Denník N

Matúš Vallo: Bratislava sa dá zmeniť, uvažujem o kandidatúre na primátora

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak by mal Hollywood nakrútiť film, ktorý by mal odradiť nových ľudí od vstupu do politiky, nenašiel by lepší scenár ako to, čo sa za posledné dva roky udialo so Sieťou, hovorí architekt Matúš Vallo.

Pre časopis Forbes ste toto leto povedali: „Snažím sa o vytvorenie tímu ľudí, ktorí sa v roku 2018 budú usilovať o hlasy v komunálnych voľbách. Pochopili sme, že keď chceme zmeniť mesto, aktivizmus nestačí.“ Čo si pod tým úsilím máme predstaviť?

Presne to, čo som povedal. Po určitom osobnom vývoji, ale aj vývoji môjho pohľadu na mesto, som dospel k tomu, že chcem vytvoriť skupinu ľudí, ktorá by sa mohla uchádzať o hlasy vo voľbách. Buď ako kandidáti na poslancov, alebo ako aj kandidáti na iné volené funkcie.

A vaša osobná ambícia je aká?

Momentálne sa moje myšlienky uberajú ku kandidatúre na primátora. Môže sa to v priebehu času zmeniť, ale v tejto chvíli som rozhodnutý ísť do toho. Dlho som to zvažoval, veľa som nad tým premýšľal. Teraz veľmi záleží na tom, či sa mi podarí poskladať a nadchnúť dostatočne veľký tím ľudí. Nemá totiž význam, aby som do toho išiel sám. Pôjdem do toho jedine s takým tímom ľudí, ktorý by Bratislavu v prípade úspechu naozaj dokázal posunúť ďalej. To bude pre mňa rozhodujúce.

Čiže je ešte stále možnosť, že kandidovať nebudete?

Áno. Toto nie je oficiálne ohlásenie kandidatúry. Ja nie som politik. V živote som poskytol veľa rozhovorov o hudbe a architektúre, a nikdy som v nich nepotreboval kľučkovať. Nebudem to robiť ani teraz, nechce sa mi kalkulovať. Hovorím vám veci tak, ako sú. V tomto meste žije veľa ľudí, ktorí sa nechcú Bratislavy vzdať. Nechcú odísť do zahraničia, chcú žiť tu, lebo sú tu doma. Cítim záujem silnej skupiny odborníkov dostať šancu toto mesto posunúť k lepšiemu. A chcem byť toho súčasťou. Mal som na túto tému za posledného pol roka viac ako šesťdesiat stretnutí, a aj na základe nich hovorím, ako to je. Viem si predstaviť, že budem kandidovať na bratislavského primátora.

Čo je pre úspešného architekta, a ešte aj známeho muzikanta, motiváciou zapojiť sa do politiky, aj keď lokálnej?

Základná otázka mojej generácie, ktorú zasiahla revolúcia a potom vstup do Únie, bola – odísť a žiť vonku, alebo zostať na Slovensku? Ja sám som žil dlhší čas na rôznych miestach Európy, a chvíľu aj v Amerike. Rozmýšľali sme nad tým, kde sa usadiť, najmä keď sme zistili, že by sme dokázali žiť aj vonku. Nakoniec som sa vrátil, ale niesol som si v sebe istú podmienku. Tou bol akýsi vnútorný prísľub, že sa stanem súčasťou zmeny. Že si nezvyknem na pocit, že v Bratislave alebo na Slovensku je to tak. Že skúsim moje mesto zmeniť k lepšiemu a radostne tu potom žiť. To je pre mňa hlavný dôvod, prečo zvažujem kandidatúru.

Matúš Vallo (39)

Je spolumajiteľom architektonického ateliéru Vallo Sadovsky Architects a bratislavský mestský aktivista, prezident občianskeho združenia My sme mesto, tak isto člen správnej rady Starej tržnice v Bratislave. S kolegami prišiel v roku 2008 s iniciatívou Mestské zásahy, ktorá dodnes vygenerovala viac ako 900 projektov na vylepšenie verejného priestoru v 17 mestách v Česku a na Slovensku.

