Rabín Jossi Steiner utiekol s rodičmi za hranice, deväť mesiacov prežil za dvojitou stenou

Jossi Steiner sa narodil v roku 1936 v Zlatých Moravciach. Rodičia ho od malička vychovávali v duchu židovskej viery. Oni nikdy nezabudli na svoju vieru, ani v najťažšej dobe.

„Neuveriteľná vec je, že otec nám v bunkri vysvetľoval, ako sa podľa mesiaca vypočíta hebrejský mesiac. Samozrejme, pre nás to bolo veľmi zaujímavé, ale keď sa pozerám dnes po toľkých rokoch… človek, ktorý nevie, či bude zajtra žiť, ide vysvetľovať, ako sa svätí hebrejský mesiac.“

V apríli 1942 začala jeho rodina pociťovať prvé zásahy a obmedzenia vyplývajúce z vtedajšieho režimu. „Hovorím tomu systém salámy. Krájalo sa jedno za druhým: najprv zbraň, potom rádio, potom peniaze, potom dielňa. Takže človek zostal chorý, lebo čo je hodný taký človek, ktorý nemá nič a musí triasť o svoj holý život.“

Otec vedel, čo sa bude diať, a preto sa snažil skryť svoju rodinu do bezpečia. „A išli sme do Maďarska. Neviem vám vysvetliť, nestihol som sa spýtať otca, ako to zorganizoval, ale v istej dedine nás čakal jeden človek. A tam sme prešli cez sad, sad stromov, neviem, ako to zorganizoval, ale bolo to zorganizované.“

Ako päťročné dieťa si pamätá veľa situácií: „Keď sme prešli na druhú stranu, povedali mi: ‚Odteraz si nemý.‘ Boli sme takí dospelejší, rozumeli sme, že keď budeme hovoriť po slovensky, nevedeli sme presne čo, ale že bude zle.“

Mnohé obrazy mu zostali vryté v pamäti: „… Mali sme tam dva také otvory, ktoré boli zamaskované, lebo veď museli sme mať vzduch. A ja som videl cez túto dierku tak zdola čižmy toho vojaka, ktorý stál pri tom mínomete.“

Prenasledovania, pátrania, strach

Po prechode cez maďarské hranice sa začala reťaz prenasledovaní, útekov, skrývaní sa a strachu. „Otec musel každý deň bývať v inom byte, lebo keď človek zostal v tom čase na jednom mieste, tak to už bolo podozrivé.“

Počas pobytu niekoľkokrát sfalšovali legitimáciu, aby sa mohli premiestniť z miesta na miesto. Nové údaje sa museli čo najrýchlejšie naučiť dobre naspamäť, lebo akékoľvek zaváhanie bolo príčinou podozrenia. „Vy ste Máthe Elemer? Áno. Legitimáciu, prosím. Sme z polície, legitimáciu. Prosím, sadnite si, tu sú moje Werkzeugy. Hneď sa vrátim. A z druhej strany firmy vyskočil z okna. Samozrejme, že ten Elemer umrel druhýkrát.“

Jeho otec bol veľmi opatrný a pohotový v každej situácii: „O minútu bolo všetko obkľúčené. Otec obkolesený policajtmi, každému by musel ukázať legitimáciu. Ale on chytil jedno dieťa, začal ho štípať a to decko začalo revať. Našiel si mladého policajta, ktorý nebol ešte dosť vycvičený, a obrátil sa naňho: ‚Pozrite sa sem, pán policajt. Tam, na druhej strane cesty, je jeho mama. On mi tu reve, robí tu škandál, prosím, pustite ma tam.‘ Na druhej strane pohladkal toho chlapčeka, lebo ho z ničoho-nič priviedol k slzám. Ja som mu vďačný, že zachránil môjho otca a ktoževie, či nie aj mňa. Takže, ďakujem ti, anonymný chlapček.“

