Denník N

Denník Petra Juščáka: Denník Arbesy Shala

Spomienka na obete vojny v Kosove. FOTO - TASR
Spomienka na obete vojny v Kosove. FOTO – TASR

Od radosti aj za mŕtvymi, ktorí nemali to šťastie tešiť sa s nami. A zrazu sa nám odnechcelo žiť…

Bolo to krátko po kosovskej kríze. Schádzali sme z hôr späť do Kosova, výlet do horského balkánskeho trojhraničia sa vydaril. Mladý vodič z medzinárodnej organizácie UNMIK (organizácia spojených národov pre správu Kosova) mi cestou rozprával o peknej študentke v meste Peja.

Navštevoval ju, či skôr obletoval v bagetérii v centre mesta. Bola svojím spôsobom zvláštnosťou, pretože mladé dievčatá v tom čase boli úzkostlivo strážené doma. Mesto, kaviarne, bulváre, všetko patrilo takmer výhradne mužom.

Rozprávanie o krásnej Arbese poletovalo v balkánskych horách ako príjemné osvieženie. Zapadlo do tamojšieho koloritu medzi pokojné ovce a kymácajúce sa postavičky s ohromnými nošami sena. Mladý muž napokon prezradil to najhlavnejšie: Arbesa sa vlani v horách schovávala pred útočiacimi militantmi a písala si pritom denník. Chytil som milého šoféra za ruku a za moje oddané celodenné počúvanie jeho príbehov som si vynútil návštevu neznámej Arbesy.

Dievčina žiarila zvláštnym plachým úsmevom, pritom tak akosi voňavo ako všetky ženy, čo predávajú čerstvé pečivo. Priznala sa k svojmu denníku a na druhý deň ho bez zaváhania priniesla. Bol to obyčajný tenký zošit, písaný úhľadným písmom.

Obsahoval krátke záznamy prekladané básňami. Víťazoslávne som ho priniesol do kancelárie UNMIK a anglické slečny denník okopírovali. Kamarát preložil do slovenčiny. Boli to prvé študentské veršíky dievčiny, celkom začiatočnícke, jednoduché, miestami bolestné, miestami sentimentálne.

Keď som si uvedomil, že Arbesa ich písala v úkryte, sledujúc vyvádzanie nadrogovaných militantov, každé slovo oťaželo. Oťažel aj útly denník, aj niečo neviditeľné za smutnou usmievavou študentkou. Jej záznam z rabovania dediny 14. mája 1999 a strohý popis vrážd mladých mužov je nočnou morou, nielen pre deti, ktoré to videli a prežili…

Napokon sedemnásťročná Arbesa píše s ťarchou a poznaním vojnou poznačenej stareny: Dnes píšem v krátkosti. Iba fakty. Chvalabohu, nadišiel deň, keď Srbi bezhlavo zutekali. Tiekli nám slzy. Od radosti aj za mŕtvymi, ktorí nemali to šťastie tešiť sa s nami. A zrazu sa nám odnechcelo žiť…

Kosovo sa dnes trápi. Nevieme, čím sa po rokoch trápi Arbesa Shala, či pokračuje v písaní poézie. Nevieme nič o mladom vodičovi, ktorý nemal komu vyrozprávať nadšené vety o krásnej Arbese. No a mne ostal na pamiatku ťaživý denník v albánskom jazyku.

Komentáre

Teraz najčítanejšie