Stojí aj za alianciou 500 bytov, ktorá otvorila debatu o vizuálnej jednote jednej z bratislavských štvrtí, projektom rozšírenia Židovskej ulice, oddychového plató na tej istej ulici, alebo projektom Zelené námestie a Prelet pod Mostom SNP, či občasným festivalom Spolu. Je basgitaristom a textárom skupiny Para.

Kto sú ľudia, ktorí do toho chcú ísť s vami?

Aj keď som povedal, že kľučkovať nechcem, na toto predsa len odpoviem vyhýbavo. Najmä preto, že zverejnenie každého iného mena ako môjho musím zo slušnosti dohodnúť najprv s tým konkrétnym človekom. No vo všeobecnosti – ide o odborníkov, ktorí sa zaoberajú mestskou tematikou.

V čom sú iní v porovnaní s ľuďmi, ktorí vedú mesto teraz?

Bratislava má pomerne živé aktivistické podhubie. Nehovorím len o ľuďoch, ktorí vo svojom voľnom čase natierajú smetné koše, nie že by to nebola mimoriadne záslužná činnosť, len sme už trochu ďalej. Mám skôr na mysli ľudí, ktorí sú ochotní a schopní dať na stôl svoje odborné know-how, nech už sa týka urbanizmu, cyklodopravy, alebo mobility, odpadu a už aj dnes, bez toho, aby z toho od mesta niečo mali, vo svojom voľnom čase ponúkajú riešenia verejnosti. Sú to aktivisti-odborníci, nie iba nadšenci, ktorí veria, že toto mesto dokážu zmeniť. Predstavte si, že takíto ľudia by energiu, ktorú dnes dávajú do toho, aby boli na meste vôbec vypočutí, dávali do toho, aby niečo reálne vylepšili.

Ako si to máme predstaviť formálne? Pôjde o skupinu nezávislých kandidátov, či dokonca nejakú mestskú stranu?

Ak chcete v Bratislave niečo zmeniť, nemôžete myslieť len na obsadenie postu primátora, či starostov mestských častí. Bez ľudí v zastupiteľstve to nejde. Preto by sme sa – bez ohľadu na formu – mali snažiť aj o nejakú generačnú výmenu mestských poslancov. Forma sa doladí, dôležitý je pre mňa obsah.

Spolupráca s nejakými existujúcimi politickými stranami vás neláka?

Myslím si, že nie. Premýšľame nad viacerými variantmi, predsa len, tie voľby sú až o dva roky. Jediné, čo viem teraz povedať, je to, že sa nechceme o pozície na meste uchádzať s nejakým povrchným plánom. Preto ma teraz zaujíma v prvom rade zostavenie tímu odborníkov, ktorí by v Bratislave dokázali niečo zmeniť, a až potom všetko ostatné.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vaše meno padalo už pred komunálnymi voľbami v roku 2014, dokonca som zachytil jeden prieskum, kde ste boli medzi štyrmi najsilnejšími kandidátmi na primátora. Prečo ste vtedy nakoniec nekandidovali?

Dostal som vtedy ponuku zo strany Sieť, aby som sa stal ich kandidátom. No bol som vtedy o štyri roky mladší, ako budem počas volieb v roku 2018. A navyše, i keď v tom čase pôsobil Rado Procházka veľmi charizmaticky, a rozhovory s ním boli veľmi korektné, môj vnútorný pocit, ale aj rady z môjho okolia boli také, aby som do toho nešiel.

Hovorili vám ľudia z vášho okolia niečo o Procházkovi?

Načrtli veci, ktoré sa neskôr strane Sieť naozaj približne stali. Je mi to úprimne ľúto, lebo som Procházkovi prial a veľmi rád by som tu mal stranu, ktorej by sa dalo veriť, a dalo by sa ju radostne voliť. Vnútorný pocit a rady okolia sú niekedy veľmi dôležité.

Keď sa bavíme o Sieti, po tejto skúsenosti bude už pri každom novom človeku v politike pod drobnohľadom financovanie jeho kampane. Vy to máte premyslené?

