Ako sa cíti v knižnici Polák, Havran, Hardoš či poetka Haugová
Pýtali sme sa múdrych ľudí, či majú radi knižnice. Niektorí sa tam cítia ako neželaní hostia.
Roman Polák,
riaditeľ Činohry SND
Do knižníc som chodil celý život veľmi často. Najviac v mladosti, počas gymnaziálnych čias. Pamätám si, ako som prežil dva týždne v horúčkovitom nepokoji, lebo po prečítaní prvého zväzku Bratov Karamazovovcov bol vypožičaný druhý diel. Každý deň som sa chodil pýtať, či sa už vrátil. Vtedy som prečítal väčšinu klasickej literatúry.
Potom nasledovala knižnica VŠMU, počas štúdií divadelnej réžie. Hlavne odborná literatúra a divadelné hry. Po skončení školy a vstupe do reálneho života som spolupracoval s dramaturgmi, ktorí mi zväčša požičiavali knihy z knižníc.
Ale najkrajšie obdobie v knižnici som zažil v Univerzitnej knižnici. Tam som chodieval, už ako režisér, písať. Sadol som si v historickej čitárni – pracovni za stôl a písal. To zvláštne prostredie so starými regálmi, kam sa dalo siahnuť a prelistovať nejakú umenovednú literatúru, staré dlhé stoly v radoch za sebou, kde sedeli študenti mladí i starí, ticho, prerušované len vŕzganím stolov a stoličiek, to všetko na mňa pôsobilo inšpiratívne a upokojujúco.
Postupom času som si budoval vlastnú knižnicu s prevažne odbornými titulmi a knižnice navštevujem už len sporadicky. Ale naposledy som bol v mestskej knižnici a vypožičal som si titul Anatole France – Thais. Už mi prišla elektrotechnická upomienka. Musím sa tam zastaviť.
Mila Haugová,
poetka
Naposledy som bola v slovenskej knižnici požičať si knihu ešte v asi v roku 1959 v levickej knižnici. Už však neviem, čo to bolo. Knihy však boli krásne zabalené v bielom papieri a rukou bol napísaný titul.
Potom som si začala spolu k rodičovskej zakladať svoju knižnicu a knihy kupovať.
V roku 1996 som chodila do univerzitnej knižnice v Iowe. Požičiavala som si tam americkú poéziu a v knižnici som videla faksimile rukopisu Eliotovej Pustatiny aj s korektúrami Ezru Pounda. To bol môj absolútny knižničný zážitok.
A občas čítam svoje básne v knižnici.
Michal Havran,
publicista a teológ
Isté obdobie som v knižniciach takmer žil. Začalo sa to študovňou UK v Bratislave, kde som trávil čas na chodbách, vo vyšúchaných kreslách, na poschodí. Neskôr som študoval v centrálnej knižnici Sorbonne, v knižnici Arzenalu, občas, keď som mal príležitosť, v knižniciach v Londýne, Heidelbergu, Tübingene. Počas dlhších ciest som si vždy nechal vystaviť čitateľský preukaz, v akomkoľvek meste.
Voľný čas v knižnici je veľmi stimulujúci. V jednej chvíli jednoducho musíte začať pracovať, lebo pohľad sústredených ľudí je príliš vyčítavý na to, aby ste sa k nim nepridali.
Väčšina mojich študentských silných zážitkov sa spája s knižnicami. Na akom inom mieste môžete držať prvýkrat v rukách kompletnú Encyclopædiu Britannicu?
Do Univerzitnej knižnice v Bratislave som prestal chodiť, takpovediac na protest proti spôsobu, akým filtrujú ľudí. Knižnica je verejným priestorom a aj ľudia bez preukazu majú vo väčšine európskych miest právo ísť do knižnice. Knihy, ktoré potrebujem, si požičiavam z Viedne alebo z Paríža.
Pavol Hardoš,
politológ
Do knižníc už prakticky nechodím a ani k nim nejaký zvlášť romantický vzťah nechovám.
Pritom v detstve som mal veľmi rád našu miestnu pobočku petržalských knižníc, kam som chodil pravidelne až do konca strednej školy. Boli to tri malé útulné izby v paneláku na prízemí, s kobercom na podlahe a plnými poličkami kníh. Tu som si popožičiaval snáď celú sekciu sci-fi, románovej kvality aj braku. Ale po rokoch už som tie poličky poznal naspamäť.
