitské heslá, zbalil sa a univerzitu radšej založil v Budapešti.

Príbeh Stredoeurópskej univerzity výstižne ilustruje, čo priniesli prvé týždne a mesiace po Nežnej revolúcii. Dôležité rozhodnutia aj zlyhania. Veľké vízie, no neschopnosť ich zrealizovať. Eufóriu aj hystériu. Otváranie sa Európe, ale aj politický provincionalizmus.

V príbehu Stredoeurópskej univerzity sú všetky tieto prvky. V médiách nebol nikdy celý opísaný.

Sľúbili mu všetko, čo len mohli

„V roku 1990 sme hľadali kontakty na Ameriku, Kanadu, na západnú Európu, aby sme sa čo najskôr zviditeľnili. Soros bol jeden z tých, čo prišli medzi prvými. A mal peniaze,“ spomína Rudolf Schuster, ktorý bol v tom čase predsedom parlamentu.

„Začalo sa to tak, že ma Soros informoval o jeho pláne založiť Stredoeurópsku univerzitu. Vtedy som o tom ešte nič nevedel,“ vracia sa späť v čase vydavateľ László Szigeti. So Sorosom sa poznal cez intelektuálov v Budapešti. „Poprosil ma, či by som nevedel zorganizovať stretnutie so slovenským premiérom,“ hovorí.

Soros na schôdzke so šéfom parlamentu Schusterom a s predsedom vlády Milanom Čičom oznámil, že na založenie univerzity je ochotný poskytnúť 25 miliónov dolárov. „Bolo to príjemné stretnutie. Títo chlapi sľúbili, čo len mohli,“ rozpráva Szigeti. „To je typické, naši politici vždy sľubujú všetko. Boli prekvapení sumou, ale napriek tomu nič nezrealizovali.“

Dnes si už nik nespomína, ako vznikol nápad, že by nová univerzita mohla sídliť v rozostavanej budove Národnej rady pri Bratislavskom hrade. „Niekto to Sorosovi povedal a jeho to potešilo, ale nebola to jeho podmienka,“ hovorí Ján Pišút, druhý porevolučný minister školstva.

„Myšlienka mi bola sympatická, no prisľúbiť na tento účel rozostavanú budovu SNR (Slovenskej národnej rady, pozn.) som nemohol. Ešte sa nevedelo, či sa jej SNR zriekne,“ napísal vo svojej knihe Ultimátum Rudolf Schuster. „Budova sa mala dostavať v roku 1991 a Soros si ju chcel prezrieť.“

Rudolf Schuster, Václav Havel a Milan Čič (12. januára 1990). Foto: TASR
Rudolf Schuster, Václav Havel a Milan Čič (12. januára 1990). Foto – TASR

Zbúrať, prerobiť alebo dokončiť

Budovu parlamentu začali na hradnom kopci stavať v roku 1986. „Rukopis prednovembrovej architektúry je zjavný, do roku 1989 v parlamentoch poslanci len hlasovali o vopred rozhodnutých zákonoch. Chodby sú príliš veľké a priestorov pre parlamentné výbory je málo,“ opísal budovu denník SME.

Po Nežnej revolúcii sa začalo verejne diskutovať, čo spraviť s rozostavanou budovou. Využiť ju na úplne iný účel? Zbúrať to, čo sa doteraz postavilo? V tom čase sa objavili aj úvahy, že by budovu ponúkli Sorosovej univerzite. „Vtedajší premiér Čič aj predseda SNR Schuster ustupovali pred mojím tlakom, aby sme ju dostali,“ spomína si Ladislav Kováč, prvý ponovembrový minister školstva.

Schuster si na to spomína inak. „Vedel som, že to je nereálne, ale nechcel som to striktne odmietnuť. Chcel som vedieť, aká je verejná mienka,“ hovorí dnes.

Reakcia najmä národne orientovanej verejnosti prišla rýchlo. Už začiatkom roku 1990 bol v tlači opakovane zverejnený list Štúrovej spoločnosti. „S nadšením vnímame ideu založenia takejto prepotrebnej univerzity, jej umiestnenie do budovy pôvodne koncipovanej ako SNR však neprichádza do úvahy. Vonkoncom neprijateľné je, aby sa takto dialo z nadácie maďarského podnikateľa v USA Georga Sorosa. Predpokladáme, že tento náš postoj nemusíme nijako osobitne rozvádzať.“

Štúrova spoločnosť spolu s SNS, Maticou slovenskou a ďalšími začali pár mesiacov po Novembri presadzovať myšlienku samostatného Slovenska a v Bratislave organizovali národne orientované demonštrácie.

strurova-spolocnost
Otvorený list Štúrovej spoločnosti Rudolfovi Schusterovi. Zdroj – Pravda (27. januára 1990)

Po Štúrovej spoločnosti sa ozvalo aj 38 slovenských historikov, ktorých zorganizoval zakladajúci člen SNS Anton Hrnko. „My, slovenskí historici a ostatní vedeckí pracovníci, sme proti akémukoľvek znevažovaniu najvyššieho orgánu štátnej moci na Slovensku – Slovenskej národnej rady. Za takéto znevažovanie pokladáme aj pokusy zbaviť SNR jej účelovej budovy,“ napísali 23. januára 1990 v Apeli na slovenskú verejnosť.