V tomto mám jasno. Príbeh Siete a Rada Procházku je odstrašujúcim príkladom pre každého, kto chce ísť do politiky. Ak by mal Hollywood nakrútiť film, ktorý by mal odradiť nových ľudí od vstupu do politiky, nenašiel by lepší scenár ako to, čo sa za posledné dva roky udialo so Sieťou. Nepravdy človeka privedú iba do problémov, a pri financovaní, ktoré je vždy dôležitou súčasťou kampane, na to treba myslieť dvojnásobne.

Preto sa pýtam, či už máte v hlave vyriešené, odkiaľ by ste chceli zobrať peniaze na vašu kampaň.

Keď do toho pôjdem, som pevne rozhodnutý mať úplne jasné a otvorené financovanie cez transparentný účet. Každý, kto bude chcieť prispieť, bude musieť rátať s tým, že jeho meno bude zverejnené. Chcel by som zapojiť aj čo najviac bežných ľudí cez nejakú formu crowdfundingu, teda kolektívneho financovania. Ale trochu predbiehame, o takýchto veciach budeme mať možnosť rozprávať sa neskôr.

Problémom je, že o transparentných účtoch a otvorenom financovaní hovorí každý politik.

Áno. Ono je to postavené skôr tak, ako veľmi v tej politike chcete byť. Ja mám čoskoro 39 rokov, žijem pokojný život, mám firmu s kamarátom z detstva, hudbu ako hobby, ktoré ma napĺňa. Žijem v Bratislave takmer celý svoj život, s výnimkou šiestich rokov, ktoré som strávil v zahraničí. Mám tu ľudí, ktorí mi veria, a ja verím im. Teraz tu sedím a hovorím, že chcem dostať šancu, aby som zmenil toto mesto. Ale chcem byť primátorom tak veľmi, aby som preto musel klamať či robiť machinácie s peniazmi? Nemyslím si. Nie som v situácii, že potrebujem silou-mocou zarobiť nejaké peniaze alebo získať funkciu. Ak by to nemalo byť čisté, tak do toho jednoducho nepôjdem. Urobím všetko pre to, aby som dostal šancu toto mesto zmeniť – ale rovnou cestou.

V roku 2014 ste za primátora volili Iva Nesrovnala…

… nielenže som ho volil, ale som ho podporoval všade, kde som mohol.

Od jeho zvolenia prešli len dva roky. Čo sa stalo, že ste naňho zmenili názor a hovoríte, že Bratislava potrebuje zmenu, a tak chcete kandidovať vy sám?

Bratislava sa od jeho zvolenia nepohla. Ja navyše nevidím, že by magistrát dokázal do seba vcucnúť významnejšiu časť potenciálu odborníkov, ktorí v tomto meste žijú. Jednoducho, nedokázal zamestnať ľudí s erudíciou reálne zlepšiť život v meste. Ja som mal s Ivom Nesrovnalom vždy otvorený a korektný vzťah, v minulosti pomohol aj Mestským zásahom, za ktorými stojím, a v čase volieb som mu úprimne veril. Nie je to nič osobné, akurát naše mesto nedokáže posunúť ďalej. Som čím ďalej viac presvedčený, že by mala dostať šancu úplne nová generácia odborníkov.

Aj on sám sa však prezentoval ako nová generácia.

Ivo Nesrovnal mal vo volebnom programe 111 vecí, ktoré chcel urobiť. To je presne to, čoho by som sa chcel ja vyvarovať. Keď si dnes pozriete jeho program, napadne vám, že keby to niekto naozaj splnil, zrejme by zachránil svet. Tam bolo naozaj všetko. Od pomoci seniorom cez cyklotrasy, prestavbu hlavnej stanice, budovanie zelene až po vyriešenie problému s developermi a zmysluplné využitie Dunaja. Bolo tam naozaj úplne všetko. Ja by som chcel namiesto toho so skupinou odborníkov pripraviť zopár bodov, ktoré by boli jasné, ale hlavne by boli splniteľné a naozaj bolo možné ich aj uskutočniť. Sľubovať je ľahšie ako konať.

Nedá sa Bratislava zmeniť bez toho, aby si človek sadol na nejakú politickú stoličku?

Od roku 2008 tu fungujem ako aktivista, mestu som venoval veľa energie, odborných vedomostí, aj peňazí. Pripomínam to len preto, že sa o zmenu snažím už niekoľko rokov, a nekritizujem aktuálny stav len preto, lebo uvažujem o nejakej kandidatúre. No dospel som k poznaniu, že s niektorými vecami ako aktivista jednoducho nepohnete. Mnohí progresívni úradníci v západných metropolách začínali tak ako ja či ľudia z nášho tímu. V minulosti boli aktivistami a potom prešli do exekutívy. Dnes to vnímam ako prirodzený vývoj.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dobre. A čo by sa malo v Bratislave vlastne zmeniť?

Ja mám Bratislavu veľmi rád, ale kamkoľvek sa pozriem, vidím, že to chce zmenu. Poviem to na príklade chodníkov. Stačí sa pozrieť len na ten najmenší detail: vyjdem von z budovy a vidím, že na chodníkoch nie sú bezbariérové priechody. Jožko Blažek z Organizácie muskulárnych dystrofikov, ktorej občas s Parou pomáhame pri kampani Belasý motýľ, mi vysvetlil, aké dlhé zachádzky musia vozičkári robiť len preto, že obrubník je príliš vysoký a nikomu tam nenapadlo spraviť jednoduchý nájazd. A to isté matky s kočíkmi. A môžeme sa na to pozrieť aj širšie…

Pozrime.

Bratislava rok pred začiatkom predsedníctva vedela, že dostane niekoľko miliónov na opravy verejných priestranstiev. Využila ich na poslednú chvíľu na extrémne rýchle a často nie veľmi kvalitné opravy chodníkov a ciest. A pozrime sa na to ešte širšie. Ako to, že nikomu nenapadne spraviť manuál na to, ako vlastne majú vyzerať chodníky a dlažby v meste? Na Židovskej ulici urobili betónovú dlažbu. Aký to má súvis s ostatnými povrchmi v meste? Prečo sa nemôže k povrchom chodníkov pristupovať koncepčne, aby každá ulica nevyzerala inak? To ani nehovorím, akou obrovskou prehrou, a je mi jedno, či Ftáčnikovou, alebo Nesrovnalovou, je, že zrekonštruovaná Štúrova ulica je prakticky bez jediného stromu.

Čiže magistrát si nevšíma ani detaily, ani nerozmýšľa koncepčne?

Magistrát neovplyvňuje veci, na ktoré má veľký dosah. Vezmime si vizuálny smog. Každý hovorí o tom, že ho treba obmedziť, ale zamyslel sa niekto niekedy nad tým, koľko reklám je napríklad priamo na mestských budovách a pozemkoch? Takto by sme mohli pokračovať cez mobilitu, parkovanie až trebárs k územnému plánu; dokumentu, ktorý nielenže funkčne neovplyvňuje výstavbu, ako by mal, ale ja ako architekt si ho ani len neviem stiahnuť v digitálnej vektorovej forme tak, aby som s ním vedel pracovať.

Vy ste architekt, ktorý, logicky, pracoval aj pre veľkých developerov. Navrhovali ste Novú terasu pre Pentu v Košiciach. Nehrozí vám v prípade, že by ste kandidovali a ľudia vás zvolili, nejaký konflikt záujmov?

Stal som sa známy ako architekt a aktivista, ktorý sa prezentoval projektom Mestské zásahy. Ťažko si potom predstaviť, že by k nám do firmy prišiel developer, ktorý by nám zadal urobiť budovu tak, aby sa tam postavilo desať poschodí navyše a potom sa to nejako zlegalizovalo, lebo on podplatí, koho bude treba. Logicky to od nás nikto nechcel. Vďaka tomu spolupracujeme najmä s developermi, s ktorými môžeme robiť len to, čomu veríme ako architekti aj ľudia a čo je v súlade s normálnym rozvojom mesta. Za všetkým, čo sme robili, si stopercentne stojím. S Pentou spolupracujeme dodnes.

