Späť do knižníc! Nenakričia tam na vás a bojujú s mýtom, že tam je nuda
Našli sme knižnice, ktoré sa snažia prispôsobiť novým technológiám, zamerali sa na mladých a na deti a nechcú byť len odkladiskom zabudnutých kníh.
Adriana Adamovská mala dlhé roky z knižnice fóbiu. Už ako školáčka rada a veľa čítala a robievala to aj vo vani. Raz jej však do vane spadla kniha, ktorú si požičala v knižnici, a bála sa ju ísť vrátiť. Požiadala otca, aby to spravil za ňu, no on jej povedal, že má byť statočná a odniesť ju sama.
„Tak som ju priniesla, a tá pani na mňa začala strašne kričať. To som mala asi trinásť rokov a odvtedy som žiadnu knižnicu nenavštívila, až kým som sa v jednej nezamestnala.“
S kolegami na čitateľov rozhodne nemieni kričať. „Snažíme sa ľuďom ukázať, že knihovníčky nie sú len nevrlé tety v knižnici, ale že sme tu aj my – mladí knihovníci. Chceme bojovať proti mýtom, že v knižnici je nuda a knihovníci sú nudní,“ hovorí Marta Dušková, ktorá spoločne s Adrianou patrí do neformálneho združenia Mladí knihovníci.
Grilovačka a knihy
Tí nedávno v bratislavskej Knižnici Ružinov zorganizovali brigádu spojenú s grilovačkou. Knižnica totiž okrem budovy vlastní aj malý priľahlý park, ktorý potreboval trocha upraviť. Čitateľom chcú ponúknuť trocha viac než len skladisko kníh a tmavé uličky medzi regálmi.
Počas grilovačky už pri príchode do knižnice bolo namiesto starých zatuchnutých políc cítiť vôňu pečeného mäsa. Pri vchode niekoľko dobrovoľníkov strihalo živý plot, ďalší kosili trávnik, klčovali kríky a zametali úzke chodníky.
Mestská časť Ružinov ročne do kultúry investuje takmer dva milióny eur. Z toho asi štvrtina ide na fungovanie knižnice. Keď v roku 1972 vznikala, mala osemtisíc čitateľov a desať pobočiek. Dnes majú o polovicu menej čitateľov aj pobočiek a v regáloch je uložených dovedna 170-tisíc kníh.
„Knižnica je dnes vnímaná ako miesto len pre knihy a nie pre ľudí. To by sa malo zmeniť,“ hovorí Adamovská. Mladí knihovníci raz za rok organizujú Knihovnícky barcamp, kde sa snažia nájsť odpoveď na to, ako by mali vyzerať knižnice súčasnosti.
Súperia s kníhkupectvami
Čo ešte Mladých knihovníkov trápi? Prestali k nim chodiť „obyčajní ľudia“. Učiteľky sem vodia triedy žiakov, dôchodcovia a dôchodkyne si požičiavajú literatúru faktu či ľúbostné romány, ale ostatní ich obchádzajú.
Našli si iné miesta, za knihami chodia do kníhkupectiev, ktoré v mestách do veľkej miery preberajú úlohu knižníc. Pôsobia útulne, ponúkajú občerstvenie, besedy a diskusie a príjemný priestor na oddych pri knihe.
Prostredie v knižniciach sa zatiaľ Mladí knihovníci snažia zlepšovať drobnosťami. „Kolegyňa u nás v ružinovskej knižnici nakúpila relaxačné maľovanky. Ak k nám niekto príde, môže si sadnúť a začať si maľovať. Mala tiež nápad, žeby sme čitateľom ponúkali džbány s limonádou,“ hovorí Adamovská.
Veľa ľudí dnes vyhľadáva miesta, kde môžu spomaliť, a práve to je podľa Duškovej pre knižnice veľká výzva. „Do knižnice by si ľudia len tak mohli prísť sadnúť. Možno by si pritom niečo prečítali, možno by si dali iba kávu, niekoho by tam stretli alebo by si vymaľovali antistresovú maľovanku.“
Najlepšie knižnice zažili v severnej Európe – veľké, krásne budovy v centre mesta, s kaviarňami alebo reštauráciami. Ani si nevšimnete, že je to knižnica, dáte si kávu, stretnete sa s priateľmi a popritom možno navštívite niektoré z podujatí knižnice, či len tak relaxujete v príjemnom prostredí kníh.
„Knižnica je chápaná ako verejný priestor pre ľudí, nie budova na knihy,“ vysvetľuje mladá knihovníčka.