A šesťročný Jossi sa veľmi rýchlo učil tejto duchaprítomnosti: „Boli tam dva záchody, také dedinské. Mne a bratovi povedali, že sa v nich máme schovať. Ale nie do záchoda, ale dovnútra, pod sedadlo. Tak sme vliezli pod sedadlo a sadli sme si jeden na jednu stranu, druhý na druhú. A tu sme čučali, pokiaľ sa pripravoval zoznam (na deportáciu). Takto sme sa tomu vyhli.“

No nie každému z rodiny sa podarilo uniknúť. „Zakrátko sme sa vybrali naspäť na Slovensko. Prvá išla šestnásťročná sesternica Jucika. Zmizla. Nikto nevie, čo sa stalo. Vie sa, že išla k hraniciam, mala prejsť na druhú stranu. V Banskej Bystrici ju čakal jej otec a nedošla. Zmizla niekde na prechode hraníc.“

Najstrašnejšia bola smrť starých rodičov: „Môj starý otec mal už nad sedemdesiat rokov a nevládal do kopca bežať, keď ich Nemci a gardisti  naháňali. A starý otec  povedal: ‚Choďte, my vieme, čo sa stane, ale nevládzeme, nemôžeme proti tomu nič robiť, lebo sme starí.‘ Na tom mieste dnes stojí pamätník s nápisom: ‚Na týchto miestach počas okupácie, koncom roku 1944 a začiatkom 1945, fašisti beštiálnym spôsobom v protitankovej priekope povraždili 747 ľudí.‘ Mal som veľmi zvláštny pocit, keď som tam bol so študentmi a povedal som im: ‚Áno, tu, na tomto mieste dokončil život môj starý otec.‘ Môj starý otec, ktorý možno slúžil s tou istou puškou, s ktorou som ja slúžil v izraelskej armáde. Tu ho možno tou istou puškou zastrelili, ako je to tu: beštiálnym spôsobom.“

Späť na Slovensku, úkryt za dupľovanou stenou

Na Slovensku sa spolu s rodinou skrývali v rodinnom dome Jána Mozoláka, ktorému je nesmierne vďačný za záchranu. „A otec hovorí: ‚Pozrite sa sem, teraz budujete tu tú izbu a tu je tá pivnica, tak čo by sa stalo, keby sme tuto spravili taký priestor medzi dvoma stenami a tu by sme sa deviati ľudia skryli?‘ Ten priestor bol asi päť metrov široký, jeden a pol až dva metre, a tam sme boli deviati.“

Aj tu museli byť neustále v strehu. „Anča nám z hornej izby dávala signály, že niekto prišiel. A vtedy sme vedeli, že nesmieme kašľať, kýchať, musí byť úplné, úplné ticho, lebo veď keď z pivnice niekto kašle, tak samozrejme, že krumple nekašlú. Mal som vtedy len osem rokov. Boli tam dva kýble. Jeden na potrebu a druhý na pitnú vodu. Spali sme na slame a bola tam pričňa, na ktorej boli otcovia, ktorí ležali hore, a my sme boli pod nimi s mamičkami, teta a moja mama. A takto sme tam žili deväť mesiacov. Tri buchnutia znamenali nebezpečenstvo, jedno – odišli alebo poplach je zrušený. Celý čas sme neboli vonku, preto sme všetci ožltli.“

 

Nemeckí vojaci v dome, smrť na dosah

Nemeckí vojaci a gardisti pátrali po okolí a vraždili všetkých podozrivých, Židov aj rodiny, ktoré ich schovávali. „V lese sa strieľalo bez nejakých súdov, tam sa vešali ľudia, tam sa ďalší strieľali, to bola bežná vec. Bola vojna a nemali nijaký problém zobrať desiatich ľudí, ktorých sa už ani neoplatilo poslať, aby ich vyhladovali v Auschwitzi, zobrali ich do lesa a napísali raport: Desať banditov bolo odstránených, židovských.“

Jedného dňa prišli Nemci, jednotka, ktorá mala na starosti mínomet. Annu Mozolákovú vyhodili z izby, takže medzi nimi a Nemcami zostali tri–štyri centimetre. Stratili tak možnosť dostať signál, keď by sa mohli najesť.

