Súdny lekár: Moja práca je cez pitvu vyrozprávať osobný príbeh človeka a jeho konca

NORBERT MORAVANSKÝ (1972) vyštudoval všeobecné lekárstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine, absolvoval pobyt na Hillsborough County Medical Examiner Department (Úrad okresného forenzného patológa) na Floride. Je odborným asistentom na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty UK v Bratislave, pracuje ako súdny lekár a znalec v odbore Zdravotníctvo a farmácia – odvetvie súdne lekárstvo, aj ako súdny lekár Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave. Je členom Súdnolekárskej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, členom Medzinárodnej akadémie súdneho lekárstva (IALM), členom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof, odborníkom Národného monitorovacieho centra pre drogy a kontrolu drog MZ SR a zakladajúcim partnerom a hlavným konzultantom znaleckého ústavu Inštitútu forenzných medicínskych expertíz.

Občas počuť ponižujúci názor, že súdnymi lekármi a patológmi sa stávajú lekári, ktorí na viac nemajú. Registrujete to?

Áno, je to, alebo skôr bol to veľmi zaužívaný názor, ja som však rád, že som si vybral práve toto povolanie. Vždy som chcel byť lekárom, ktorý bude môcť o medicíne vedieť najviac. Súdne lekárstvo aj patológia sú mimoriadne široké odbory, lebo nikdy nevieme, k akému prípadu nás zavolajú. A mňa baví práve to, že náš odbor nemá pevné hranice.

Pracujete najmä s telami po smrti. Nie je frustrujúce, že pacient sa vám nikdy nepoďakuje za vyliečenie?

Poďakovania, hoci možno inak formulované či prezentované, predsa dostávame, lebo ak uzavrieme prípad, často za nami prichádzajú príbuzní a pýtajú sa na osud blízkeho. O prípadoch s nami komunikuje aj polícia, prokuratúra či súdy, a aj tieto zložky za dobre vykonanú prácu neraz poďakujú či vyjadria uznanie.

Nás najmä teší, ak do úmrtia dokážeme vniesť svetlo a vysvetliť, prečo k nemu došlo. Pocitovo sa to určite vyrovná situácii, keď pacient poďakuje lekárovi v bielom plášti za vyliečenie.

Ľudia si stále pletú súdnych lekárov a patológov. V čom je rozdiel?

Patológia je odbor, ktorý nepriamo lieči ľudí tým, že sa podieľa na zásadnej diagnostike ochorení. Jej výsledky teda slúžia živým pacientom. Bez toho, aby sa patológ pozrel do mikroskopu a detailne vyšetril časť tkaniva, ktoré sa chirurg chystá odstrániť z tela, to dnes nejde.

Typickým príkladom sú onkologické ochorenia. Na každé z nich existuje terapeutická schéma, aby sa však použila tá správna, najskôr musí patológ jednoznačne určiť diagnózu. Patológ je teda na začiatku celého procesu liečby.

Nikdy nepitve telá?

Vykonáva aj túto činnosť, tá je však na druhom mieste. Patológovia vykonávajú pitvy iba pri úmrtí pacientov v zdravotníckych zariadeniach, ak treba potvrdiť nejakú diagnózu, zistiť rozsah ochorenia, komplikácie alebo odhaliť nejasnú chorobnú príčinu smrti.

Čo súdny lekár?

Ten je na úplne inom ihrisku, nepodieľa sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Výsledky jeho práce sú určené najmä orgánom dohľadu nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zložkám polície, prokuratúre či súdom.

Súdny lekár teda nelieči, ani sa na liečbe nepodieľa. Až na špecifické prípady rieši najmä pitvy ľudí, ktorí zomreli mimo nemocničných zariadení.

Zjednodušene povedané, musí byť stále pripravený vysvetľovať okolnosti úmrtia nielen príbuzným, ale aj štátnym orgánom. A musí to robiť tak, aby aj laik dokázal chápať, čo také sa odohralo v ľudskom organizme či mimo neho, že na konci príbehu je smrť.