„Ten náš Apel bol podkladom, na základe ktorého Schuster povedal, že spoločnosť je proti,“ hovorí dnes Hrnko. V júli 2016 sa Hrnko stretol so Schusterom a na Facebooku mu poďakoval za jeho „rozhodný odpor“, vďaka ktorému sa budova parlamentu nepremenila na Sorosovu univerzitu.

Do diskusie o premene budovy parlamentu sa zapojil aj Ján Cuper, v tom čase docent na Právnickej fakulte v Bratislave, v roku 2016 kandidoval za Kotlebovu stranu Naše Slovensko. „Aby ma každý súdny Slovák pochopil, nie som za nijakých okolností proti otváraniu sa Európe. Ale prečo to zasa musíme robiť na úkor národa?“ (Smena, 6. marca 1990)
Do diskusie o budove parlamentu sa zapojil aj Ján Cuper, v tom čase docent na právnickej fakulte v Bratislave, v roku 2016 kandidoval za Kotlebovu stranu Naše Slovensko. „Aby ma každý súdny Slovák pochopil, nie som za nijakých okolností proti otváraniu sa Európe. Ale prečo to zasa musíme robiť na úkor národa?“ napísal. Zdroj – Smena (6. 3. 1990)

Rozhodný odpor?

Rudolf Schuster dnes síce vraví, že bol „zásadne proti“ umiestneniu univerzity na hradnom kopci, v tom čase však nepodpísal žiadne oficiálne rozhodnutie. Parlament o veci nerokoval, Soros nedostal od šéfa parlamentu zamietavé stanovisko. Niektorí pamätníci si spomínajú, že Soros po obhliadke staveniska zapochyboval, či je táto budova na univerzitné účely vhodná.

Schusterova pozícia bola v tom čase veľmi slabá. Uspel síce v boji o predsednícku stoličku v parlamente, ktorú si chcel vybojovať Ján Budaj, celkovo v tom čase však pôsobil skôr ustráchane než rozhodne a jeho perspektívu jasne limitovali prvé slobodné voľby na jar 1990.

Lidové noviny ešte 3. mája 1990 písali, že univerzita vznikne pri Bratislavskom hrade. To bolo krátko predtým, ako Schuster na poste predsedu parlamentu skončil. V lete odletel do Kanady, kde sa stal novým veľvyslancom.

Ak teda Schuster nedovolil zmeniť parlament na univerzitu, tak skôr tým, že vôbec nekonal, než že by proti tejto myšlienke akokoľvek bojoval.

Keď sa Ján Budaj pokúsil nahradiť na poste šéfa parlamentu Rudolfa Schustera, zorganizovali národniari na podporu Schustera demonštráciu. „Vyrastal som v trojjazyčnom prostredí, moji rodičia chodili do maďarskej školy, doma sa hovorilo po maďarsky,“ spomína si Schuster. Veľmi ho prekvapilo, že práve jeho národniari podporovali. Paradoxne, práve proti Budajovi začali na demonštrácii kričať, že je Maďar. Foto: TASR
Keď sa Ján Budaj pokúsil nahradiť na poste šéfa parlamentu Rudolfa Schustera, zorganizovali národniari na podporu Schustera demonštráciu. „Vyrastal som v trojjazyčnom prostredí, moji rodičia chodili do maďarskej školy, doma sa hovorilo po maďarsky,“ spomína si Schuster. Veľmi ho prekvapilo, že práve jeho národniari podporovali. Paradoxne práve proti Budajovi začali na demonštrácii kričať, že je Maďar. Foto – TASR

Prečo práve Bratislava?

O myšlienke založiť Stredoeurópsku univerzitu diskutovali akademici na medzinárodnom seminári v chorvátskom Dubrovníku už v apríli 1989, teda vyše pol roka pred Nežnou revolúciou. Za Československo sa seminára zúčastnili českí historici Jan Havránek (1928 – 2003) a Jiří Kořalka (1931 – 2015) a českí sociológovia Jiří Musil (1928 – 2012) a Michal Illner. „Tieto záležitosti sa diskutovali v uzavretom okruhu, kde s pánom Sorosom okrem ďalších osôb rokoval profesor Musil,“ spomína si Illner. „V Dubrovníku som bol, ale bližšieho rokovania o vzniku Stredoeurópskej univerzity som sa nezúčastnil,“ dodal.

Univerzita mala byť najprv sieťou viacerých pracovísk v Maďarsku, Československu, Poľsku, Rakúsku a ďalších krajinách. Pád železnej opony otvoril možnosť založiť naozajstnú univerzitu s vlastným kampusom. Vtedy vstúpila do hry Bratislava.

Sorosovi sa páčila predstava novej univerzity v Bratislave. Trojuholník Budapešť – Bratislava – Viedeň považoval za kľúčový pre strednú Európu. Blízkosť týchto miest navyše znamenala, že by medzinárodná škola mala k dispozícii aj veľké medzinárodné letiská. Soros nechcel zakladať univerzitu v Budapešti, chcel sa vyhnúť tomu, aby bola automaticky vnímaná ako maďarská inštitúcia.