Aj so sálou na divadlo
Miesto, ktoré by mohlo ostatných slovenských knihovníkov inšpirovať, je určite aj piešťanská knižnica. Medzi prvými knižnicami na Slovensku otvorila ešte v roku 1999 internetové stredisko, dnes má jeden z najlepšie fungujúcich webov a nebráni sa novým veciam.
Ročne tam urobia približne štyristo rôznorodých podujatí od malých besied, čítačiek a tvorivých dielní až po medzinárodný festival s niekoľkotisícovou návštevnosťou.
„Dobu neoklamete, musíte jej dobre načúvať a neustále pracovať, každý jeden deň,“ hovorí Margita Galová, ktorá piešťanskú knižnicu už dvadsaťšesť rokov vedie. Knižnica je dnes podľa nej najmä miestom na stretávanie sa, no neustále sa v nej musí niečo diať, aby ľudí dokázala prilákať. „Všetkých sem z Auparku nedostaneme, ale aspoň na časť z nich si trúfame,“ hovorí rozhodne.
Piešťanská knižnica má dobrý základ – budovu s rozlohou tritisíc štvorcových metrov od architektov Bohuslava Perneckého a Marianny Bogyovej mesto postavilo špeciálne pre potreby knižnice ešte v roku 1988.
Je to veľkorysý priestor, o akom môžu mnohé knižnice iba snívať. Je tu sála na divadelné predstavenia, veľká výstavná sála, vnútorné átrium aj množstvo menších priestorov, kde môžu robiť tvorivé dielne alebo besedy.
„Program financujeme najmä z externých zdrojov – z grantov, dotácií a od sponzorov, inak by sme ho neutiahli. Stále je čo zlepšovať, ale bez ďalších financií to už často nejde. Na spoluprácu s mestom sa však nemôžem sťažovať. Vždy sme sa napokon stretli s pochopením. Je za tým veľa vysvetľovania a obhajovania aj celkom samozrejmých vecí, ale sme tu a fungujeme,“ hovorí Margita Galová.
Rozpočet mestskej knižnice spolu s Piešťanským informačným centrom je približne 400-tisíc eur; z toho zhruba 90 percent financuje mesto, asi 8 percent tvoria granty a 2 percentá vlastné príjmy. Dovedna majú devätnásť zamestnancov.
Miesto pre deti
V knižnici kúpeľného mesta sú najdôležitejšie deti. A ilustrátori.
Naživo to vyzerá ako rýchlokurz slovenskej knižnej ilustrácie. Sú tu všetci, všetci dobrí. A nielen na stenách v podobe množstva výstav. Svetozár Mydlo tu pred dvadsiatimi rokmi urobil plastiky na dvere, kresby Daniely Olejníkovej sú aj na závesoch, postavy z Analfabetky Jána Uličianskeho ožili ako bábky, veľké detské oddelenie je plné ilustrácií Martiny Matlovičovej aj Vladimíra Krála.
Jeho súčasťou je aj veľký drevený objekt – ponorka s kresbami ďalšej ilustrátorky Márie Nerádovej. Ponorku pre knižnicu navrhol Michal Staško, známy piešťanský dizajnér.
„Všetko je to o ľuďoch, o kontaktoch, priateľoch, známostiach, o neustálej snahe. A nás potom len teší, keď nám ilustrátori alebo autori vravia, ako radi sa k nám vracajú, lebo sa tu dobre cítia. Všetci máme spoločný cieľ. Chceme, aby sa dobré knižky čítali, požičiavali aj kupovali. Chceme, aby nám vyrastala inteligentná generácia,“ hovorí Margita Galová.
Orientácia na detských čitateľov bola podľa nej logickým krokom. Mamičky na materskej alebo čitateľky ženských románov, tie odchádzajú s plnými taškami. Muži v produktívnom veku si chodia po detektívky a literatúru faktu – to sú skupiny, ktoré sa vracajú samy a prirodzene.
„Preto sme si povedali, že sa sústredíme na deti. Ak naučíme deti vzťahu ku knihám, vychováme si z nich dospelých čitateľov.“
Knižnica spolupracuje so školami, nielen v meste, ale aj v okolitých obciach. Deti zo širokého okolia chodia aj na festival Zázračný oriešok, jednu z najväčších akcií, ktorú knižnica organizuje od roku 2001. Rozprávky sprostredkúva formou rozhlasových hier, výtvarného umenia, divadla aj kníh.