Takže existuje niečo ako zlý a dobrý developer?

Developer je obchodník, ktorý obchoduje so štvorcovými metrami. No svojou činnosťou nás všetkých ovplyvňuje. Keď právnik urobí zlú zmluvu, nikto o nej nemusí vedieť. Ale keď developer postaví dom, ovplyvní vás aj vtedy, keď v ňom nikdy nebudete bývať. Tak ako iní ľudia, existujú developeri s väčšou či menšou morálkou, a sú developeri, ktorí pravidlá, neraz slabo strážené, posúvajú či rovno porušujú. Stačí sa pozrieť na Bašternáka. Čiže áno. Sú dobrí developeri, a sú aj tí, ktorí to valcujú.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nesrovnal mal v programe ľúbivé heslo: „Mesto má určovať pravidlá developerom, nie naopak.“ Ide to?

V Bratislave sú developeri, ktorí majú nakúpené také kvantá pozemkov, že sa nedá tváriť, že by sa mesto mohlo meniť bez dohody s nimi. To by bolo naivné. Je to len o tom, ako sa k podnikateľom treba postaviť a ako treba nastaviť pravidlá. Mojou malou výhodou je, že sa v tomto prostredí pohybujem. Verím, že časy, keď sa veľkí hráči snažili za každú cenu vytĺcť zo svojich pozemkov, čo sa dá, sú preč alebo sa blíži ich koniec.

Čo si myslíte o plánoch Ivana Kmotríka na výstavbu pri Sade Janka Kráľa?

Samozrejme, že tá výšková budova sa tam nehodí, tak ako sa tam nehodí tá hustota zástavby. Druhá vec je, čo hovorí územný plán.

Že to má byť územie, ktoré má slúžiť na športové využitie.

Myslím, že to už neplatí a funkcia bola zmenená na základe urbanistickej štúdie na občiansku vybavenosť. Nekomentujem architektúru, ale tá výšková budova je otázna a problematický vnímam aj prechod do Celomestského centra Petržalka.

A preto sa chcem spýtať – ako sa dá do takéhoto projektu z pohľadu mesta vstúpiť a dotlačiť developera k tomu, aby svoje plány prekreslil tak, aby sa dosiahol aspoň nejaký kompromis?

Nehanbím sa povedať, že v tejto chvíli neviem. Zažil som už pretlačenie takých vecí, o ktorých som bol presvedčený, že nie sú možné, a dnes sú reálne postavené, že nechcem teraz povedať niečo, čo môže byť inak. Zrejme sa pred voľbami objavia kandidáti, ktorí budú mať na všetko odpoveď. Ja úprimne poviem, že teraz neviem. Mám dva roky na to, aby som to vymyslel a našiel ľudí, s ktorými by som tie riešenia vedel vždy nájsť. Určite je však cesta v silnom magistráte a v intenzívnej komunikácii s developerom a architektom.

Ak sa po roku 2018 dostanete na magistrát, zrejme vás tam počká otázka áut v centre mesta a parkovania ako takého. Nesrovnal chcel celomestskú parkovaciu politiku, ale je otázne, či sa mu niečo podarí začať. Vy si myslíte čo? Mali by ľudia za parkovanie platiť?

Áno. Myslieť si, že v komunálnej politike sa dajú robiť len pekné a populárne veci, je ilúzia. Sú veci, ktoré na začiatku bolia. No my máme šťastie, že starostlivosť o mesto nie je vec, ktorá sa deje len v Bratislave. Mám to šťastie, že som bol už dvakrát pozvaný na pre mňa najlepšiu svetovú konferenciu o meste CityLab, ktorú organizuje Mike Bloomberg a je len na pozvánky. Tam sa delí o neskutočný know-how, je veľa príkladov zo zahraničia, z ktorých sa môžeme učiť. Mestá s podobnou mierkou a podobnými problémami už takéto niečo prekonali. Áno, začiatok ostrejšej regulácie parkovania bol zrejme všade bolestivý…

… ale je to nevyhnutné?

