Na pracovnom vyučku za dedinou

Autorka je urbánna teoretička, občasná bylinkárka s presahmi do praxe v oblasti drobných stavebných úprav  

Landscape Revisited 5 bol už piatym ročníkom skupinovej umeleckej rezidencie. Zameriava sa každoročne na experimentovanie v oblasti súčasného umenia, architektúry a dizajnu v krajine. Tento rok s neformálnym podtitulom „Revisited“, za účasti ôsmich autorov.

Architekti Ondrej Marko, Peter Lényi, Marián Lucký, Jakub Kopec, Tomáš Tholt, Vladimír Hain, Viliam Zajíček a vizuálny umelec Matej Rosmány spoločne v 4-5 tímoch a za pomoci študentov architektúry či umenia vytvorili niekoľko zásahov v podpolianskej krajine obce Dúbravica.

Nosnou témou tohtoročného podujatia bol sofistikovaný pohyb v krajinnej galérii Kunstdorfu/Kultúrnej dediny Dúbravica – vytvorenie funkčného navigačného systému a drobných prvkov infraštruktúry pre pohodlný pohyb návštevníkov, mostíky alebo tunely v kroví, ale aj tvorba nových vizuálnych diel.

Kontaktné miesto a základňa celej akcie bolo v budove bývalej materskej školy v Dúbravici. Po tri dni sa sústredenia zúčastnili aj dvaja reálni škôlkari. Krásne bolo sledovať paralely ich dialógov pri motyke a blate z potoka a vedľa sa „podobne hrajúcich“ tridsiatnikov s motorovými pílami či cirkulárkami. Keďže sme sa nachádzali v malebnom prostredí Podpoľania, umeleckú rezidenciu či nebodaj workshop sme si pekne po slovensky premenovali na pracovné vyučovanie, skrátene „pracko“.

Pracko to nebolo len také „hocaké“. Otec projektu a koordinátor Andrej Poliak podchvíľou nervózne pobehoval od jednej pracujúcej skupinky k druhej, všade sa vo veľkom odborne teoretizovalo v stredoeurópskom kontexte, ale výkvet našej mladej, poťažmo nastupujúcej generácie architektov nezostal len pri teoretizovaní či farebných „vizoškách“.

V sobotu odovzdali dielo svojich rúk a vrátili sa poväčšine k počítačom a „veľkomestu“. Teda ťažko povedať, kto sa kam vrátil, keďže pre väčšinu účastníkov pracka je rukodielna práca a súlad s prírodou v podmienkach súčasnej doby a najnovších technológií samozrejmosťou. Azda tak môžeme upustiť aj od titulku Revisited, keď v istom zmysle sme na tomto svete na návšteve neustále, po celý život. A ten život sa organicky prelieva v medzigeneračné budovanie kontaktov, umenia, architektúry a iné pridružené aktivity.

Bol to úžasný zážitok. Dôvody má asi každý účastník vlastné. Moje sú napríklad tieto: najlepšie veci sú zadarmo a rovno „pod nosom“. A vo všetkej vycizelovanej dizajnérskej profesionalite zostávali tak krásne normálne, skromné a prístupné. Nechcem nikoho podceňovať, ale koľko z veľkomestských škôlkárov sa dnes vyberie do obyčajnej prírody, namiesto za honbou po exotických typizovaných zážitkoch? Skôr mám pocit, že už aj na slovenskom vidieku sa rozmohol mestský typ života a že príroda je skôr kulisou než prostredím na život, s ktorým dokážeme reálne komunikovať a doslovne sa ho dotýkať.

Typológia vidieckych sídiel aj verejného priestoru sa často snaží len kopírovať mesto a nepremýšľať o sebe a svojich koreňoch či špecifikách. Áno, je to dedičstvo socializmu, ale už je aj čas posunúť sa ďalej. Nie je nič komplikované a neobvyklé na tom, zobrať do ruky sekeru. Väčšinou je však bežným členom tzv. západoeurópskej spoločnosti tlačené len chodiť do roboty, cestou z roboty míňať peniaze na hotové produkty a o svojom prostredí radšej nepremýšľať vôbec, nieto ešte v lokálnom kontexte s rešpektovaním topografie krajiny. A tak tú sekeru radšej len nechávame v skrini alebo si ju pre istotu nezaobstaráme vôbec – veď pokojne sa bez nej už dá prežiť…

Ďalej bolo výborné nesedieť na malebnom slovenskom vidieku a neponevierať sa pomedzi kravy na lúke len tak, naverímboha, ale mať projekt, deadliny a budget a zapojiť kreatívne centrá mozgu, ktoré celý rok v meste tíško podriemkávajú. A dodať svojim brainstormingom a snom iný rozmer. A totálne sa odreagovať a opäť riešiť škôlkarské zadania – škôlkarské v mikro-mierke, nemyslím infantilné prevedením.

Také sú, žiaľ, niektoré naše mega-stavby či sídliská, ale to už je na iné zamyslenie… Byť sám sebe architektom, stavbyvedúcim či statikom. Poctivá rukodielna site-specific práca šľachtí. A večer otec Andrej pochváli. Dvaja škôlkari boli tak akurátne množstvo na to, aby sa neefektívne nemotali pod nohy vážnym dospeláckym projektom.

Oceňujem akcie, kde je proste program a ten program nedbá dogmaticky na psychologické poučky, pre akú vekovú skupinu je vhodný, nesegreguje, ale organicky spája. Keď ich trošku popreháňate po lese a po dvore, sú schopní aj hodinu ticho sedieť a pozerať na obrázky prednášky s titulom Vidiek, krajina a architektúra.

O rok ideme zas! Rozmýšľam, či je vlastne efektívne robiť takémuto podujatiu tento typ reklamy. Keď tam začnú „byť všetci“, stratí sa komunitná efektivita, autenticita, zničí sa príroda a prirodzenosť – robiť niečo len tak a nie preto, lebo je to hipstersky „in“… Inšpirácia poteší vždy a ani vyzdvihovanie dobrých vecí neuškodí! Skôr si myslím, že podobných obcí, ktoré by si tiež zaslúžili svojich Andrejov a Veroniky, je stále na Slovensku dosť. A že to robiť jednoducho treba.

Myslím si, že toto môže byť skvelá cesta lokálnej reflexie a sebareflexie, a keď sa podobné pracká masovo hipstersky rozšíria, môžeme im len gratulovať! Je mi koniec-koncov jedno, či takého stretnutia budeme označovať pojmami workshop, placemaking, creative industry, post-landart, džentrifikácia, či to bude pripomínať niečo, čo robil Janov dedko už pred 100 rokmi, alebo čo robí Ferov kamoš v Berlíne…

Je to proste super… a také prosté!

Počas šiestich rokov činnosti Periférnych centier sa po okolí Dúbravice nakopilo toľko zaujímavého umenia, že nastal čas označiť k nim dva turisticko-náučné-umelecké chodníčky. Navigačný systém má, samozrejme, tiež prírodno-dizajnovú formu – opracovaný drevený hranol naznačuje smer a dáva tiež najavo, že je dielom človeka a nielen tak náhodne pohodenou prírodninou. Proste polopate: krásne, funkčné, viditeľné, ale zas nie príliš.

K ďalším „hajlajtom“ tohto ročníka patril tuning sauny od H3T architektov a nový tunel cez les. Funkčná a krásna skratka.