Denník N

Toto zoznámenie môže trvať navždy

Dalibor Chatrný na ulici, kde celé roky pracoval vo svojom ateliéri. Foto - Jiří Visek
Dalibor Chatrný na ulici, kde celé roky pracoval vo svojom ateliéri. Foto – Jiří Visek

Malá bratislavská Galéria 19 je často miestom veľkých výstav. Taká je aj tá, ktorú tam nájdete práve teraz. Predstavuje diela českého konceptualistu Dalibora Chatrného.

Prišlo to ku mne ako správa na mobil: „Ahoj, otvárajú výstavu Dalibora Chatrného. Myslím, že by ťa nadchla.“

Také vážne správy nechodia často. Odosielateľ tušil, že príjemca má isté vlohy nadchnúť sa, ale to bolo v danom okamihu druhoradé. Istota tej krátkej správy spočívala v niečom inom. V jeho vlastnom zážitku.

Odohral sa vlani v brnianskej galérii, ktorá usporiadala veľkú retrospektívu českého konceptualistu Dalibora Chatrného s názvom Tak, teď, tu. Spätne sa tá skúsenosť nedá zopakovať ani sprostredkovať – umenie treba zažiť a brnianska výstava sa dávno skončila.

Množstvo diel, na ktorých Chatrný pracoval od štyridsiatych rokov minulého storočia až do svojej smrti pred štyrmi rokmi, je však stále tu, a teraz je aspoň časť z nich aj v bratislavskej Galérii 19.

S autorom sa už nedá porozprávať; ktovie, čo by povedal o nadchnutí, ktovie, čo dokázalo nadchnúť jeho. Z pozorného vnímania jeho diel sa to však dá odčítať. A medzi tým možno čítať aj správy od ľudí, ktorých nadchol on. Visia na stenách galérie, pripevnené s istotou, že nájdu adresáta. Tá istota je úplne namieste. Stačí zapnúť vlastný prijímač. Vykročiť zo svojho zabývaného priestoru do priestoru nového.

Galéria 19 hostí výstavu diel Dalibora Chatrného do 25. septembra. Foto - Peter Piovarcsy
Galéria 19 hostí výstavu diel Dalibora Chatrného do 25. septembra. Foto – Peter Piovarcsy

Dalibor Chatrný pracoval s mnohými médiami, prekračoval dvojrozmernú kresbu a pracoval aj na objektoch. Foto - Peter Piovarcsy
Dalibor Chatrný pracoval s mnohými médiami, prekračoval dvojrozmernú kresbu a pracoval aj na objektoch. Foto – Peter Piovarcsy

Komu by to napadlo

„Keď som s Rudolfom Filom, Mariánom Mudrochom, Klárou a Milanom Bočkayovcami navštevoval Dalibora Chatrného v jeho malom ateliéri v podkroví, vždy ma fascinoval priestor plný vecí. Kraľoval mu výskumník, mág, alchymista. Veď komu by napadlo na červeno namaľovanú plochu napísať štetcom zelená,“ píše Vlado Kordoš.

Komu by napadlo žltou farbou napísať fialová a fialovou žltá tak, že si človek takmer ani nevšimne, že čosi tu nesedí. Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako vizuálna hra, výmysel, jednoduchý, no dômyselný fór v tom najlepšom slova zmysle, no čím pozornejšie tie diela sledujete, jedno za druhým, od prác zo 60. rokov po tie najmladšie, objavuje sa v nich najmä nekonečne sústredená schopnosť hľadať a nachádzať stále nové riešenia.

Azda to znie v dobe „riešenia“ ekonomických a politických káuz banálne, ale toto nie sú žiadne rýchle riešenia problémov, ktoré vidno na povrchu. Toto je zásobník nápadov, ktoré posúvajú hranice bežnej invencie, kreativity a tvorivosti k celkom novým územiam. Ale použiť iba slová nápady či riešenia nestačí.

Toto je „výzva k slobode duchovného pohybu“, ako raz o Chatrného tvorbe napísal Rudolf Fila. Toto je „krok do priestoru“, ako o svojej práci písal Chatrný v 80. rokoch. Dýchanie. „Príčinu nepoznám. Azda sebou vidieť druhých a nimi zase seba. Nachádzanie svojho miesta v čase a priestore. Napriek všetkému: existencia biologického procesu nezávislého od rozumu,“ odpovedá v roku 1984 na otázku, aká je motivácia jeho tvorivej práce.