Vhodnosť Bratislavy Sorosovi pripomínal aj Szigeti: „Vysvetľoval som mu, že z hlavných miest v regióne je najslabším článkom Bratislava. Budapešť aj Praha majú veľmi silné historické zázemie. Mali by sme posilniť občiansku a liberálnu identitu v slovenskej spoločnosti,“ hovorí. „Podporovať toho slabšieho, to je u neho zásadný postoj.“

Sorosovi sa páčilo aj to, že práve na Slovensku žije veľký podiel obyvateľov národnostných menšín. „Je tu toľko rôznych identít a univerzita je aj na to, aby tie identity zladila,“ dodáva Szigeti.

„Keby univerzita vznikla v Bratislave, ťažila by z geografickej polohy a veľmi by pozdvihla Bratislavu ako vzdelávacie centrum v trojuholníku Bratislava – Budapešť – Viedeň. Bratislava by potom mala v tejto oblasti veľmi silnú polohu. To je veľká škoda,“ myslí si Petr Jan Pajas, ktorý bol v tom čase riaditeľom Charty 77 v Prahe.

Novovymenovaná vláda 27. júna 1990 na Bratislavskom hrade. Minister školstva Ladislav Kováč je prvý v dolnom rade sprava. Foto: TASR
Novovymenovaná vláda 27. júna 1990 na Bratislavskom hrade. Minister školstva Ladislav Kováč je prvý v prednom rade sprava. Foto – TASR

„Bratislava, táto doničená periféria Viedne a excentrické hlavné mesto malinkého a neistého národa, by sa stala centrom európskej vzdelanosti,“ napísal ešte v roku 1990 minister Ladislav Kováč. „Nech nám je útechou: Raz možno univerzity vo všetkých štátoch nášho kontinentu budú európske. Niekto sa už hádam len nájde, kto nás do Európy dostrká,“ dodal.

Vtedajší minister si tiež spomína, že „myšlienku zriadenia medzinárodnej univerzity v Bratislave (…) uvítali vedci i politici zo všetkých krajín, s ktorými sme dosiaľ hovorili, no nik neprejavil toľko entuziazmu ako naši viedenskí susedia“.

Naopak, bizarné návrhy podľa neho mali niektorí slovenskí vedci. Namiesto Stredoeurópskej chceli radšej založiť Slovenskú európsku univerzitu, „na ktorej by sa v slovenskom jazyku vzdelávali deti slovenských emigrantov, no najmä záujemcovia zo sveta, čo by sa tu učili o slovenskom folklóre, slovenských dejinách, slovenskej literatúre. Učiteľmi by boli naši slovenskí vynikajúci odborníci“.

An Educational Initiative for Eastern Europe - prvý písomný materiál obsahujúci projekt univerzity z 2. apríla 1990. Zdroj: archív Aleny a Pavla Brunovských
An Educational Initiative for Eastern Europe – prvý písomný materiál obsahujúci projekt univerzity z 2. apríla 1990. Zdroj – archív Aleny a Pavla Brunovských

Nové univerzitné mestečko pri Petržalke

Založenie univerzity v budove parlamentu bolo jednou z viacerých tém, ktorá na začiatku roku 1990 rozpútala národniarske vášne. Mohli Sorosa odradiť hejslovácke demonštrácie od založenia univerzity na Slovensku?

Viacerí účastníci vtedajších rokovaní hovoria, že nie. Uznávajú však, že ho mohli znechutiť.

Minister školstva Ladislav Kováč si vtedy so Sorosom dohodol stretnutie na ministerstve, osobne s ním totiž o univerzite nerokoval. „Neprišiel – vrátil sa späť do hotela z polcesty, keď sa pred starou budovou SNR stal svedkom hysterickej manifestácie hejslovákov.“

László Szigeti si spomína, že Soros chcel protesty vidieť aj naživo. „Hovoril mi, že to chce vidieť, že ho tam mám zobrať. Ja hovorím, to ti neprajem. On na tom trval a išli sme. Stáli sme tam asi 20 – 30 minút, chvalabohu ho nikto nespoznal,“ hovorí. „Zmapoval situáciu, videl, nebol prekvapený. On nie je ten typ, čo sa urazí.“

Soros netrval na tom, aby univerzita vznikla práve v budove parlamentu. Svoju niekoľkomiliónovú investíciu však podmienil poskytnutím inej vhodnej budovy od štátu.

Premiér Čič ešte začiatkom roka poveril úlohou nájsť budovu svojho podpredsedu Jozefa Markuša. Paradoxne mal miliardárovi maďarského pôvodu pri zakladaní univerzity pomôcť človek, ktorý sa o pár mesiacov stal šéfom Matice slovenskej.

Markuš nebol vôbec aktívny. S odstupom času sa na jeho pracovný výkon posťažoval v knižnom rozhovore s Rudolfom Schusterom aj Čič: „On bol, dúfam, že to nie je urážka človeka, veľmi pomalý. Ja som potreboval dynamických ľudí, ktorí by reagovali okamžite, ktorí by vedeli spracovať veci z večera do rána. A to som u Jozefa Markuša nemohol dosiahnuť,“ povedal Čič.

Na jar 1990 sa začala v médiách šíriť informácia, že Stredoeurópska univerzita by mohla vzniknúť za Petržalkou na mieste, kde sa stretáva slovenská, maďarská a rakúska hranica. Myšlienka bola dôsledkom vtedajšieho nadšenia zo zjednotenej Európy. Veľmi sa páčila aj rakúskemu ministrovi zahraničia Aloisovi Mockovi. Ten prišiel v apríli 1990 na medzinárodnú konferenciu Etika a politika na Bratislavskom hrade. Pri pohľade z okna označil miesto styku troch štátov za miesto budúcej Stredoeurópskej univerzity. Správa z denníka Práca tvrdila, že budovanie univerzity na tomto mieste potrvá podľa amerických odborníkov tri až štyri roky.

sprava

Minister Kováč týmto správam veľmi neveril. „Pekná predstava, len trochu utopická pre štát, ktorý sa najprv musí vyškriabať z ekonomického závozu,“ napísal vtedy.