Musíte si teda všímať aj veci, ktoré nesúvisia iba s medicínou.

Samozrejme, dokonca už študenti medicíny sa dostávajú k opisom špecifických životných situácií, pri ktorých môže prísť k úrazu a smrti človeka. Ide o situácie naviazané na konkrétne okolnosti, napríklad dopravné nehody, železničné nešťastia, letecké nehody, pády z výšky a podobne.

Súdni lekári sa pri práci stretávajú so všetkými možnými udalosťami, preto musia vnímať detaily každého prostredia. Je to jediná cesta, ktorou sa dá zistiť, aký konkrétny mechanizmus viedol k tomu či onomu poraneniu.

Na auto či vlak sa teda nesmú pozerať iba ako na čosi, čo ich dostane z bodu A do bodu B, ale aj ako na objekt, ktorý je možným zdrojom zraňujúcich či smrtiacich následkov v rôznych situáciách. Rovnako sa musia zameriavať na strelné poranenia, balistiku, toxikológiu, kriminalistiku ako takú.

V akej miere vám pomáhajú informácie od polície, ktorá po mŕtvom nájde trebárs účtenky z obchodu, zaplatené šeky na pošte či jeho aktivity na sociálnej sieti?

Tieto veci nám mimoriadne pomáhajú vtedy, keď sme ako súdni lekári postavení pred otázku stanovenia času smrti. S tým, čo zistíme výhradne v pitevni, si dnes už naozaj nevystačíme, miera chybovosti by bola príliš vysoká.

Mantinely preto vieme zužovať cez informácie od iných inštitúcií, napríklad z polície. Tá komplexne vykonáva obhliadky miesta činu či nálezu tela, a práve na základe jej zistení vieme my revidovať svoje odborné medicínske stanoviská.

Vždy je totiž dôležité, kedy mŕtveho videl konkrétny svedok, kedy prevzal poslednú poštu, kedy bol nakupovať v potravinách. Cenné informácie dnes poskytuje aj mobilný telefón, keďže vo vrecku ho nosia prakticky všetci. O našich každodenných aktivitách pritom vypovedá oveľa viac, ako si vieme predstaviť.

To isté platí aj pre pohyb človeka na sociálnych sieťach či akákoľvek iná digitálna komunikácia. Všetky tieto faktory nám v praxi neraz spresnili čas smrti. Súdne lekárstvo teda už dávno nie je len o pitve bez nepretržitej spojitosti s vyšetrenými faktami prípadu.

Dá sa povedať, že ide o skúmanie príbehu konkrétneho človeka?

Áno, dokonca toto označenie rád používam. Súdny lekár používa medicínu na objasnenie života a úmrtia ľudí, pričom to musí robiť spôsobom, ktorý je uveriteľný a overiteľný. Všetky dôkazy, hoci sú neraz nejednoznačné, musí zosumarizovať za sebou tak, aby z nich vytvoril práve osobný príbeh.

Musí si však dávať veľký pozor, aby s dôkazmi a faktami nenarábal nad rámec toho, čo je reálne možné, teda aby do príbehu zomrelého nevkladal vlastné emócie a vlastný príbeh. Výsledkom musí byť schopnosť zrozumiteľne prerozprávať zosumarizovaný príbeh tým, ktorých sa to týka emocionálne, teda pozostalým, alebo profesionálne, teda polícii, prokuratúre a súdom.

Na konte máte viac ako tisíc pitiev, dnes ich už ani nerátate. Čo pre vás vnútorne znamená vypátranie konkrétneho osudu?

Najmä obrovskú pokoru pred mojím vlastným životom, lebo sa to nedá oddeliť. Ak sa mi podarí vyriešiť prípad, mám intenzívny pocit vlastnej duševnej obrody. Je to energia či jedlo, ktoré mi zabezpečuje, že dokážem ísť ďalej a žiť radostnejší vlastný život.