Z diel Dalibora Chatrného v Galérii 19. Foto - Peter Piovarcsy
Z diel Dalibora Chatrného v Galérii 19. Foto – Peter Piovarcsy

Kresby s prekážkami tvoria dôležitú časť Chatrného tvorby. Foto - Peter Piovarcsy
Kresby s prekážkami tvoria dôležitú časť Chatrného tvorby. Foto – Peter Piovarcsy

To nevymýšľam, načúvam tomu

Z formálneho hľadiska majú Chatrného diela podobu fotografií, kresieb, grafík, koláží, asambláží, objektov aj akcií.

Jeho tvorba je mimoriadne rôznorodá, vzpiera sa jednoduchým škatuľkám, svoje cykly Dalibor Chatrný aj podľa kurátora bratislavskej výstavy Mariana Meška nikdy nepovažoval za definitívne ukončené. „Takmer všetky motívy oživoval, rozvíjal a zušľachťoval celé desaťročia. Ako podivuhodný kúzelník svojou invenciou všetko, čo chytil do ruky, bez rozpakov premieňal na čarovné, podnetné vizuálne objekty.“

Všetko sa to dialo v jeho ateliéri na Botanickej 8, kde neúnavne pracoval od roku 1959. Najprv mal sklon najmä ku grafike, veľmi skoro začal s rytinou a kópiami podľa Dürera. Dokonca mal možnosť stať sa rytcom návrhov pre bankovky, ale upustil od toho. To bolo ešte v čase, keď študoval na Pedagogickej fakulte UK v Prahe a sedával v jednej lavici s Karlom Malichom. Podmienky 50. rokov neboli pre začínajúcich umelcov vonkoncom lichotivé, na fakulte bol však profesor Martin Salcman. Práve on zobral mladého Dalibora Chatrného v roku 1957 na štipendijnú cestu do Poľska, ktorá zásadne ovplyvnila celý jeho ďalší vývoj. „Po prvý raz som sa vymkol z tradície, mal som 33 rokov,“ píše v jednom z vlastných textov, ktoré nájdete vo veľkej monografii, ktorá vyšla vlani (Barrister & Principal).

Najviac doma sa cítil v úlohe obyčajného kresliara. Práve kresbou sa dokázal bez zábran preniesť do viacerých médií. „To nevymýšľam, tomu načúvam. Výsledky sú potom také, aké sú,“ píše okolo roku 1997.

Sú to kresby robené obojručne, kresby s prekážkou, kresby, ktoré vznikajú pomocou šnúrok, vystrihovania, skladania, spájania či trhania, a vtedy už dávno prekračujú 2D formu, vydávajú sa smerom k objektom či k textovým formám. Každá z nich ponúka azda ľubovolný počet „vysvetlení“, sú to otvorené podnety na vnímanie, ak chce ktosi načúvať. Nič však nie je náhoda.

„V jeho prípade sa nestalo, aby sa nejaká udalosť udiala len tak, bez príčiny. Jeho idea tvorivosti naviazaná na minimalizmus korešpondovala s názorom Jindřicha Chalupeckého, že svet minimalizmu je svetom mentálnej abstrakcie. Neustále hľadal možnosti, ako spoznávať tajomstvá svojej identity. Nemal iné východisko, ako sa uzavrieť vo vlastnej slobode,“ píše Marián Mudroch.

S Daliborom Chatrným sa zoznámil ešte v 70. rokoch na upozornenie Jiřího Valocha, spolu s Igorom Kalným prišli do jeho ateliéru, ktorý sa stal pútnickým miestom mnohých začínajúcich umelcov, a ostali tam dva dni. „Dnes mi to pripadá ako spomienka na budúcnosť, ktorá sa stala minulosťou a nedá sa už zaradiť v čase. Zostáva len zážitok a pocit, ktorý nemá vždy ekvivalent v slovách. Moje skutočné zoznámenie s Daliborom Chatrným stále trvá a neviem, či sa niekedy skončí.“ Také veci sa nestávajú často.

Teraz najčítanejšie