Riaditeľka vraj nikdy nezažila výraznejšiu krízu, a to aj preto, lebo sa snažila sledovať, čo sa deje v technológiách. „O čitateľa sme museli začať viac bojovať, ale na druhej strane – aj nám technológie uľahčujú mnohé činnosti a knihovníci tak majú viac času na čitateľov. V takejto knižnici totiž ide aj o osobný kontakt – mnohí sa tu roky poznajú, prídu a chcú svojho knihovníka, lebo vedia, že im dokáže dobre poradiť. Chcú sa porozprávať a my im musíme dať pocit, že sú vítaní,“ hovorí riaditeľka.
Okrem samotnej knižnice spravuje aj turistickú informačnú kanceláriu, ktorá má sídlo v centre mesta. A keďže do Piešťan chodí pomerne veľa turistov, toto spojenie im pomáha. S ilustrátormi už urobili maľovanky pre deti, ktoré sú zároveň sprievodcami po meste, ale výhody tohto spojenia sú aj v oblasti marketingu.
Horšie je to s hľadaním kvalifikovaných zamestnancov. „Mladí ľudia, ktorí vyštudujú odbor knihovníctva, väčšinou nastúpia do IT firiem, lebo na to majú dostatočnú kvalifikáciu – málokto z nich ide do verejnej knižnice, ktorá im ponúka veľmi nízky plat,“ hovorí Galová.
S množstvom záujemcov o miesto však problém nemá, skôr naopak. Pri poslednom konkurze sa jej prihlásilo štyristo ľudí. V okolí totiž nie je veľa pracovných príležitostí pre mladých vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Často sa však stáva, že prácu v knižnici berú ako dočasné riešenie a najmä kvôli peniazom pri prvej lepšej príležitosti odchádzajú.
„Myslím, že to nie je iba o pochopení vedenia mesta, ale o pochopení celej spoločnosti, že knižnica je verejným priestorom pre všetky generácie, že je to miesto celoživotného vzdelávania a sprostredkovania kultúry, ktoré žiadna iná inštitúcia v takomto ponímaní nedokáže nahradiť. A je škoda, ak si potom uvedomíte, že stačí veľmi málo a knižnica sa môže ocitnúť na samom okraji záujmu. Moja odpoveď na to je, že treba ďalej pracovať a bojovať, každý deň.“
Knižniciam kraľujú moderné detektívky
Slovenských knižníc sme sa spýtali, ktoré boli ich najpožičiavanejšie knihy v roku 2015. Dve tretiny z tých, ktoré zapožičiavajú aj beletriu, mali na jednej z prvých troch priečok niektorú z detektívok Dominika Dána.
Nasledujú severské detektívky od Joa Nesbøa a autorka romantickej prózy Danielle Steelová. Na čele rebríčka sa viackrát ocitla aj školská klasika ako Hamlet či Antigona.
Všeobecne je veľmi ťažké určiť, aký je vkus návštevníkov knižníc. Najpožičiavanejšie knihy sú takmer v každej prevádzke iné a závisí to aj od zamerania jednotlivých knižníc.
V kategórii literatúra pre deti a mládež sa viackrát objavil napríklad Denník odvážneho bojka od Jeffa Kinneyho alebo autorka Veronica Rothová so svojou trilógiou Divergencia, ktorej prvé dve časti boli nedávno v kinách.
V Univerzitnej knižnici Mateja Bella v Banskej Bystrici sú najžiadanejšie knihy o matematike a ekonómii. Praktikum z matematiky II od Magdalény Kadlečkovej bolo v roku 2015 vypožičané až 542-krát.
Online katalóg Univerzity Komenského v Bratislave tento rok oslávil desať rokov. Najpožičiavanejšou knihou za ten čas bola Interná medicína, ktorá sa dočkala svojej 10 001. výpožičky. Ostatné odborné publikácie sa týkajú tém ako didaktika, pedagogika, psychológia či história.
„Univerzitka“: Niekoľko hodín medzi knihami
Zrejme najvýraznejšia medzi slovenskými knižnicami je Univerzitná knižnica v Bratislave, veľkolepá obnovená budova s priestranným átriom a premysleným systémom.
V Univerzitnej knižnici v Bratislave trávia študenti hodiny a dni počas skúškového obdobia alebo pri písaní záverečných prác. Je tam ticho, čisto. Niektorí sedia za stolmi a sústredene pozerajú do kníh a počítačov, ďalších občas zazriete, ako si čítajú na pavlačovom nádvorí. A keď prší, dážď tu hučí na presklenom strope.