Okrem toho mám intenzívny pocit, že k ľuďom, ktorých prípady riešim, mám veľmi blízko, a tak som otvorený vnímaniu sveta aj z iných pohľadov. Aj preto sa snažím byť čo najviac empatický.

Moja práca je v podstate fenomén, ktorý mi umožňuje objasniť a vyrozprávať kus života aj konca iných ľudí. Považujem to za obrovskú výsadu, za niečo, čo je intelektuálne naplňujúce a prospešné, za niečo, čo nemôže robiť každý.

Pred rokmi ste mi povedali, že ak chcete byť dobrý súdny lekár, nesmiete byť citovo otupený. Emócie vraj preto nikdy neodkladáte. Čo vás však primárne poháňa? Emócie? Intelektuálna zvedavosť? Túžba vyriešiť hádanku či objaviť pravdu?

Prirovnám to k čokoládovej tyčinke. V jej strede je intelektuálno, na povrchu zase poleva, ktorá predstavuje emócie. Aby ste mohli riešiť prípad, musíte sa do tyčinky zahryznúť, začať polevou, teda pohrať sa s emóciami, a až neskôr sa prepracovať k stredu.

Poleva sa rýchlo rozpustí a ani moje emócie nikdy nemajú dlhé trvanie, takže môžem rýchlo začať vyjedať stred tyčinky, teda používať intelektuálno. Jedno bez druhého však nefunguje.

Poviem to aj inak – individuálne emočné otrasenie z brutálneho a vážneho prípadu je dôležité na to, aby sa čo najviac spustilo a nabudilo to jadro, z ktorého potom vydolujete najlepšie možné výsledky. A tú intelektuálnu zložku vždy zapínajú práve emócie.

Sú tie emócie rovnaké pri pitve dieťaťa, ktoré zomrelo pred desaťročiami a jeho telo dnes slúži na edukačné účely, a dieťaťa, ktoré zomrelo včera?

Nie, lebo anatomický preparát je matéria, slúžiaca iba na edukáciu. Každý, vrátane študentov medicíny, sa na takú situáciu vie psychicky pripraviť. Ak však ide o pitvu mŕtveho tela, ktoré ešte pred niekoľkými hodinami žilo, situácia je úplne iná, lebo sa zmenila celá paradigma vstupných podmienok.

Vtedy už nepristupujeme k „známemu“ telu, na ktorom sa ideme učiť anatómiu podľa anatomického atlasu, ale ideme pitvať telo, kde nevieme, čo nás čaká. Hľadáme pritom odpoveď na otázku, prečo došlo k smrti a čo ju sprevádzalo.

Rozumiem, prečo je však tá emócia odlišná?

Lebo ide o inú východiskovú pozíciu. V tom druhom prípade si totiž vieme empaticky predstaviť, že dané dieťa ešte pred chvíľou žilo, hralo sa na ihrisku a stavalo hrad z piesku. Zrazu je však mŕtve a my máme z jeho telesnej schránky zistiť, čo sa stalo. Kým by to nepohlo?

Iný prípad – malé dieťa a starý človek, obaja zomreli včera. Bude tam rozdiel v emóciách?

Nemôžeme zohľadňovať iba vekové kritérium. To by bol začiatok konca a nástup profesionálnej deformácie. Súdny lekár si nikdy nesmie povedať, že „tento človek mal 86 rokov, preto si môžem dovoliť väčšiu otupenosť, veď vzhľadom na vek a milión diagnóz je to aj tak jedno“.

Áno, u dieťaťa je špecifická situácia v tom, že v ňom cítime bezbrannosť, navyše sami máme deti, a tak nemôžeme nevnímať to podobenstvo. Stačí, ak vidíme detské ošatenie či detskú hračku a je nám jasné, že nevieme uhnúť nikam inde, len do vlastnej rodiny.

V takých prípadoch však naozaj musíme veľmi pracovať s emóciami, aby sme sa „prekopali“ k intelektuálnu a prípad dokončili.