Na diskusiu o vybudovaní univerzitného mestečka si spomína aj kanadský filozof William Newton-Smith, ktorý prednášal na univerzite v Oxforde, Sorosovi pomáhal pri zakladaní Stredoeurópskej univerzity a bol v tom čase aj na niektorých stretnutiach v Bratislave. Vybudovanie novej budovy podľa neho Sorosovi nevyhovovalo: „Trvalo by to niekoľko rokov a to nebolo zlučiteľné s túžbou pána Sorosa rozbehnúť univerzitu na jeseň 1991,“ povedal pre Denník N.

Pokračovanie rokovaní

Udalosti mali rýchly spád. Premiér a šéf parlamentu boli zo Sorosovej ponuky nadšení, no sami vo veci nekonali. Riešili množstvo iných tém, navyše sa blížili júnové voľby – prvé demokratické voľby na Slovensku po revolúcii. Týždne ubiehali a záujemcovia o dobre financovanú univerzitu v okolitých krajinách pribúdali.

Na Slovensku však nebol nik poverený, aby veľkú investíciu pritiahol. „Nikto nemal oficiálne poverenie viesť rokovania. V normálnych pomeroch by sa to nestalo, ale doba bola taká. Ľudia konali bez poverenia,“ spomína si Ján Pišút, ktorý vystriedal Ladislava Kováča na poste ministra školstva. Kováč totiž odišiel do Paríža ako veľvyslanec pri Unescu.

Ešte pred jeho odchodom začala na ministerstve školstva pracovať docentka Alena Brunovská. Ako riaditeľka odboru vedy dostala za úlohu vytvoriť Istropolitan Center for Advanced Study s tým, že toto centrum sa malo stať pobočkou Stredoeurópskej univerzity.

Šestnásteho mája 1990 slovenskej vláde predložili projekt na zriadenie Stredoeurópskej univerzity. V júni sa Brunovská spolu s manželom Pavlom stretli vo Viedni so Sorosom. „Na týchto pracovných raňajkách nám oznámil svoje predstavy o programe životného prostredia, ktorého ťažiskom boli stáže na zahraničných univerzitách. Proti tomuto sme mali určité výhrady,“ napísala o tri roky neskôr Brunovská.

Vláda rokovala zriadení Stredoeurópskej univerzity. V Bratislave ale nakoniec vznikne len Academia Istropilitana, ktorá sa nestane súčasťou Sorosovej univerzity. Zdroj: archív Pavla Brunovského
Vláda rokovala o zriadení Stredoeurópskej univerzity. V Bratislave však nakoniec vznikne len Academia Istropilitana, ktorá sa nestane súčasťou Sorosovej univerzity. Zdroj – archív Aleny a Pavla Brunovských

Vidina univerzity v Bratislave sa pomaly rozplývala, Soros sa začal obzerať skôr do Prahy a Budapešti. Bratislava mala byť sídlom ekologického centra s jednoročným postgraduálnym kurzom. Brunovská vtedy vedela, že „jediný rozumný postup je ísť vlastnou cestou a dúfať, že raz sa naše cesty stretnú“.

Na ministerstve školstva teda pracovali na založení Academie Istropolitany a dúfali, že ju Soros neskôr zapojí do Stredoeurópskej univerzity popri Prahe a Budapešti. Ich cesty sa však nezbližovali.

Progress Report zo 14. mája 1990 naznačuje, že Bratislava prehráva svoj boj o Stredoeurópsku univerzitu. Pobočky univerzity by podľa tohto dokumentu mali vzniknúť v Budapešti a Prahe, Bratislava by mala byť sídlom ekologického centra s jednoročným postgraduálnym kurzom. Zdroj: archív Pavla Brunovského
Progress Report zo 14. mája 1990 naznačuje, že Bratislava prehráva svoj boj o Stredoeurópsku univerzitu. Pobočky univerzity by podľa tohto dokumentu mali vzniknúť v Budapešti a Prahe, Bratislava by mala byť sídlom ekologického centra s jednoročným postgraduálnym kurzom. Zdroj – archív Aleny a Pavla Brunovských

Soros nemal v tom čase záujem podporovať prírodné vedy. Chcel univerzitu zameranú najmä na politiku, ekonomiku a spoločenské vedy. „Striktne odmietal takzvané hard sciences, chcel len humanitné predmety. Ja som s tým nebol veľmi uzrozumený, pretože na ľuďoch z prírodných vied sa tu dalo stavať, tí tu boli,“ vraví Brunovský.

So Sorosom o jeho humanitnej univerzite rokovali na Slovensku prírodovedci a inžinieri. Brunovský je matematik, Brunovská bola chemická inžinierka, prvý minister školstva Kováč je biochemik a jeho nástupca Pišút fyzik.

To však nebol dôvod, prečo Stredoeurópska univerzita u nás nevznikla. Iniciatíva nemala dostatočnú podporu politikov, a tak nebolo možné ani ponúknuť vhodnú budovu. „Problém nájsť vhodnú budovu bol jediným dôvodom, prečo sa Soros rozhodol založiť univerzitu inde,“ spomína si kanadský filozof Newton-Smith.

S vlastnou ponukou medzičasom prišla Praha. Myšlienku univerzity podporil prezident Václav Havel aj premiér Petr Pithart. Na rozdiel od slovenských predstaviteľov začali aj konať a novej univerzite sľúbili budovu. Sorosovi to oficiálne oznámil riaditeľ Charty 77 Petr Jan Pajas na stretnutí v Dubrovníku. „Po stretnutí s prezidentom Havlom som tam predniesol ponuku, že Praha je pripravená pomôcť nájsť budovu na založenie univerzity. Bolo to prijaté s potleskom a potom nasledovali rokovania s pánom Sorosom,“ hovorí.

Posledné bratislavské dejstvo

Slovenskí akademici sa svojho sna o novej postgraduálnej univerzite nevzdávali. „Uvažovali sme o vedách spoločenských, humanitných, životnom prostredí (to bolo Sorosovo želanie), ale aj matematike, fyzike a ďalších,“ napísala Brunovská. Vzorom im boli najmä talianske školy v Trieste a vo Florencii, ktoré v máji 1990 navštívili.

Predstava o vznikajúcej Academie Istropolitane bola stále konkrétnejšia, Brunovská napísala: „Jednoročné postgraduálne kurzy (master level), ako aj dlhodobejšie vedecké pobyty, flexibilná štruktúra školy (hosťujúci profesori, obmena programov), kultúrne, motivačné prostredie.“

V októbri na ministerstve vznikol Prípravný inštitút Stredoeurópskej univerzity, ktorého poslaním bolo zriadenie Academie Istropolitana a jej pripojenie k Sorosovej univerzite.

Tieto nádeje sa rozplynuli 14. marca 1991. Riaditeľ Academie Istropolitana Kamil Sarka dostal listom informáciu, že Bratislava nebude zahrnutá do projektu Stredoeurópskej univerzity. Academia mohla žiadať príspevky na konkrétne programy a kurzy, ale súčasťou univerzity nebude. Nemala už ani v oficiálnych dokumentoch používať označenie Stredoeurópskej univerzity, ako to dovtedy robila.

Academia Istropolitana nakoniec nedosiahla výraznejší úspech. Veľmi ju poškodila Mečiarova vláda, keď ministerka školstva Eva Slavkovská (SNS) odvolala vedenie a dosadila svojich ľudí. Jadro Academie nakoniec založilo Academiu Istropolitana Nova, ktorá našla sídlo v Svätom Jure. Po ďalších problémoch však ostala len inštitúciou lokálneho významu.

list
List Paula Flathera zo 14. marca 1991 oznamuje, že Bratislava nebude zahrnutá do projektu Stredoeurópskej univerzity. Zdroj – archív Aleny a Pavla Brunovských

Pražskú pobočku zničil Klaus

V apríli 1991 bola Stredoeurópska univerzita otvorená v Prahe. V tom istom roku začala fungovať aj budapeštianska pobočka. Soros podporil aj vznik poľskej pobočky vo Varšave.

Pražská výučba sociológie a ekonómie sa začala ešte bez akreditácie, takže prví študenti nemali nárok na oficiálne uznaný diplom. Počiatočná podpora univerzity sa skončila po voľbách 1992, keď sa českým premiérom stal Václav Klaus. Problémy sa začali množiť a podrobnejšie ich opísala Tereza Pospíšilová vo svojej štúdii Jiná než ostatní: Středoevropská univerzita v Praze v letech 1990 až 1996 (Praha, 2013).

Klausova vláda vnímala príspevok na univerzitu ako nesystémové opatrenie, ktoré je na úkor ostatných vysokých škôl. „Z toho dôvodu radikálne znížila príspevok na rok 1993 na 7 miliónov korún, to je asi na štvrtinu sumy z roku 1992. George Soros to považoval za porušenie pôvodnej dohody,“ napísala Pospíšilová.

Univerzita sídlila v dome odborov na Olšanoch. Odborári sledovali, ako ožil trh s realitami, a chceli budovu prerobiť na hotel. Kým predtým za nájom univerzita neplatila skoro nič, zrazu cena stúpla – na jeden milión dolárov ročne.

Navyše škola celý čas v Česku existovala len ako nadácia, ministerstvo školstva a ostatné univerzity ju nikdy nechceli uznať ako vysokú školu. „Čo spája stredoeurópske krajiny, to je nenávisť voči cudzím. Soros je cudzí, idea Stredoeurópskej univerzity je cudzia. Však čo to je? V štruktúre národných univerzít vytvoriť nejakú nenárodnú univerzitu,“ komentoval túto situáciu László Szigeti. „Máte tu 20 univerzít, všetky sú národné a sú na to pyšné. A zrazu príde niekto, kto vraví, že tento naratív dáme preč a vytvoríme niečo iné – nadnárodné.“

Václav Klaus a Vladimír Mečiar (október 1992). Foto: TASR
Václav Klaus a Vladimír Mečiar (október 1992). Foto – TASR

Soros sa nakoniec rozhodol z Prahy odísť a presťahovať školu do Budapešti (s výnimkou katedry sociológie, ktorá sa v roku 1994 presunula do Varšavy). Celý projekt sa tak v Prahe začiatkom roku 1996 skončil a škola aj s novou knižnicou skončila v Maďarsku. Jej neúspech by sa podľa Pospíšilovej dal interpretovať aj ako „výraz politickej porážky významných zástancov univerzity“.