Stačí sa prejsť po meste a človek vidí, že je. Za parkovanie bude treba platiť. Ale zvykneme si na to a zvládneme to. Čítal som jeden veľmi starý článok, ktorý predpovedal, že najväčším problémom ulíc v New Yorku bude konský trus. Bolo to, samozrejme, v časoch pred automobilmi, keď niektorí odborníci hovorili, že premávka bričiek a vozov sa zvýši tak, že sa pre udupaný konský trus a špinu začne dvíhať úroveň ulíc. Bum, a vidíte, všetko je inak. Ja tým nechcem teraz povedať, že autá časom aj tak celkom vymiznú. Budú tu. Ale ak podporíme iný typ dopravy, logicky ich bude výrazne menej. Tu už sa však dá uvažovať – ak nový obchvat bude stáť cca miliardu, čo by sa za tie peniaze dalo urobiť na to, aby sa menej jazdilo autami a obchvat nebol nutný? Ja verím, že veľa. Tá diskusia o parkovaní sa začína teda ešte niekde inde. Parkovanie musí byť zregulované, a podľa mňa sa treba seriózne baviť aj o tom, či v Bratislave má platiť možnosť parkovať na chodníku, ak tam zostane voľného jeden a pol metra. Niekde je to v poriadku, ale niekde to treba obmedziť.

Situácia okolo parkovania v Petržalke ukázala, že existuje mnoho ľudí, ktorí nechcú platiť nič navyše, najmä ak nevidia, že by za to dostávali lepšie služby. Dá sa to nejako vyriešiť?

Tu sa podľa mňa dostávame ku kľúčovej veci, ktorá sa komunálnej politiky týka. A to je spôsob, akým mesto komunikuje so svojimi obyvateľmi. Nedávno som to zažil na stretnutí na tému rekonštrukcie Židovskej ulice. Ľuďom bolo treba povedať, že pre rekonštrukciu rozvodu plynu bude ulica rozkopaná o dva mesiace dlhšie. Dobre, také veci sa stávajú, keď sa niečo v meste otvorí, prinesie to so sebou viaceré prekvapenia. Ale myslíte si, že im niekto z mestskej časti na začiatku povedal, že ho to mrzí? Že by sa začalo s nejakým veľkým ospravedlnením? Keď človek niekomu na magistrát zavolá, že na ceste je výtlk, úradník je pomaly najšťastnejší vtedy, ak môže povedať, že tá cesta nepatrí pod mesto, ale pod VÚC. Nech si to teda vyriešia tam. Stromy sa stínajú bez toho, aby sa to ľuďom normálne a včas odkomunikovalo. Jasné, že sú frustrovaní, keď to zrazu vidia.

Vy si myslíte, že by ste dokázali celý ten byrokratický aparát mesta, roky zvyknutý nejako robiť, presvedčiť, že zrazu majú k občanovi pristupovať ako ku klientovi?

Neviem, možno je to pomerne veľká ambícia. Ale malé ambície sú už za mnou, malou ambíciou boli Mestské zásahy. Zmeniť mesto je veľká ambícia. Sme na začiatku, na veľa vecí ešte nevieme odpovede. Ale jedno viem určite – naozaj musíme zmeniť spôsob, akým mesto komunikuje so svojimi občanmi. Mám jednu zásadu: Nádej je dôležitejšia ako skúsenosť. Človek jednoducho musí veriť, že veci môžu fungovať lepšie než tak, ako sme si zvykli, najmä keď všetci tvrdia, že to inak nejde. Architekt musí byť vždy optimista, a ja ním chcem byť aj v prípade, že by sa zo mňa stal komunálny politik.

A ste optimista, aj čo sa týka veľkej politiky?

Som. Verím, že príde niekto, s kým to vyjde a s kým to bude dobré. Že sa do ďalších volieb sformuje strana, ktorú budem s čistým svedomím vedieť voliť. Som človek, ktorý zažil koniec komunizmu, koniec mečiarizmu a aj vstup do EÚ, takže verím.