Ako sa to prejavuje?

V súdnom lekárstve každodenne zápasíme s časom, stále horia nejaké lehoty na ukončenie prípadov. Navyše aj my sami chceme mať prípad čo najskôr za sebou. Neraz sa však stane, že si k nemu napriek všetkému tlaku nedokážem sadnúť.

Ubehne pár dní a zrazu to ide, zrazu ho doriešim až do úplného konca. Určite vám však nedokážem poskytnúť vysvetlenie, prečo to pár dní predtým nešlo. Je to niečo v hlave, čo sa nedá definovať.

Mozog zjavne pracuje selektívne a vyberá si, ktoré prípady v ktorom čase dokážeme zvládnuť, a na ktoré potrebujeme odstup či iné mentálne nastavenie. U mňa to tak spoľahlivo funguje.

Na základe vašich zistení môže človek nadlho skončiť vo väzení. Ako sú nastavené kontrolné mechanizmy, že nechtiac neublížite nevinnému?

Základným kontrolným mechanizmom je edukácia nielen súdnych lekárov, ale aj všetkých zložiek, ktoré prijímajú ich výsledky. V každej výslednej správe totiž vždy jasne hovoríme, akú váhu má dôkaz, ktorý poskytujeme.

Ukrýva sa to priamo v použitých formuláciách, napríklad že „k vzniku tohto poranenia s najväčšou mierou pravdepodobnosti došlo takým a takým spôsobom“. Produkujeme teda dôkazy, tie však majú rôznu silu. Nesmieme ich preceniť, navyše našou úlohou ani nie je niekoho obviniť či nebodaj odsúdiť. Našou úlohou je ten medicínsky dôkaz nájsť.

Stačí to na zabránenie zlyhaniam?

Inštitútom vnútornej kontroly je aj to, že každý záver z pitvy musí overiť aj druhý súdny lekár. Súdne lekárstvo je dnes dokonca jediná znalecká disciplína, kde pri pitve mŕtveho tela musia byť do konania pribratí dvaja znalci.

Existuje dokonca ešte aj administratívna kontrola, keď výsledný nález opäť čítajú obaja súdni lekári, a často si k tomu zavolajú ešte aj ďalšieho odborníka, napríklad toxikológa či iného lekára.

Čo vonkajšia kontrola?

Tá spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj advokáti, čítajú všetky naše výstupy, a v situácii, keď je prípad ešte v prípravnom konaní, nám kladú doplňujúce otázky. Deje sa to cestou výsluchu znalcov na polícii, čo znamená, že prípad sa rozoberá až do úplných detailov.

Čo ak je už znalecký posudok napísaný a objavia sa nové fakty?

Je naivné myslieť si, že sa to nestáva, dokonca je to bežné a bude stále bežnejšie. V časoch totálneho rozmachu moderných technológií je predsa problém prejsť po Bratislave bez toho, aby vás zachytili bezpečnostné kamery. A práve takéto zábery môžu priniesť nové fakty mnohých prípadov.

Logicky sa teda v prípravnom konaní môžu objaviť informácie, ktoré nakoniec modifikujú aj závery posudku. V takom prípade musia byť súdni lekári s týmito informáciami ihneď natvrdo konfrontovaní, aby mohli reagovať. Nejde o fenomén konzervy, že vydáme posudok a ten už sa nikdy nemôže zmeniť.

Poslednou inštanciou, ktorá rozhodne, je aj tak súd.

A práve súdy sú ďalšou formou našej kontroly, lebo všetky naše závery si pred nimi musíme vedieť obhájiť. Znalecký posudok sa pritom nesmie považovať za absolútnu axiómu bez toho, aby sa k nemu nedal dorobiť nejaký dôvetok či doplnenie, pokiaľ sa objavia nové fakty.