„Univerzita patrila medzi iniciatívy predchádzajúcej vlády disidentských – a nemohúcich – intelektuálov, ktorými pohŕdal. Táto vláda nám dala budovu a Klausova vláda jej sľub nedodržala. Václavovi Klausovi sa nepozdávala predstava, že by intelektuálne centrum východnej Európy malo byť v Prahe, pretože sa chcel priblížiť k Západu. Bol by najradšej videl, ako celá východná Európa spadla niekam do mora, pretože potom by ho Západ vzal na palubu ochotnejšie. Ale nebolo to len tým. Mal aj pocit nepriateľstva či nevôle voči mne osobne,“ povedal Soros v roku 1995.

Klaus naozaj nebol len odporcom myšlienky Stredoeurópskej univerzity, ale aj Sorosa. V rozhovore v novembri 1997 o ňom napríklad povedal: „Je málo ľudí, s ktorými názorovo tak totálne, absolútne a v každej situácii nesúhlasím, a pán Soros to dobre vie.“

Hoci sa Soros vyhýbal založeniu univerzity v Maďarsku, je to práve Budapešť, kde Stredoeurópska univerzita sídli dodnes. Hoci je drahšia ako ostatné univerzity v regióne, väčšina študentov poplatky neplatí. Naopak, majú veľkú šancu získať štipendium. To všetko je možné vďaka Sorosovej podpore. Ten na fungovanie univerzity dával ročne zhruba 20 miliónov dolárov. V roku 2001 jej venoval 250 miliónov dolárov – išlo o najväčší dar európskej vysokej škole v histórii, napísal vtedy New York Times.

Bratislava a Praha však neprišli len o peniaze, ale aj o prestížnu školu, ktorú viacero rebríčkov radí medzi 100 najlepších univerzít na svete.

Škola vyžaduje veľa študentovho času, učitelia nekladú prekážky, práve naopak

Za 25 rokov existencie Stredoeurópskej univerzity na nej študovalo vyše 200 Slovákov. Niektorých z nich sme sa spýtali:

1. Čím je Stredoeurópska univerzita špecifická? Pre koho je určená a čím sa odlišuje od iných vysokých škôl v našom regióne?
2. Prečo ste sa na ňu rozhodli ísť študovať?

Renáta Králiková, odborníčka na školstvo, Mesa 10

1. Stredoeurópska univerzita (SEU) je špecifická tým, že sa orientuje na vzdelávanie študentov, ktorí sú intenzívne spoločensky angažovaní. Angažovanosť v budovaní demokratickej a občianskej spoločnosti podporuje aj počas štúdia. Nie ani tak cez nejaký špecifický predmet, ale je to súčasťou všetkých predmetov. Aj pedagógovia, ktorí na SEU učia, sú často ľudia verejne angažovaní – či už priamo v politike, administratíve (národnej alebo nadnárodnej) alebo v treťom sektore. SEU je odlišná aj veľmi vysokou kvalitou vzdelávania a vedy, ktoré sa odohrávajú prevažne v humanitných a spoločenských vedách (s výnimkou environmentálnych štúdií a matematiky). SEU špeciálne pomáha rómskym študentom k získaniu magisterského vzdelania tým, že im poskytuje kurzy angličtiny, ale aj prípravné kurzy, ktoré im pomôžu pripraviť sa na prijímačky.

2. Na SEU som študovala už magistra (MA) na medzinárodných vzťahoch a európskych štúdiách v roku 2002/2003. Vtedy bol na SEU len jednoročný , čo znamenalo dva roky stlačené do jedného. Na tom štúdiu som videla, že bolo veľmi kvalitné, veľa som sa tam naučila nielen od učiteľov, ale aj od spolužiakov, ktorí boli nesmierne zaujímaví. Po magistrovi som chcela ísť na PhD. najprv do USA, ale pretože som začala pracovať, proces prihlášky by bol dosť náročný (niekoľkomesačná príprava), tak som potom rozmýšľala nad inou možnosťou. Rozhodovala som sa medzi programami verejnej politiky medzi Twente v Holandsku a SEU. V Twente nebolo isté, či by som si nemusela školu platiť, na čo som ako dlhoročný pracovník v mimovládnom sektore nemala peniaze, a tak som skúsila SEU, pretože som vedela, že je kvalitná, že dostanem štipendium a že je blízko Bratislavy, a keby som chcela robiť na nejakých veciach, tak to budem mať blízko (toto sa ukázalo ako dobré rozhodnutie najmä počas mojej práce pre premiérku Radičovú). Na Slovensku som si nechcela robiť PhD., lebo som nemala pocit, že by som mala s kým pracovať. Ľudí, ktorí sa zaoberajú vysokoškolskou politikou, poznám a bála som sa, že by som od nich nemala dostatočný odstup. Chcela som niečo, čo nepoznám a čo by ma posúvalo ďalej.

