Denník N

Neskoroletný optimizmus

Aj keď sa nezdá, Bratislava je architektonický skvost. A verejné priestory začínajú fungovať, ako by mali.

Počas sobotnej poobedňajšej dovolenkovej prechádzky po Bratislave sa mi plasticky sprítomnila zlosť, ktorú som mal ešte v časoch „starého režimu“: zlosť z uzavretých, skrytých, zanedbaných, nevyužitých priestorov. Tiež som sa často prechádzal po Bratislave, ktorá, aj keď sa nezdá, je architektonickým aj krajinným skvostom.

A jedovali ma zavreté či nevyužité terasy, pasáže, podchody, zanedbané pozemky, zasmetiskované parky, chátrajúce stredoveko-renesančné, ale aj barokové budovy, fontány či neprípustné dvory… Celkom jasne som si vtedy uvedomoval, že je to dôsledok uzavretosti, straty prirodzeného zhodnocovania každého priestoru, ktorý má hodnotu. Tu bolo najplastickejšie vidieť aj v kultúrno-estetickom zmysle absenciu trhu: toho priestoru vymýšľania, tvorivosti, zhodnocovania, áno, aj zisku a – čo je najdôležitejšie: vťahovania do verejného priestoru, zverejňovania, dávania k dispozícii verejnosti, prístupnosť všetkým.

Na mojej sobotňajšej prechádzke Bratislavou bol tento proces premeny skrytého, uzavretého na verejné a verejne využiteľné úplne markantný a svojou estetickou hodnotou aj zážitkom. Azda všetky pasáže sú dnes otvorené a plné života. Parky a fontány rovnako . Prešiel som okolo mojej starej alma mater na Gondovej ulici k obnovenému Starému mostu: čisté, priehľadné cesty a parky, ktoré si pamätám ako nepriestupné kroviny plné odpadkov všetkého druhu a lemované malými, na dreve postavenými občerstveniami, pohostinstvami, kola, pivo ako za mojich študentských čias.

Lenže vtedy som pohostinstvá vedel spočítať na jednej ruke a mali poväčšinou povahu starých výčapov… A prvýkrát som prešiel Starý most, elegantný a – čo ma najviac potešilo: výhľadové ostrovčeky; a s lavičkami. A sedeli na nich ľudia, plné! Verejné a zaľudnené priestory – aj po celom petržalskom nábreží, zmenenom na akúsi umelú pláž.

Prvýkrát som si povedal: ako fajn, že petržalské nábrežie nemá aristokratickú minulosť. Keby malo, tak by dnes táto časť bola historickou pamiatkou muzeálneho charakteru, s aristokratickými letnými sídlami a záhradami. Dnes je premenená na plne verejnosti prístupný oddychový priestor, a to moderný: s bicyklami, občerstvením, hudbou, výhľadom na bratislavskú stranu, detskými ihriskami, vodnými plochami… Nie priestor konzumu, ako by povedali ultraľaví aj ultrapraví kritici konzumizmu, nie: ale priestor socializácie, spoločenskosti, komunikácie, hry…

Párkrát som navštívil Mexiko a tento august som strávil v Ekvadore a Peru. A počas svojich prechádzok v Quite a v Lime som obdivoval neskrotný a pestrý verejný život, prebiehajúci predovšetkým v parkoch, plný tanca: do nôty mariačistov alebo aj z reproduktorov, tancujú mladí, starí, chromí, triezvi, podgurážení, proste všetci.

V spleti nekonečného množstva odtieňov pleti, typov, krojov, ozdôb a ošatení, v parkoch lemovaných po obvodoch nekonečnými radmi trhovcov – čo predávajú všetko od výmyslu sveta; a pod stromami, teda aspoň pod každým väčším, skupinka počúvajúca nadšeného alebo rozhorčeného rečníka, agitujúceho – ako som vyrozumel svojou biednou španielčinou – buď za práva pracujúcich, domorodcov, alebo učiteľov. A tak som zatúžil, aby to aj u nás doma na Slovensku bolo také pestré, komunikatívne, spoločenské, otvorené.

A idem ten spomenutý sobotný podvečer po Bratislave a pred Čumilom dvojica mladých učiteľov tanca to pekne roztáča, volá aj okolostojacich. Skromne sa pár pridáva. Lámu sa bariéry. To isté pred univerzitnou knižnicou, dynamický tanec dvoch mladých dám, kopa pozerajúcich, pridáva sa len mladý mulat: bariéry ešte nepadli. Nič sa nedeje, to príde. Na Rolandovom námestí pekný koncert a na Hviezdoslavku ženský sláčikový orchester za nadšenia počúvajúcich vykúzlil Yesterday…

Žeby príliš optimizmu? Vôbec nie, možno len sme zvyknutí pozitívne sa pozerať na svet, aj na ten náš. A to ešte pridám to potešenie, že Trump viditeľne prehráva, my sme zaznamenali výzvu Chceme žiť v normálnej krajine a Peter Hunčík vrátil na protest proti oceneniu rasistu Zsolta Bayera maďarské štátne vyznamenanie. Chcete povedať, že toto neskoré leto sa začalo zle?

 

Teraz najčítanejšie