Samozrejme, základné fakty ako napríklad pitevné nálezy sa v 99,99 percenta prípadov nemenia. Drobné detaily, a práve na nich je neraz založený osud ľudí, však prípadným zmenám interpretácie podliehať musia.

Znalecké dokazovanie je často dynamický proces, nie statická záležitosť, takže ak raz znalec niečo napísal, nemusí to platiť na veky vekov. To by bol veľmi nebezpečný fenomén.

Znalecká činnosť v oblasti medicíny totiž vytvára len prísnu odbornú platformu, na ktorej je možné sumarizovať okolnosti prípadu, hodnotiť ich dôležitosť a vzťah ku konkrétnym zisteniam na ľudskom tele. Ak prípad umožňuje alternatívy záverov znalca, napríklad pri mechanizme vzniku poranení, musí znalec takéto alternatívy vyhodnotiť a uviesť.

Spomínali ste používanie nejednoznačných formulácií typu „k vzniku tohto poranenia s najväčšou mierou pravdepodobnosti prišlo takým a takým spôsobom“. Nejde zo strany súdnych lekárov o alibizmus?

Určite nie. Vysvetlím to na príklade – povedzme, že budete mať modrinu na pravom lakti. Ak takéto poranenie vidí súdny lekár, vždy opíše jeho rozsah, veľkosť, farebné zmeny a podobne.

Nevieme však s istotou povedať, či ste sa tým lakťom udreli do vertikálnej steny, buchli lakťom o stôl, či vás doň neudrel niekto iný alebo vám doň nebodaj nenarazilo prechádzajúce auto. Z pohľadu vyšetrovania sú síce tieto mechanizmy rozdielne, z pohľadu súdneho lekárstva však môžu produkovať rovnaký nález na ľudskom tele.

Nepracujete len s mŕtvymi, riešite aj následky násilia na obetiach, ktoré úrazy či zranenia prežili. O čo ide?

O rôznorodé prípady od krčmových bitiek až po sofistikované a zložité prípady týrania blízkej či zverenej osoby vrátane zranení detí, kde je podozrenie, že sa na nich podieľal niekto iný.

Patria sem aj prípady znásilnení, pričom neriešime intímnu oblasť ženského tela, ale najmä minimalistické známky násilia, ktoré však tieto prípady neraz rozhodujú – napríklad odreniny či krvné výrony na špecifických častiach tela, ktoré môžu podporovať hypotézu násilného konania inej osoby.

Neraz nás volajú aj k prípadom, ktoré sú nejasné. Ak napríklad dovezú do nemocnice človeka, ktorému diagnostikujú konkrétne poranenia, prichádzame a riešime, ako k nim mohlo dôjsť. Napríklad strelné poranenia. Niekedy je fakt ťažké určiť, či dotyčného kontaktovalo auto, či spadol z výšky, alebo ho zbil niekto iný. Ide o rébusy, ktoré sa snažíme vyriešiť.

Vyšetrujete aj chyby iných lekárov. Asi v každej brandži funguje istá súdržnosť, keď kolega podrží kolegu. Nemávate vnútorný problém jasne označiť vinníka?

S plnou vážnosťou hovorím, že ja osobne s tým problém nemám. Dôkazom je aj to, že som hlavný konzultant znaleckého ústavu, ktorý rieši aj takéto prípady. Významnou mierou sa podieľam na záverečných formuláciách, keď spoločne s kolegami z iných medicínskych disciplín pracujeme na jednom prípade.

Stavovskú súdržnosť pociťujem len v situáciách, keď si viem predstaviť, v akej situácii bol lekár, ktorý ošetroval pacienta – pre medicínu je totiž výborné, ak nájdeme dôkaz toho, že prejavy porúch zdravia v konkrétnom prípade neboli jasné. Sú totiž aj prípady, keď sa choroba prejavuje čudne a je problém ju diagnosticky uchopiť v pravý čas.

Ak teda lekár postupoval správne a nájdeme dôkaz, že neurobil chybu, mám veľkú radosť a som ochotný vykričať to do celého sveta. Život je naozaj komplikovaný a medicína môže pokojne zlyhať aj bez prispenia ľudského faktora len preto, že choroba bola zákernejšia či rýchlejšia ako možnosti ľudského umu lekára či zdravotníka.

Niekto znásilní, utýra a zabije dieťa. Nie ste vtedy v pokušení pritvrdiť ostrosť svojich formulácií v znaleckom posudku? Dokážete sa udržať na uzde a ostať maximálne objektívny?

Samozrejme, že pokušenie tam je, najmä vtedy, ak sa rýchlo zistí páchateľ, ten sa prizná, a všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že to naozaj urobil. Vtedy máte pocit, že už o nič nejde, že správu stačí napísať zjednodušene a skrátene, lebo celé Slovensko už aj tak presne vie, ako sa to stalo.

Okamžite si však uvedomíte, že si to nemôžete dovoliť, lebo ste profesionál a žijete aj z prípadov, ktoré už máte za sebou. A že z tej energie sa rodí aj energia na ďalšie prípady. Ak by ste raz zlyhali, rovnaké skratky by ste už robili do konca života. Súdny lekár sa nikdy nesmie stať štatistom a rutinérom.

Takže by ste poctivo hľadali aj argumenty v prospech páchateľa?

Áno, musíme to robiť, a tak je to správne. Musíme predsa ctiť to, že aj zločinec najväčšieho kalibru sa nám na pojednávaní môže pozrieť do očí a položiť otázku.

Keď sa tam hádajú advokát a prokurátor, s istou dávkou zveličenia sa dá povedať, že je to adrenalínový šport, kde proti sebe bojujú dvaja protivníci, a vy ste ako znalec medzi nimi.

Našou úlohou je však niečo iné – objasniť možnú medicínsku pravdu a obhájiť to pri akejkoľvek otázke, ktorú položí jedna alebo druhá strana. A musíme to obhájiť aj zoči-voči páchateľovi. Takýchto prípadov je veľa najmä pri vraždách a iných závažných zločinoch.

Môžete spomenúť konkrétne prípady, v ktorých ste pomohli polícii?

Nechcem nikoho identifikovať, veľmi náročné sú však prípady, kde sa skúma priebeh vážnej dopravnej nehody so smrteľnými následkami. Predstavme si, že vo vozidle sú pasažieri, ktorých pri nehode vymrští von a nie je možné jednoznačne povedať, kto šoféroval.

To sa stáva?

Čudovali by ste sa, ako často. Pasažieri totiž neraz na polícii vypovedajú tak, aby zakryli okolnosti, lebo sa sami nechcú vystaviť riziku trestného stíhania. Je na nás, aby sme určili, kto, ako a z akého miesta konkrétne v tom aute vypadol a ako sa zranil aj za predpokladu, že sa auto niekoľkokrát prevrátilo.

Viete potom určiť vinníka?

Pomocou jednotlivých poranení na tele, DNA analýz, záverov znalcov z odboru cestnej dopravy, ktorí skúmali havarované vozidlo, niekedy áno. Minimálne vieme povedať, kto bol najpravdepodobnejší vodič, alebo kto ním skôr nebol.

Čo iná pomoc?

Inokedy vieme pomôcť súdom, keď dôjde k ublíženiu na zdraví. Povedzme, že sa v noci z baru vracia skupinka ľudí a napadnú ju iné osoby. Nie je žiadnou novinkou, že po tejto krajine sa najmä vo štvrtok, piatok, sobotu a nedeľu potuluje množstvo takých, čo si jednoducho potrebujú udrieť, dokonca súťažia v tom, kto si udrie lepšie.

Ak si niekto udrie tak, že niekoho zabije, je to práca pre nás. Musíme zistiť, ako celý skutok mohol prebehnúť a odpovedať aj na otázku, ktorý konkrétny páchateľ spôsobil poranenie, ktoré viedlo k smrti. Sú to zaujímavé prípady a mnohé sa nám podarilo objasniť aj po rokoch.

Každý sa praxou učí. Máte za sebou omyly, z ktorých ste sa poučili?

Nepochybne áno. Často sa stane omyl, že ukončíme pitvu a myslíme si, že poznáme diagnózu, lebo vidíme jednoznačný zápal podžalúdkovej žľazy. Pod mikroskopom však zistíme, že tkanivo je v poriadku. Znovu teda začíname od bodu nula.

Inokedy pri pitve cítime alkohol. Ak vidíme aj extrémny opuch mozgu a vnútorné orgány preplnené krvou, zvádza nás to myslieť si, že dotyčný zomrel na otravu alkoholom. Lenže prídu výsledky toxikológie, kde je uvedené, že namerali len 0,42 promile, čo rozhodne nestačí na to, aby alkohol zabíjal. Musíme teda hľadať ďalej.

Pomýliť sa môžeme aj preto, že občas sme kvôli našej technike na hranici diagnostických možností. Ak sa objaví nová droga, ktorá zabíja človeka už v nanogramovej koncentrácii, ale naše prístroje sú schopné zachytiť až jej mikrogramy, čo máme robiť? Vtedy tú látku v biologickom materiáli jednoducho nepreukážeme. Sú to pritom veľmi nepríjemné omyly.

Ako vám dnes pomáha moderná veda? Lebo laický pohľad, že vám stačí skalpel, nebude pravdivý.

Technológie nám pomáhajú výrazne, veď dnes si už nevieme ani len predstaviť, že by sme fungovali bez počítačov a archivácie digitálnych fotografií. Normálne mám problém spomenúť si, ako sme robili, keď boli k dispozícii len papierové fotografie. Dnes stačia dva kliky myšou a vieme sa vrátiť k akejkoľvek situácii v minulosti.

Iná je aj rozlišovacia schopnosť fotoaparátov, keďže dnes vieme odfotiť makro snímky, teda absolútne detaily zranení a poškodení orgánov. Súdne lekárstvo má dnes aj technológie digitálnej stereomikroskopie, cez ktoré priamo v pitevni dokážeme na tele objaviť drobný úlomok trebárs laku auta alebo skla.

Čo 3D laserové skenery?

To už sú multifunkčné platformy, ktoré zabezpečujú konzerváciu faktov skenovaním miesta činu. Raz budú hrať v našej práci obrovský prím. Ľudské oko je nedokonalé a je len otázkou času, kedy sa na miesto činu vždy pošle najskôr robot, aby urobil 3D sken, a až potom tam vstúpia ľudia, ktorí budú môcť hýbať s dôkazmi. Na takomto projekte sme už s významnými hráčmi v oblasti digitalizácie začali spolupracovať.

Má to význam aj pre ďalšie generácie. Možno raz príde niekto, kto o tom zločine vďaka 3D skenu bude vedieť povedať viac. Nesmieme byť nadutí a myslieť si, že v roku 2016 vieme všetko a že všetky prípady sme vyriešili stopercentne spravodlivo. Musíme to robiť tak, aby po nás kedykoľvek mohla prísť dodatočná revízia.

Mimoriadne vám pomáha aj toxikológia.

A je to extrémne náročná disciplína. Na Slovensku v súčasnosti dokonca zrejme ani nie je súdny lekár, ktorý by si mohol dovoliť venovať sa len jej. Súdne lekárstvo samo osebe už nestačí, potrebujeme odborníkov, zameraných na postmortálnu toxikológiu. Jedna vec je totiž niečo v tele nájsť a iná to správne interpretovať.

Príklad?

Predstavte si, že v moči mŕtveho dokážeme prítomnosť marihuany. Myslíte si, že máme právo povedať, že bol počas svojej smrti intoxikovaný marihuanou? Nemáme, lebo my musíme dokázať jej prítomnosť v krvi. Moč môže svedčiť len o tom, čo dotyčný robil pred 12 či 24 hodinami, nie však v čase smrti.