Môj vzťah ku knižniciam sa pokazil vtedy, keď som začal študovať na vysokej škole. Presne vtedy na štyri roky zavreli pre rekonštrukciu univerzitnú knižnicu. Na študijné účely som teda musel chodiť do knižnice SAV na Klemensovej, kde som mal vždy pocit, že sa zakrádam niekam, kam nemám. Nemal som pocit, že tam patrím, cítil som sa trpený. Vždy som si len rýchlo stiahol článok alebo vyzdvihol knihu a utekal preč. Po otvorení Univerzitnej knižnice som začal chodiť tam, ale celý ten kolos s poloprázdnymi poličkami a prezliekaním v podzemí na mňa dýchal nepriateľstvom inštitúcie. Za tie štyri roky šli asi všetky peniaze do rekonštrukcie a do nákupu literatúry nič, lebo odborných novších kníh som vždy našiel poskromne.
Lásku ku knihám, novým objavom aj zvítaniam po rokoch udržiavali pri živote skôr antikvariáty.
Väčšinu kníh, ktoré som chcel či potreboval na štúdium, som v tom čase začal nachádzať skôr online. Nie vždy legálne, samozrejme. Čo platilo pred desiatimi rokmi, platí aj dnes. S tým rozdielom, že keď dnes nejakú knihu chcem, tak si ju viem/zvládnem aj kúpiť. Lacných výpredajov odbornej kvalitnej literatúry je na webe neúrekom. Paradoxne, sú to často knihy vyradené z amerických knižníc, ktoré tiež asi trpia nedostatkom financií a zatvárajú.
Naposledy som bol v knižnici Central European University v Budapešti. Bolo to asi pred dvomi rokmi, ale už si nespomeniem, čo som si požičiaval. Zrejme akademickú knihu, ktorá bola príliš drahá alebo inak nedostupná. Knižnica CEU je dobre zásobená – v spoločenských a humanitných vedách patrí asi k najlepším v regióne. Aj z nej som však s vypožičaným vždy rýchlo utekal.
Knižnice mám rád, ale necítim sa v nich dobre, neviem v nich čítať, neviem v nich pracovať, neviem v nich oddychovať.
Radšej mám antikvariáty alebo kníhkupectvá s kaviarňami, kde viem, že keď sa mi nejaká kniha zapáči, tak si ju môžem kúpiť, nielen požičať. A nemám ten stiesňujúci pocit, že som v inštitúcii.
Dagmar Kusá,
vysokoškolská pedagogička
Chodievam do knižnice SAV na Klemensovej ulici v Bratislave. Väčšinou si tam, pravdupovediac, chodím obnoviť čitateľský preukaz, aby som mohla využívať vzdialený prístup k databázam vedeckých časopisov, ale občas tam chodím aj pracovať, keď potrebujem pokoj. Knižnica je pekne zrekonštruovaná a má veľmi ústretových zamestnancov. Takisto do tejto knižnice každoročne vodím našich študentov, ktorí tam absolvujú workshop o používaní knižničných katalógov i databáz časopisov a vedeckých prác.
Naposledy som bola v knižnici SAV včera, no, pravdupovediac, nechodím si tam požičiavať knihy. Čítam aj píšem v anglickom jazyku a väčšina literatúry, ktorú potrebujem, u nás v knižniciach nie je k dispozícii. Teraz sa to však zmení, lebo môj nový výskum bude zameraný aj na Slovensko a v knižnici SAV budem častejšie.
Pred dvoma rokmi som strávila tri týždne s dvoma našimi študentmi v Kongresovej knižnici vo Washingtone. Tam sme prečítali a spoznámkovali množstvo kníh, predovšetkým o kultúrnej traume, pamäti, jazyku v politickom diskurze. Našli sme tam vzácne knihy aj slovenského či maďarského pôvodu, ku ktorým sa človek tak ľahko nedostane. Kongresová knižnica je jedným z miest, kam by som sa pokojne presťahovala na plný úväzok, neuveriteľné miesto.
V knižnici Bostonskej univerzity, kde som si robila doktorát, som trávila nespočetné hodiny, takže spomienok mám mnoho. Napríklad na spolužiačku, ktorá od únavy zo študijného nasadenia zaspala na zemi na dámskych toaletách. No zo všetkých knižníc si najviac a najradšej pamätám šikovných knihovníkov a knihovníčky, ktorí vedia zistiť, poradiť a zohnať priam zázraky – v každej knižnici sa našli aspoň jeden alebo jedna taká. Naučila som sa, že prvou zastávkou v každej novej knižnici je práve takáto osoba.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