„Univerzitka“ má viac ako 16-tisíc aktívnych používateľov a v archíve viac ako 2,7 milióna knižničných jednotiek, takmer všetko to sú knihy a zviazané periodické tituly. Asi percento tvoria audiovizuálne a elektronické dokumenty, rukopisy a staré vzácne tlače.
Rebeka je študentka a v knižnici počas skúškového obdobia trávila aj päť hodín denne. A hoci je v budove desať študovní a dovedna 511 miest na sedenie, nie vždy to stačí. „Niekedy som musela obísť celé dve poschodia, aby som si našla miesto,“ hovorí.
Knižnicu počas hlavnej študijnej sezóny navštívi viac ako štyristo ľudí denne. V niektoré dni sa teda miesta hľadajú ťažšie.
A čo robí z Univerzitnej knižnice takú vyhľadávanú inštitúciu? Zo zákona tam musí skončiť povinný výtlačok všetkých na Slovensku vydaných periodických aj neperiodických publikácií bez ohľadu na výšku nákladu. Nájdete v nej teda (takmer) všetko. Ak aj v archíve knižnice nenájdete niektorý z výtlačkov, nemusí to byť len jej chyba. „Žiaľ, v praxi sa stretávame s nespoľahlivosťou vydavateľov, ktorí si neplnia svoju povinnosť a povinné výtlačky nám neposielajú, musíme ich urgovať,“ tvrdí knižnica.
Počas skúškového obdobia chodieva do knižnice na niekoľko hodín denne aj študentka Romana. „Len som tam sedela a učila som sa. Občas som si odskočila najesť sa. Nič iné sa tam vlastne nedá robiť, ale mne to vyhovovalo, lebo ma tam pri učení nič nerozptyľovalo.“
Romana začala do knižnice chodiť častejšie, keď opakovala jednu ťažšiu skúšku. „Bývala som na internáte a prekážalo mi, že v izbe so mnou stále niekto je a hrá sa na počítači, keď ja sa musím učiť. A v knižnici sa všetci učili, takže ma to motivovalo.“
Študenti v knižnici vidia aj príležitosť na zoznámenie sa. Keď sa Romana snažila venovať svojim poznámkam v zošite, zistila, že sa na ňu pozerá chlapec, čo sedí oproti. „Šepkal mi, či si na mňa môže vypýtať číslo alebo kontakt na Facebook. Bol to študent medicíny z Cypru. Kontakt som mu na seba dala a chvíľu sme si písali, brala som to ako dobrú školu angličtiny,“ hovorí Romana.
Romane by sa páčilo, ak by mala knižnica viac oddychových zón alebo miestností s pohovkami, kde by sa dalo pohodlne čítať. Väčšinu miest tvoria rady rovnakých stolov so stoličkami. Pre študentov, ktorí si do knižnice nosia aj počítač alebo zošity, to môže byť pohodlné. Tých, čo sa prídu len začítať do knihy alebo si prelistovať dennú tlač, to môže odstrašiť.
Ak by ste v knižnici chceli stráviť celý deň, zrejme by vás po nejakom čase z jej priestorov vyhnal hlad alebo vypadávajúci internet. Sú aj dni, keď internet funguje a jedlo si nezabudnete nabaliť do batoha. Zjesť si ho však môžete len vo vyhradených priestoroch.
„Rozšírila by som priestor, kde sa dá jesť aj čítať. Dnes sú tam len nejaké dva stoly s troma stoličkami – to je veľmi málo,“ sťažuje sa Rebeka. Knižnica sa obhajuje, že nechce zanedbať ochranu knižničného fondu a niektorí čitatelia si „musia uvedomiť, že tam mnohí používatelia predovšetkým chodia študovať a nechcú byť rušení“.
Čitateľov do knižnice púšťajú len vtedy, ak si v šatni odložia bundy, saká a batohy. Občas sa stáva, že ženy zo šatne majú na primerané oblečenie a veľkosť tašky iný názor ako esbéeskár pri vstupe. „Jedni ma dnu s taškou pustili, druhí ma poslali zaniesť si ju späť do šatne. Nešťastne je vymyslené aj vyzdvihovanie kníh. Vinou prezliekania v podzemnej šatni mi to vždy trvá celú večnosť, hoci samotné vyzdvihnutie trvá asi pol minúty,“ hovorí Rebeka.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