Teraz si vybrať neviete?

Veľmi nie.

Koho ste volili v marci?

Most-Híd, pre Žitňanskú, Šebeja a zopár iných ľudí.

Sklamalo vás, že akceptovali koalíciu so SNS a Smerom?

Ich pozícia je neskutočne ťažká. Veľmi som skúšal pochopiť argumenty, ktoré prezentovali v rozhovoroch alebo na blogoch, a ktoré účasť v koalícii vysvetľovali. Bohužiaľ si však myslím, že dnes sa už nedá sústrediť na dobré veci, ktoré sa dajú robiť na ministerstve spravodlivosti, a nevidieť veci v širšej perspektíve. V súčasnosti sme ďaleko za hranicou, za ktorou mali politici Mosta-Híd extrémne razantne vykročiť a ozvať sa. V tomto smere je to sklamanie. Čo sa dnes deje, budeme ešte dlho ľutovať.

Tá hranica bol Bašternák?

Určite áno.

Chodíte na protesty pred Bonaparte?

Cením si každého, kto tam ide, aj náš bubeník z Pary tam chodí pravidelne. No veľmi ťažko sa mi ide protestovať na akciu, kde na pódiu stoja Matovič alebo Sulík. Na webe SME bol taký kvíz, v ktorom ste mali hádať, či nejaký výrok povedal Sulík, alebo Kotleba. Priznám sa, že som netriafal. Aký je medzi nimi rozdiel? A Matovič, ktorý nevie jasne odsúdiť Slovenský štát? Týchto mám voliť?

Veríte, že do volieb vznikne strana, ktorú by ste mohli voliť? Aj viete niečo konkrétne?

Tak, sú šumy minimálne o dvoch stranách. Načúvam pozorne, ako sa to vyvíja.

Naši čitatelia by určite chceli vedieť, o aké strany ide.

Povedzte im to vy.

Strany ešte len vznikajú, ale ľudia, ktorí by mohli v najbližších rokoch ovplyvniť politiku, sú už určite na svete. Koho by ste chceli za slovenského premiéra?

Tak na túto otázku naozaj neviem odpovedať.

Ťažká?

Veľmi ťažká. Mal by to byť niekto, kto dokáže spájať, bojovaním proti všetkým to nepôjde. Tak isto však musí vedieť, kedy nepočúvať dav a urobiť niečo neobľúbené. Bohužiaľ, v našich končinách je to napríklad zastať sa slabšieho. Tomu sa dnes naši politici vyhýbajú. Pretože slabší je často neobľúbený a byť s neobľúbeným môže znamenať stratu bodov.

Ste muzikant, Para patrí medzi najobľúbenejšie koncertné kapely u nás. Dalo by sa to podľa vás skĺbiť s primátorovaním? Nemôže to kapele ublížiť? Politik, akokoľvek populárny, bude vždy rozdeľovať.

Akokoľvek to bude, nič to nezmení na kvalite skoro osemdesiatich pesničiek, ktoré sme urobili a vydali. Ľudia na Pare milujú dve veci – Laskyho a pesničky. Keď ste pod pódiom na našom koncerte, nie ste členom nejakej komunity, nemusíte sa identifikovať s tým, kto je na tom pódiu, a ani vás obľuba Pary nepostaví do lepšieho svetla. Jediné, prečo ste tam, je hudba. Či budem kandidovať, alebo nie, alebo či dokonca budem primátorom, alebo nie, pesničky, od prvej až po tú poslednú, zostanú vždy také isté. No myslím si, že aj chalani v Pare chcú mať nádej, že budú žiť v lepšom meste.

Čiže s vašou prípadnou kandidatúrou sú v pohode? Bude sa to teda dať skĺbiť?

Myslím si, že áno. Za 21 rokov, čo spolu fungujeme, sme sa naučili hovoriť si veci priamo, určite mi k tomu ešte povedia. Predbiehame, ale som presvedčený, že nájdeme nejaký mód, ako by to mohlo fungovať. Samozrejme, priorita je jasná. Nie je však sympatickejšie, keď nejakého politika uvidíte v piatok večer hrať na koncerte, ako keby ste ho videli na fotkách z golfového turnaja?

