Denník N

Môžu si ženy za znásilnenie samy? Podľa Markízy áno

Najsledovanejšia televízia za asistencie psychológa šírila nebezpečné mýty o ženách, ktoré sa stali obeťou znásilnenia.

Foto - Ilustračné TASR
Foto – Ilustračné TASR

Z času na čas sa na verejnosti objaví vyjadrenie, že obete niektorých trestných činov si za to môžu do istej miery aj samy. Tým, ako vyzerajú, prípadne tým, ako sa správajú, vraj vyprovokujú páchateľa k činu. Typicky sa to objavuje pri sexuálnych trestných činoch, hlavne pri znásilnení.

Nie je to tak dávno, keď sa v tomto zmysle vyjadrila maďarská polícia a predminulý týždeň sa toho chopila aj televízia Markíza. Je len otázkou času, kedy sa s tým ozve niekto ďalší. Je však nevyhnutné ostro sa vymedziť proti takýmto názorom. Nielenže sú nepravdivé, ale aj ubližujú obetiam podobných činov.

Pozor na odborníka

Spomínaným tvrdením maďarskej polície uviedol moderátor relácie Reflex na Markíze vo štvrtok 12. februára 2015 hneď prvú epizódu. No namiesto toho, aby tento výrok v relácii uviedli na pravú mieru, oslovený odborník – psychológ Karol Kleinmann – svojimi odpoveďami tento mýtus len podporil.

Navyše, z takmer trojminútovej epizódy dostala jeho názorová oponentka Janka Šípošová z OZ Pomoc obetiam násilia len necelých dvanásť sekúnd vysielacieho času. Pozrime sa však na to, čo presne v relácii zaznelo.

Karol Kleinmann vyhlásil: „Priliehavé oblečenie vyložene provokuje násilné správanie alebo proste správanie mužov už tým, že zvýrazňuje niektoré časti tela, ktoré považujeme za sexuálne signály.“ Na otázku redaktorky Lenky Petrželovej, či si teda ženy za znásilnenie skutočne môžu v niektorých prípadoch aj samy, odpovedá: „Dá sa povedať, že áno.“

Redaktorka potom zhrňuje, že psychológ sa odvoláva na viktimológiu, ktorá skúma okrem iného aj to, prečo sa obeť stala obeťou: „Zvažuje sa zamestnanie, kariéra či životný štýl človeka. Rovnako aj priateľstvá s inými ľuďmi, pohyby človeka, dokonca aj podniky, ktoré navštevuje. Samozrejme, aj oblečenie, ktoré je akýmsi lákadlom pre zločincov.“

Je otázka, nakoľko spoľahlivé je redaktorkino zhrnutie Kleinmannových slov. Z citovaných výrokov sa však nezdá, že by oslovený psychológ tvrdil niečo zásadne odlišné než to, čo v relácii zaznelo. Ak je to tak, potom tvorcovia relácie spolu s pozvaným odborníkom podporili tie najhrubšie predsudky, ktoré v spoločnosti kolujú, pričom sa zaštiťovali výsledkami vedeckého výskumu z oblasti viktimológie.

Ľudové predstavy neplatia

Ak sa pán Kleinmann v skutočnosti vyjadril ináč a jeho vyjadrenia boli účelovo zostrihané, tak sa mal od zavádzajúcej parafrázy verejne a jednoznačne dištancovať. V čom je totiž problém?

Tvrdenia, ktoré zazneli v relácii, sa odvolávajú na viktimológiu. To je tá časť „psychológie v službách polície“, ktorá skúma trestnú činnosť zo strany obete. Kedysi sa skutočne snažila zistiť typické vlastnosti obetí určitých trestných činov. Už mnoho rokov to však nerobí, a to z dvoch príčin.

Po prvé, až príliš ľahko môže takáto snaha skĺznuť do morálne neprípustného obviňovania obete.

Po druhé, jednoznačne sa preukázalo, že nič také ako „typická obeť“ neexistuje. Páchateľov znásilnenia či iných skutkov nevedie k činu vyzývavé oblečenie ani flirtujúce správanie. V prevažnej väčšine prípadov dokonca nejde ani o chybné vyhodnotenie situácie, keď obeť dáva nejasné signály odmietania. Práve tieto ľudové predstavy sa rozsiahlymi výskumami v mnohých štátoch sveta podarilo spoľahlivo vyvrátiť.

Mýtus o slušnej žene

Policajná psychologička a docentka pražskej Policajnej akadémie ČR Ludmila Čírtková vo svojej učebnici viktimológie vydanej minulý rok uvádza niekoľko mýtov o obetiach znásilnenia. Medzi najzávažnejšie patrí „mýtus o slušnej žene“ a „mýtus spätného pohľadu“.