„Samozrejme, ani gazdinka nemohla ísť do maštale s jedlom, lebo kravy veru zatiaľ nejedia kompóty, ani zemiaky nejedia, nakoľko viem. Boli tam aj svine a taká drevená nádrž, do ktorej sa dáva tá zmes pre ne. A tam dala jednu čiernu štrimpflu (pančuchu) a do toho pár zemiakov. A v tom ceduľka: Čučte, sú tu Nemci. Na naše šťastie to netrvalo dlho – asi dva týždne – a Nemci od Mozolákov odišli a my sme sa znovu dostali do určitého pokoja. Samozrejme, to nebol pokoj ako tomu dnes rozumieme, lebo v tej dobe Hlinkova garda a nemecké jednotky hľadali spolu Židov a našli ich aj v našom okolí. Báli sme sa.“

Návrat pre ukryté šperky, aby bolo na jedlo

Keď sa im v januári 1945 minuli všetky peniaze, ktorými prispievali Mozolákovcom na svoju opateru, mama sa rozhodla, že bude riskovať svoj život a v prestrojení pôjde pre šperky, ktoré schovala k susede.

„Suseda otvorila dvere a naraz zbadá, že tam je Irenka Steinerová. Hovorí, prepánajána svätého, veď nám povedali, že vy sa už nikdy nevrátite. Som tu, hovorí mama, deti sú hladné, pred troma rokmi som vám dala šperky, poprosila by som vás, aby ste mi ich vrátili. Áno, sú zamurované, hovorí suseda. Manžel sa vráti poobede. Na ceste, ako išli zo stanice hore, boli pred kostolom obesení traja ľudia. Gestapo ich obesilo.“

Po oslobodení

Po oslobodení Jossi a jeho brat odišli do Izraela: „Bol to pre mňa veľmi veľký zážitok. Mal som vtedy už skoro trinásť rokov, ale bol som stále ten chlapec, ktorý sa tri roky triasol o svoj život. Ale nakoniec som prišiel do krajiny, kde môžem žiť ako voľný človek, nemusím sa báť, nikto sa mi nebude vysmievať preto, lebo som Žid.“

V Izraeli aj vyštudoval a vojenčil. Počas vojenského výcviku sa mu do rúk dostal Mauser 89. Bolo to pre neho veľmi významné, pretože nad uzáverom bol znak nemeckej armády. „A ja, Jossi Steiner, ten malý chlapček z bunkra, som ju držal v ruke a rozmýšľal, čo prežila tá puška a čo som prežil ja.“

Vďaka záchrancom

Nevysloviteľná vďaka patrí Jossiho záchrancom, ktorí, hoci mohli zbohatnúť tým, že by ich udali, tak neurobili.

Pomáhali im, riskovali svoje životy, a to bez nejakých očakávaní vďaky. „Ako celoživotnú úlohu som si dal robiť všetko pre to, aby sa nezabudlo na skutky dobrých ľudí, ktorí sa volajú Ján, Eva a Anna Mozolákovci a im podobní. Zachránili život nielen mne, ale aj štrnástim ľuďom, ktorí boli spolu so mnou. Môžem povedať, že viac ako dvadsaťtisíc ľudí meno Mozolák počulo v Izraeli aj na Slovensku.“

Spolu s magistrom Hlavinkom spolu prednášali – on ako historik a Jossi ako svedok. „Osobne si na pána Mozoláka spomínam každé ráno. Raz za rok sa snažím, aby aj druhí jeho meno spoznali. A som si istý, že moje deti a deti mojich bratrancov budú pokračovať, aby nie jeho hrob a nie kameň, ktorý naň vždy položím, ale aby ich činy pripomínali, že v tej strašnej dobe žili aj dobrí ľudia.“