Denník N

V Bratislave sa opäť búra. Problémom miest je strach z vlastných spomienok

Bývalá nemocnica na Bezručovej ulici v Bratislave. Foto - TASR
Bývalá nemocnica na Bezručovej ulici v Bratislave. Foto – TASR

Problémom postsocialistického mestského priestoru je strach z vlastných spomienok, pretrvávajúca nechuť k tomu, čo verejný priestor reprezentuje a nedostatok konsenzu o tom, aký príbeh má pokračovať.

Nedávna prechádzka okolo budovy bývalej pôrodnice na Bezručovej ulici v Bratislave, ktorá bola významnou súčasťou môjho detstva okrem iného preto, že som sa v nej narodila, vo mne okrem nostalgie a zúrivosti vyvolala opätovnú sériu už tisíckrát položených otázok o vzťahu Slovákov a Slovenska k vlastnému dedičstvu.

Torzo, ktoré z pôvodnej funkcionalistickej budovy počas prebiehajúcej rekonštrukcie na „výnimočný obytný komplex“ ostalo, je svojím spôsobom metaforou toho, že napriek ekonomickému rastu, zlepšovaniu životnej úrovne a hipsterskému mestskému folklóru stále nedokážeme vnímať verejný priestor v kontexte jeho sociálneho príbehu, v kontinuite minulosti a budúcnosti.

Bezručka koniec-koncov snáď dopadne o kúsok lepšie ako Gumonka, Kablovka, BAZka, kefáreň na Radlinského, tabaková továreň na Mýtnej a množstvo iných budov, ktoré ostávajú už len v čoraz vyblednutejších spomienkach v našich hlavách, v zabudnutých príbehoch, ktoré nepokračujú. Odpoveď na otázku, prečo v strednej a vo východnej Európe nachádzame len veľmi málo príkladov zmysluplnej konverzie industriálnych budov a technických pamiatok na moderné komplexy, zachovávajúce pôvodnú identitu, tkvie v našom komplikovanom vzťahu k vlastnej pamäti.

Podstatou úspešných a krásnych projektov revitalizácie, ktoré chodíme obdivovať do Porúria, Berlína, Londýna či Lisabonu, je ich práca so sociálnou pamäťou daného miesta, spomienkami, s komunitou, ktorá ich vlastní, a s verejným záujmom. A to nehovoríme ani zďaleka len o verejných investíciách. Napokon, najväčšiu pridanú hodnotu loftového bytu netvorí vírivka na terase, ale príbeh toho čudne zakrúteného železného hriadeľa na strope, vek tehál a história, ktorá sa k nim viaže. Spomienky miesta – možno naše vlastné a možno neznámych ľudí, ktoré sa však stávajú našimi, pretože žijeme ďalej jeho príbeh. Hovorí sa tomu dedičstvo, milí Slováci.

Problémom postsocialistického mestského priestoru je strach z vlastných spomienok, pretrvávajúca nechuť k tomu, čo verejný priestor reprezentuje, a nedostatok konsenzu o tom, aký (koho) príbeh, dedičstvo, mesto vlastne majú pokračovať. Naša historicky podmienená snaha odstrániť isté vrstvy spomienok a nahradiť ich novými, odrážajúca sa napríklad vo viacnásobnom premenovávaní ulíc a námestí, či obavy z toho, čo budovy a priestory reprezentujú, nás núti neustále začínať akoby odznova, vytvárať si nový, lepší súbor spomienok aj za cenu ich lacného pozlátka a falošných motívov. A tak rúcame to, čo bolo, a začíname nanovo, s nalešteným skleneným prísľubom lepších zajtrajškov, do ktorého sa snažíme vtesnať štvorcové metre proti zákonom fyziky a keď sa kvôli tomu zrútia, nevadí, lebo veď vždy sa dá postaviť nová, vždy sa dá začať od začiatku, ako keby minulosť neexistovala.

Keď sa nabudúce budeme opäť pýtať, kto vlastne sme a čím sa chceme prezentovať svetu, spomeňme si na všetky tie príbehy budov, priestorov a komunít, ktoré sme v detinskej ignorancii voči vlastnej minulosti a spomienkam nenechali pokračovať.

Teraz najčítanejšie