Ten prvý spočíva v tom, že „slušnej žene sa to nestane“ – žije jednoducho takým spôsobom života, že sa nedostane do rizikovej situácie, kde by mohla byť znásilnená. Naopak, vyzývavo oblečená mladá žena, ktorá vzbudzuje v páchateľovi chúťky, sa údajne vystavuje vyššiemu riziku.

Čírtková zdôrazňuje, že to nie je pravda. Páchateľa motivuje dostupnosť obete a nie jej atraktivita. Nie úzke sukne či priliehavé kúsky šiat, ale to, že obeť je slabšia než násilník. Pritom v prevažnej väčšine prípadov ide o známych obete, pričom pomerne časté je zneužitie dôvery. Páchateľom spravidla nebýva náhodný útočník – zvyčajne ide o čin, ktorý je plánovaný a na ktorý sa páchateľ pripravuje.

Takisto neobstojí ani iná výhovorka, ktorá sa často objavuje ako súčasť obhajoby, a to, že šlo o nedorozumenie. Iste, ak je páchateľom známy obete, dochádza často k zdanlivo paradoxnej reakcii, keď sa obeť nedokáže účinne brániť, pretože si naplno neuvedomí, že ide o znásilnenie. Neznamená to však, že násilník sa môže vyhovoriť na to, že koná akosi „omylom“, teda že nedokázal prečítať signály odmietania.

Mýtus spätného pohľadu je iného druhu. Ten spočíva v tom, že keď už sa nejaká udalosť prihodí, často máme spätne pocit, že sa dala očakávať, a teda sme sa jej mohli vyhnúť. Na hlavu obete potom padajú otázky spojené s výčitkami, prečo šla tou kratšou cestou, prečo si s tým mužom sadla do auta, prečo sa nechala pozvať k nemu do bytu a podobne.

Tu si treba uvedomiť, že vo väčšine prípadov obete znásilnenia poznajú páchateľov. Americké policajné štatistiky hovoria o viac než 70 percentách prípadov, pričom v prípade vysokoškoláčok podiel známych presahuje 80 percent. V absolútnej väčšine prípadov sa teda nedá dopredu predpovedať, že trebárs spolužiak alebo kamarát má iné plány, než sa príjemne pobaviť.

Až príliš často spolu

Je jasné, že keď sa ľudia riadia vo svojich názoroch podobnými predsudkami, môžu u tak či tak zničenej obete podporiť pocity viny a u jej okolia opovržlivé či inak odmietavé reakcie. Zreteľne to vidieť aj na známom prípade z Nevidzian, kde sa podľa správ v médiách veľká časť obyvateľov obrátila proti dievčine a jej matke.

No nemecký sociálny psychológ Gerd Bohner z univerzity v Bielefelde upozorňuje ešte na iný nebezpečný sprievodný jav šírenia podobných mýtov. Vo svojej knihe z roku 1998 uvádza zistenie, že čím viac ľudia prijímajú podobné názory na znásilnenie, tým vyššie riziko sexuálne agresívneho správania môžeme očakávať. Nehovorí síce, že jedno spôsobuje druhé, ale upozorňuje na to, že tieto dve veci sa až príliš často vyskytujú spolu.

Keď televízia šíri mýty

Nejde však len o jednu reláciu v televízii. Tá môže pohoršiť zopár ľudí, iným naopak dá za pravdu. Ako som ukázal, to, čo v nej povedal pán Kleinmann či redaktorka odvolávajúc sa na neho, je súčasťou rozšírených mýtov o obetiach znásilnenia alebo iných násilných trestných činov. Je však veľký problém, keď vysoko sledovaná televízia tieto mýty pomáha živiť aj s podporou odborníka a s odvolaním sa na viktimológiu.

Viktimológia je skutočne veľmi zaujímavá veda, ktorá prináša cenné poznatky o tom, čo sa vlastne deje s obeťou trestného činu, ako tú udalosť spracováva a prečo sa tak často dopúšťa paradoxného a zvonku nepochopiteľného správania.

Ak si však niekto z celej šírky disciplíny účelovo vyberie len pár dávno prekonaných hesiel, a tieto potom šíri v médiách, nielenže tým obetiam trestných činov nepomáha, ale práve naopak, ešte viac prispieva k ich traumatizácii. Pýtam sa preto, či psychológ Karol Kleinmann tieto základné poznatky viktimológie nemá, alebo ich účelovo popiera.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie