Pravda víťazí. Ktorá?

Na webe sa dodnes predáva tanier s portrétom Klementa Gottwalda a jeho nezabudnuteľným výrokom: „Straně věřte, soudruzi!“

Keď sa po Februári 1948 u nás začali politické procesy, Gottwald po zatknutí Šlinga, Švermovej a ďalších na zasadnutí ÚV KSČ vo februári 1951 takto odpovedal na rečnícku otázku o tom, komu dnes vlastne veriť.

Vtedy mu ešte tlieskal aj generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský, ktorého o rok neskôr, v novembri 1952, za „špionáž, velezradu a sabotáž“ odsúdili na smrť. „Psovi psí smrt!“ písalo o „Slánskeho bande“ Rudé právo.

V tej dobe bolo všetko mrazivo jednoduché: pravdu mala strana.

Svoju verziu pravdy hlásajú v súčasnosti aj ruské oficiálne miesta. V máji 2015 štátna televízia Rossija 1 odvysielala dokument obhajujúci inváziu v auguste 1968. Do Československa malo vtrhnúť NATO, „v Prahe sa chystal ozbrojený prevrat, našli sa tajné sklady zbraní,“ odznelo v ňom napriek tomu, že od sovietskej intervencie sa dištancovali „sovietski aj ruskí predstavitelia, ktorí sa za ňu oficiálne ospravedlnili,“ ohradilo sa slovenské ministerstvo zahraničia.

V septembri 2015 ruský veľvyslanec vo Varšave Sergej Andrejev zopakoval slová svojho kolegu vo Venezuele Vladimira Zajemského o tom, že aj Poľsko spoluzavinilo 2. svetovú vojnu, keďže „zabránilo vytvoreniu koalície proti nacistickému Nemecku“ a „bolo spoluzodpovedné za katastrofu v septembri 1939“.

A iba pred pár dňami, 1. septembra 2016, Najvyšší súd Ruskej federácie v spore s blogerom Vladimirom Luzginom rozhodol, že jeho výrok o tom, že Poľsko prepadli súčasne nacisti aj komunisti, „šíri nepravdivé informácie o postupe ZSSR v období druhej svetovej vojny“.

Prenesme sa o pár desaťročí: kto ovplyvňuje, aká pravda sa presadí?

Svoj vplyv vo viacerých krajinách strácajú tradičné elity. Proti brexitu sa vyslovila veľká väčšina ekonómov i verejne známych britských osobností. Nepomohlo.

Donald Trump v kampani zväčša nehovorí pravdu. Potvrdzuje to prieskum PolitiFact (70 percent jeho výrokov je nepravdivých), píšu o tom mienkotvorné médiá ako New York Times alebo Washington Post. Lenže tie už dnes nie sú arbitrom pravdy: v terajšom „post-faktuálnom svete“ je pravda relatívna. A tak Trump stúpa nahor.

Okrajový webportál zverejní fotografiu, podľa ktorej vedľa Hillary Clintonovej stojí asistent s injekčnou striekačkou naplnenou diazepamom. Kým sa zistí, že išlo o malú baterku, začne sa o tom diskutovať na televíznych staniciach ako o jednej zo správ možno potvrdzujúcich jej chatrné zdravie.

Ba dokonca aj Facebook, najväčšia sociálna sieť na svete, umiestnil nedávno na stránke informujúcej o najpopulárnejších témach správu o tom, že moderátorku Megyn Kellyovú prepustili z konzervatívnej stanice Fox News, lebo podporuje Clintonovú. Kým sa ukázalo, že to tak nie je, správa sa zapáčila 200-tisíc užívateľom, ktorí ju šírili ďalej.

Kritické myslenie, ako vidieť, upadá nielen u nás. Zodpovednosť rodičov, učiteľov, verejných činiteľov i médií za to, čo hovoria a píšu, je obrovská. Pretože za rohom sa už zhlukujú tí, ktorí by chceli, aby sme verili iba ich „pravde v uniformách“.