Aké časy Para prežíva?

Neviem náhodou, či nie jedny z najlepších.

Ako sa to spozná?

Stačí, keď človek vyjde na pódium, ľudia reagujú na každé slovo a spievajú s vami každú pesničku. Máme za sebou sériu veľmi dobrých koncertov, nedávny koncert na festivale Grape dokonca považujem za jeden z najlepších za posledné roky.

Na tom koncerte som bol, bolo tam naozaj množstvo ľudí, ktorí vaše texty spievali od začiatku do konca. Pritom počet pesničiek Pary, ktoré rotujú aj komerčné rádiá, nie je možno vyšší ako päť. Čím to je?

Neviem. Musím povedať, že posledné single sme už do rádií, s výnimkou skvelého verejnoprávneho Rádia_FM, ani neposielali, aj tak ich nechceli hrávať.

Nepomohli vám ani povinné kvóty na slovenskú hudbu?

Priznám sa, že našu hranosť veľmi nesledujem. Pár ľudí mi povedalo, že nás počujú o niečo častejšie, ale veľmi to neriešim.

Chystáte nový album, ktorý by mal byť podľa vás hotový niekedy koncom roka 2017. Ako to vzniká? Premýšľate napríklad nad tým, či to má byť koncepčný album a čo na ňom má byť?

Ani nie, netaktizujeme. Spravíme si sústredenie, čakáme, čo nám napadne, potom napíšeme pesničky, vezmeme tie, ktoré sa nám páčia, a tie tam dáme.

Premýšľali ste niekedy nad tým, dokedy budete hrať?

Hudba je pre mňa krásne hobby, najkrajšie, k akému som sa v živote mohol dostať. A v okamihu, keď ma prestane tešiť, skončím s ním. Našťastie, mám dostatok kamarátov, ktorí mi povedia, ak na pódiu budem vyzerať trápne. Moja žena mi to teda povie určite. Viem, že aj pri hudbe je dôležité sa posúvať a prirodzene starnúť. Niektoré veci, ktoré sme robili ako mladí, už logicky nerobíme.

Napríklad sa Lasky menej hádže medzi ľudí?

Napríklad. Sme starší. Ľudia stále kričia: „Hoď sa, hoď sa!“ No ja mu vravím – radšej sa sústreďme, aby sme dobre zahrali. Čoraz viac a viac mi záleží na tom, aby sme koncert odohrali kvalitne. Aby ho dopĺňala dobrá projekcia. Peniaze, ktoré sme za ňu dali, by sme kedysi nezaplatili. A celkovo už na pódiu aj inak vyzeráme. Tak ako inak vyzerajú naše pesničky. Pod pódiom niekedy vídam ľudí, ktorí tam boli aj pred dvadsiatimi rokmi, prirodzene zostarli s nami.

Keby ste mali vybrať jednu vec, ktorú ste v živote spravili, či už nakreslili v robote, alebo nahrali v štúdiu, čo by vám napadlo prvé? Hudba alebo architektúra?

Architektúru robím desať hodín denne, hudbu hodinu týždenne. Napriek tomu, že si veľmi vážim našu skupinu a chalanov, aj to, že ich mám, a to, čo sme dosiahli, prvá by mi napadla architektúra. S Oliverom Sadovským, mojím parťákom v ateliéri, sa stále hýbeme ďalej a to je pre mňa to najpodstatnejšie. Či už spravíme jednoduchú a funkčnú bytovku, ktorá má však krásne vstupné priestory, alebo krásne kultúrne centrum v Trnave, všetko má pre mňa rovnako vysokú hodnotu. Možno si teraz v lete najviac užívam dubovú exteriérovú kúpeľňu na chalupe mojich rodičov, ktorú som sám navrhol. Je jednoduchá, vyzerá krásne, som na ňu hrdý.

Teraz najčítanejšie