Andrej Danko a 500 straníkov

Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU

Na Slovensku je časté, že keď sa politici usilujú regulovať samotnú politiku, platí aspoň jedna z dvoch vecí. Buď pre ich navrhované riešenia nie je reálny dôvod, alebo sú kompletne nepodložené.

Návrh predsedu SNS Andreja Danka na zakotvenie minimálnej hranice 500 členov pre to, aby politické strany mohli súťažiť v parlamentných voľbách, má obe tieto vlastnosti.

500 ako magické číslo

Podstata celého návrhu je jednoduchá. Predseda SNS presadzuje, aby v parlamentných voľbách mohli súťažiť iba strany, ktoré majú aspoň 500 členov. Na začiatok si odmyslime, že daný návrh, podobne ako kedysi Mečiarova reforma volebného zákona z roku 1998, smeruje zjavne proti opozičným stranám a zamerajme sa na podstatu celej myšlienky.

Andrej Danko argumentuje, že 500 a viac členov bude „určitou garanciou demokratického režimu“, pretože takto vybavenú stranu spájajú viac hodnoty a je ťažšie ju zmanipulovať zvnútra. V oblasti vedy a výskumu by sa tento argument označil ako postoj „bez dát“. Inak povedané, nie je podložený ničím.

Aby to predseda SNS zmenil, musel by preukázať, že ním navrhované opatrenie skutočne povedie k ním očakávaným cieľom. Na to by však bolo potrebné doložiť, že viac členov naozaj zlepšuje kvalitu (slovenských) strán a ich zástupcov.

Stačí si pritom položiť iba pár otázok. Sú poslanci týchto strán aktívnejší? Formulujú lepšie návrhy zákonov? Dokážu lepšie kriticky zhodnotiť existujúce návrhy a predkladajú prospešnejšie pozmeňovacie návrhy? Obohacujú verejný priestor novými témami a solídnejšími riešeniami?

Ak na tieto otázky dokáže predseda SNS predložiť odpovede, ktoré fakticky podporujú jeho návrh, tak jeho iniciatíva má opodstatnenie. V opačnom prípade (čo je momentálne platný stav) jeho návrh stojí argumentačne na vode.

Mimochodom, čo sa týka ťažšej manipulácie strán s väčším počtom členov, stačí sa pozrieť, akým problémom s vlastnými členskými základňami pred niekoľkými rokmi čelili viaceré české strany vrátane tých najväčších.

Starosti o iných

Predseda SNS už v tomto volebnom období na téme rokovacieho poriadku slovenského parlamentu ukázal, že silnejšia regulácia jednotlivých aspektov politiky je mu blízka. A hoci občas nie je isté, či svoju funkciu predsedu Národnej rady nevníma viac ako funkciu šéfa súkromnej spoločnosti, zásah do činnosti iných politických strán zachádza na tejto ceste ešte o krok ďalej.

V rozhovore pre agentúru SITA sa Andrej Danko vyjadril, že strany musia mať svoje štruktúry, pričom súčasným opozičným lídrom vytýka, že neprešli obdobným výberovým procesom, ako tomu je práve v SNS, kde si predsedu vybralo 450 delegátov.

A tu je základný omyl. Politické strany v demokratickom štáte zastupujú svojich sympatizantov a presadzujú opatrenia, ktoré im zaistia zotrvanie v politike. Bodka. Nič viac.

Ak to vztiahneme na Slovensko, politické strany sú tu na to, aby reprezentovali záujmy určitej časti spoločnosti, a nie aby svojím fungovaním vyhovovali názorom predsedu SNS. Inak povedané, ak sa politické strany neusilujú o rozbitie demokratického systému, potom jediná slovenská strana, o ktorej interné fungovanie sa má predseda SNS zaujímať, je SNS.

Navyše, i na tomto mieste by sa dalo zopakovať, že líder SNS nemá žiadny podklad na to, aby mohol tvrdiť, že kvality predsedu závisia od počtu delegátov, ktorí ho zvolia do funkcie. Ak by to tak bolo, je na mieste otázka, prečo SNS neorganizuje na výber svojich vedúcich predstaviteľov a kandidátov primárky za účasti všetkých svojich členov.

Nesvojprávni občania

Návrh Andreja Danka je nakoniec zlý ešte z jedného dôvodu. Svojím zameraním totiž občanov degraduje do pozície ľudí neschopných kvalifikovane sa rozhodnúť, komu udelia svoj hlas. Predseda SNS si svojím návrhom osvojuje právo vstupovať do vzťahu medzi stranami a ich voličmi, teda chce opäť zabrať priestor, kde nemá čo hľadať.

Hoci prax môže byť rôzna, každý volič je tým, kto si (na vlastnú zodpovednosť za následný politický vývoj) vyberá, ktorému subjektu udelí svoju podporu. Teoreticky, ak sa dostatočný počet ľudí s volebným právom rozhodne podporiť stranu, ktorej jedinými bodmi programu budú zvýšenie podielu vanilky vo vanilkovej zmrzline a pridanie druhej antény na dopravné prostriedky, musí to rešpektovať každý, Andreja Danka nevynímajúc.

Inými slovami, je vecou voličov, či sa rozhodnú podporiť určitú politickú stranu, či už má členov sto, alebo stotisíc. Ak bude malý počet členov strany neskorším dôvodom pre nespokojnosť jej voličov, je opäť výsostným právom týchto ľudí, vybrať si v nasledujúcich voľbách inak. Je to však výhradne vecou voličov. Nie politikov, nie prezidenta, premiéra či predsedu parlamentu.

Regulácia nadovšetko

Návrh stanoviť minimálny počet členov politických strán je zlý z troch dôvodov. Po prvé, celý koncept je argumentačne nedostatočne podložený. Po druhé, ak politické strany v súčasnosti neporušujú základné náležitosti slobodnej súťaže, predsedu SNS nie je nič do toho, ako si jednotlivé subjekty nastavia svoje vnútorné procesy. Napokon po tretie, návrh Andreja Danka robí z občanov nesvojprávne bytosti neschopné orientovať sa vo verejnom priestore.

Ešte horšie ako samotný návrh však pôsobí narastajúca ambícia istej časti politickej obce, momentálne reprezentovanej SNS a jej predsedom, stanoviť voľnému pohybu mantinely a všetko pohyblivé kategorizovať, zjednocovať a štandardizovať. Navrhované zmeny Rokovacieho poriadku Národnej rady sú na tejto zahájenej ceste iba smiešnym a nevinným začiatkom.