Matej Uhlík, doktorand na Katedre politológie, Univerzita Komenského

1. Stredoeurópska univerzita je v prvom rade skvelou univerzitou zameranou primárne na spoločenské vedy, verejnú politiku, právo a biznis. Za 25 rokov jej existencie na nej vyštudovalo vyše 200 Slovákov. Keďže poskytuje „iba“ magisterské a doktorandské programy, je určená najmä pre ľudí, ktorí už svojim výskumným oblastiam venovali najmenej tri či štyri roky štúdia. Aj preto ide o školu, ktorej proces výučby je veľmi náročný oproti bežným univerzitám, pretože je nielen predpokladaná už existujúca vedomosť o danej oblasti, ale aj silný záujem ju rozvíjať. SEU tak skôr ako motivátor slúži ako inštitúcia, ktorá už motivovaným študentom dáva veľmi široké možnosti vlastného rozvoja. Na SEU sa dá pozerať aj ako na malý svet nahustený do jedného bloku budov v centre Budapešti, pretože študenti pochádzajú z viac ako 130 krajín sveta a tvoria tak malú medzinárodnú „bublinu“. Ako unikátny projekt však určite stojí za pozornosť aj špecializovaný program určený pre Rómov, ktorý umožňuje pripraviť svojich študentov na náročné štúdium aj v prípade, že prichádzajú s akademicky a jazykovo slabším zázemím.

2. Na SEU som študoval medzi rokmi 2013 a 2014. Dozvedel som sa od nej cez svojich priateľov, ktorí na ňu odišli študovať po ukončení bakalárskeho štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave. Tento „word of mouth“ systém šírenia je podľa prieskumov, ktoré si prijímacie oddelenie SEU robí, jednou z najčastejších metód, akou sa študenti o nej dozvedajú. Z ich skúseností a rozprávania ma zrejme najviac zaujalo to, že kým ja som pokračoval na magisterskom štúdiu v Bratislave, kde som študoval, čítal a diskutoval práce a výskumy niektorých svetových akademikov, mnoho z nich mojich bývalých kolegov v Budapešti učilo osobne. Taktiež sa mi veľmi páčilo, že hoci vyžaduje veľa študentovho času, podporný systém univerzity je na vysokej úrovni, orientovaný na študentov a proaktívne poskytuje prakticky všetko, čo na nerušené štúdium potrebujete. No a aby som nezabudol, Budapešť je aj nádherné miesto, kde sa dá užiť študentský život.

Pavol Hardoš, politológ a učiteľ, momentálne na materskej dovolenke

1. Budapešť má na SEU zdroj vzdelanosti, z ktorého profituje celá maďarská akademická obec aj občianska spoločnosť. Budapešť je obrovská, ale aj tak sa nestratí fakt, že tu je obrovská medzinárodná univerzita, ktorej absolventi si mesto často zamilujú a hľadajú cesty, ako tu ostať – predstavujú multikulti obohatenie pre mesto, ale často aj pracovnú silu pre mnohé think-tanky, korporácie a podobne. Pre región je to prínos, lebo predstavuje cvičisko pre – nebojme sa to povedať – elity týchto krajín, ľudí, ktorí budú dôležití pre vzdelávanie, verejnú správu, tretí sektor alebo aj v súkromnom sektore. Zručnosti, ktoré získavajú kvalitným prístupom k výuke a rigoróznym tréningom v najpokrokovejších metódach, sú prenosné a absolventi sú proste životaschopnejší, až im to môže byť niekedy v domácich spoločnostiach na škodu. A to všetko lacnejšie než porovnateľný tréning na Západe.

2. Kamarát a spolužiak z politológie na Univerzite Komenského šiel na SEU. Z toho, čo mi o živote a štúdiu v Pešti referoval, mi došlo, že ak chcem byť intelektuálne a akademický činný – čo sa mi čoraz viac ukazovalo ako moje jediné existenčné útočisko –, SEU bude pre mňa ideálna. Opisoval akademický nesmierne náročný program, ktorý človek absolvuje pod poprednými kapacitami politickej vedy v malých seminárových skupinách, kde je odmeňované myslenie, práca s textom, diskusia. Nehovoriac už o aspektoch sociálneho života, kde spolužiakmi boli tí najchytrejší a často intelektuálne najambicióznejší zo stredoeurópskeho regiónu. Nemožno však opomenúť ani fakt sociálnych štipendií, kde mi ako prijatému študentovi nielenže pridelili izbu na internáte, ale dostával som aj mesačne štipko, z ktorého sa dalo najesť, ba aj vypiť. Štúdium prvý rok na magisterskom stupni bolo naozaj akoby full-time job, čiže si neviem dosť dobre predstaviť popri tom pracovať. Na SEU je možné dostať poriadny rigorózny tréning, pokiaľ ide o spoločenské vedy, niečo, čo, žiaľ, v našom regióne stále veľmi chyba.

Peter Jančárik, agentúra Seesame

1. SEU je najlepšia sociálno-vedná vzdelávacia inštitúcia v regióne strednej a východnej Európy. Rozvíja kritické myslenie, podnecuje diskusiu, učí študentov správne sa vyjadrovať a argumentovať, podporuje zvedavosť. Akademickí zamestnanci nekladú prekážky, naopak, sú tam pre študenta. Vynikajúca knižnica, perfektná lokalita.

