Denník N

Fico, Kiska a pokazené narodeniny

Premiér v konflikte s prezidentom, rozorvaná koalícia a opozícia demonštrujúca pred Bonaparte – na zmysluplné zmeny ústavy to nevyzerá. Pritom teraz je čas, keď ich naozaj potrebujeme.

O oslávencoch by sa malo iba v dobrom, no pri výročí ústavy si treba priznať, že jubilant na tom nie je dobre a ani jeho vyhliadky nie sú ružové. Základný zákon totiž zlyháva vo svojej základnej úlohe – definovať rozdelenie moci v štáte.

Nie, problémom tu nie je dĺžka zadržiavania teroristov, ochrana vody, definícia manželstva, či iné témy, ktorým sa v poslednom období rozhodol venovať zákonodarca. Zďaleka nie sme ani v stave, ako by sa po 24 rokoch patrilo, že iba dolaďujeme drobné muchy a pestujeme hlboko zakotvené tradície.

Naopak, tu prestávajú byť jasné aj veci, o ktorých sa skôr nepochybovalo. Naozaj má mať prezident právo odmietnuť riadne zvoleného generálneho prokurátora, či nevybrať si žiadneho z navrhnutých ústavných sudcov? Je právne a spoločensky prijateľné, aby významné ústavné posty ako šéf NKÚ, generálny prokurátor, či člen ústavného súdu ostávali roky voľné a nikoho z ľudí zodpovedných za ich obsadenie netlačila nieže hrozba trestu, ale ani lehota, aby sa rozhýbali?

Nepodarí sa už nikdy presadiť systém, v ktorom by sa aj politická korupcia dala nezávisle stíhať? Kedy vlastne je otvorená schôdza parlamentu? Toto všetko sú dnes otvorené témy. A reálnymi sa stávajú aj uletené scenáre.

Čo ak v roku 2019 ostane na Ústavnom súde jediný sudca? Čo ak si raz nejaký šéf Ústavného súdu osvojí gašparovičovsko-kiskovskú doktrínu aktivistickej ochrany štátnych funkcií a odmietne prijať prísahu prezidenta, lebo nebude spĺňať jeho predstavy o ideálnom držiteľovi postu? Čo ak začnú občania povzbudzovaní časťou politikov brať moc do svojich rúk?

Sme v stave, keď sa fantázii medze nekladú. Kým trvalo prímerie medzi premiérom a prezidentom, bola teoretická šanca nájsť riešenie aspoň základnej otázky, ako po novom hľadať ústavných sudcov. Ale dnes sme v stave, keď Kiska zamietol všetkých kandidátov navolených Smerom a je v podstate zázrak, že premiér ešte nezačal verejný konflikt, kde by vytiahol všetky argumenty, ktoré aktivisti a pravica používali pred pár rokmi v prospech Jozefa Čentéša.

Koalícia sa nevie dohodnúť na koncesiách, nieto novele ústavy. A opozícia, ktorá každý pondelok demonštruje Ficovi pod oknami, s ním z princípu nemôže ísť rokovať o spoločných hlasovaniach.

Čo teda oslávencovi popriať? Nateraz by zrejme stačili dve skromné želania – aby politický pragmatizmus nakoniec viedol k nejakej dohode o obsadení funkcií na Ústavnom súde, nech je aj do budúcna aspoň niekto, kto bude aspoň nejako dohliadať na tú našu podobu ústavnosti. A aby extrémisti a pološialenci neposilnili natoľko, že sa budeme musieť strachovať aj o ďalšiu dôležitú časť ústavy – tú, ktorá nám garantuje základné práva a slobody.

Teraz najčítanejšie