2. K štúdiu na SEU ma inšpiroval a motivoval alumnus Andrej Findor, ktorý viedol moju bakalársku prácu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Bez jeho vplyvu by som sa o to pravdepodobne nepokúsil. Výberový proces bol pomerne obsiahly, ale férový, bez zbytočnej administratívy. Nezanedbateľným motivátorom bola aj pomerne štedrá štipendijná politika, prakticky nikto z mojich spolužiakov neplatil školné.

Elena Raab Bianchi, Media Coordinator, U. S. Embassy Bratislava

1. SEU je veľmi – povedala by som možno až – intímna. Má takú rodinnú atmosféru. Rok môjho štúdia bol veľmi intenzívny. SEU veľa vyžaduje, ale aj veľa ponúka. Všetci sme v tom meste boli cudzinci, takže sme držali spolu a univerzita vytvárala taký bohatý program aj mimo samotného štúdia, že nás to vlastne celé úplne pohltilo. Ako si na ňu spomínam, tak aj samotná budova univerzity vytvárala priestor na to, aby sme sa tam radi zdržiavali. Bola tam napríklad aj miestnosť na oddych – spánok. V miestnosti bolo prítmie a pár gaučov. Niektorí si tam prišli len oddýchnuť, mne sa tam, myslím, podarilo aj reálne zaspať. Knižnica bola výborne vybavená, dlho otvorená a krásna. Keď to porovnám s tými prapodivnými mini knižnicami na našej Filozofickej fakulte v Bratislave, ktoré boli otvorené v divných časoch, nemali knihy, ale zato mali veľmi prísne panie knihovníčky, pripadá mi to až smiešne.

2. Na SEU som išla, keď už som mala magisterský titul z psychológie na Univerzite Komenského a ukončila som bakalára v Brne. Chcela som si zlepšiť angličtinu, mať v ruke diplom, ktorý by mi otváral dvere na trh práce. Mala som šancu získať štipendium a bonus – väčšina magisterských programov bola vtedy jednoročná, čo mi po šiestich rokoch predošlého štúdia stačilo.

Samuel Spáč, Transparency International Slovakia

1. Okrem naozaj mimoriadne vysokej kvality študentov a extrémne intelektuálne vyzývajúceho prostredia je SEU aj bránou k západnej vede, k najkvalitnejšej literatúre, najnovším myšlienkam, najnovším metodologickým postupom atď. Navyše SEU je mimoriadne multikultúrne spoločenstvo, takže tí, ktorí majú záujem, môžu spoznať ľudí z celého sveta, z častí, nad ktorými sa ani nezamýšľali. Umožňuje to dať naše skúsenosti do celosvetového kontextu.

2. Bakalárske štúdium som absolvoval na Katedre politológie na Univerzite Komenského a mal som pocit, že na to, aby som patril medzi najlepších, sa nemusím veľmi snažiť. Preto som chcel sám seba vytrhnúť z komfortu a musieť si to ísť niekam „odmakať“. Som presvedčený, že je užitočnejšie byť priemerný v mimoriadne kvalitnej konkurencii ako byť medzi najlepší v slabej konkurencii. To sa mi určite aj potvrdilo, bol som úplne šokovaný a trochu deprimovaný, keď som videl, ako tí najlepší z rôznych krajín makajú, koľko vedia, ako premýšľajú, ako dokážu formulovať názory či otázky. Na to ma slovenské školstvo celkom nepripravilo a vtedy som nemal tušenie o tom, ako vyzerá univerzitné štúdium kdekoľvek inde. Prečo SEU? Bolo to blízko, bola tam vysoká šanca dostať štipendium, odporúčal mi to niekto v škole a na kvalitu, ako aj ľudí, ktorí boli absolventmi, som počul len chvály. Zvažoval som aj iné možnosti, ale vždy ma odradili finančné nároky a som veľmi rád, že mi SEU vyšlo. K dvojročnému štúdiu som mal ubytovanie zadarmo na univerzitnom internáte a mesačné vreckové zhruba 200 eur, takže som sa mohol venovať len škole a nejako sa netrápiť tým, koľko to celé stojí.

Eduard Marček, predseda Slovenského centra fundraisingu, študoval na pobočke Stredoeurópskej univerzity vo Varšave

1. Štúdium bolo špecifické tým, že malo zahraničnú akreditáciu (formálne sme boli aj študentmi Lancaster University, aj keď sme tam fyzicky nikdy neboli). Oproti môjmu predchádzajúcemu štúdiu na Ekonomickej univerzite v Bratislave šlo o oveľa náročnejšie štúdium – jednak v angličtine, ale aj štýl štúdia. Akademické eseje, argumentácie, diskusie, potrebná príprava – boli náročnejšie. Nikdy som to na našej slovenskej univerzite nezažil. Ale hlavne to bola „farebnejšia“ skúsenosť: spolužiakmi boli skvelí ľudia z celého východného bloku – nielen V4 či balkánske krajiny, ale aj postsovietsky priestor, baltické či kaukazské krajiny, čo bola skvelá multikultúrna i historická skúsenosť. Celkovo to hodnotím ako jeden z najlepších rokov, aké som zažil vo svojom živote.

2. Študoval som na SEU vo Varšave v školskom roku 2000/2001. Pre štúdium som sa rozhodol preto, že som mal po nastúpení do svojej prvej práce potrebu sa ďalej vzdelávať, chcel som „pričuchnúť“ k niečomu inému ako na Slovensku a popritom aj získať v zahraničí uznávané vzdelanie.

Stredoeurópska univerzita

Teraz najčítanejšie