Dôležité je aj to, že ak sa kdekoľvek vo svete zistí nová droga, musí byť chemicky vyhodnotená a zaradená do takzvanej toxikologickej knižnice. My do nej musíme mať permanentný prístup, inak sme skončili.

Ak ide o dôkaz v prípade smrti, nemôže existovať finančná prekážka. Nie sme totiž žiadny izolovaný ostrov, nová droga môže byť u nás v priebehu pár hodín a my na to musíme vedieť reagovať vrátane toho, ako pôsobí.

Kedy sa vlastne nariaďuje súdna pitva?

Taký pojem v legislatíve neexistuje, hoci sa ako žargón používa. Správny termín je pitva nariadená podľa Trestného poriadku, ide teda o procesný úkon. Nariadiť sa môže za akýchkoľvek okolností, ktoré polícia, prokuratúra vyhodnotia ako nejasné, závažné, neobjasnené či dôležité pre konanie.

Konkrétne?

Ide o prípady všetkých neobjasnených úrazov a všetkých úmrtí, keď je telo nájdené trebárs na ulici či mimo bežného prostredia daného človeka. Sem patria aj prípady úmrtí ľudí, za ktorých je zodpovedný štát, napríklad vo väzení.

Ak zomrie väzeň, pitva podľa Trestného poriadku sa nariaďuje snáď v 99 percentách prípadov. Štát totiž musí garantovať, že všetky okolnosti úmrtia boli objasnené procesným spôsobom.

Rovnako sa takáto pitva nariaďuje aj v prípade podozrenia, že na smrť človeka mohla mať vplyv iná osoba. Ak to teda zhrniem, naše policajné zložky majú možnosť natiahnuť ochrannú ruku nad každým zvláštnym úmrtím človeka na území Slovenska.

Profesia súdneho lekára sa dnes vyskytuje v množstve filmov a seriálov. Ide však o skratky, ktoré tú prácu verne nezobrazujú. Ako to vnímate?

Vďaka filmom a seriálom je naša profesia viac viditeľná, dokonca opustila bežný imidž, ktorý sa jej dlho pripisoval. Dnes sú súdni lekári zobrazovaní ako mladí a sexy ľudia so zvláštnymi záľubami, vo veku okolo 35 až 40 rokov, dokonca sa im dáva nálepka extrémne intelektuálne zdatných ľudí, čo je, samozrejme, príjemné.

V každom prípade je tam naša profesia zobrazovaná ako magnet, čo považujem za dobré. Nemám nič proti, môže nám to len pomôcť.

V čom?

Už dnes to prináša dva fenomény. Máme pomerne veľa mladých ľudí, ktorí chcú robiť toto povolanie od ukončenia školy, nefunguje to teda tak, že nejaký lekár 15 rokov pôsobil trebárs ako chirurg a zrazu chce ísť na súdne lekárstvo.

Druhý fenomén spočíva v tom, že sa naša práca emancipuje. Pribúdajú v nej ženy, čo je skvelé. Žena má totiž špecifické vnímanie a ja dnes môžem s radosťou povedať, že Slovensko má mimoriadne kvalitné súdne lekárky.

Takže samé pozitíva?

Samozrejme, že filmy a seriály majú aj menej priaznivé stránky, napríklad ľudia vďaka nim preceňujú možnosti súdneho lekárstva. O rýchlosti a detailoch uzatvárania prípadov majú skreslené predstavy, keďže príbeh na obrazovke je vždy nafúknutá skratka.

Máte aj konkrétny príklad?

V praxi naozaj nedokážeme v dýchacích cestách objaviť malý jednomilimetrový kryštálik, ktorý pošleme do laboratória, kde nám určia, že je to omietka modrej farby, ktorú pretreli žltou a na ňu ešte naniesli latex, pričom práve taká omietka je aj na verejnom WC na Obchodnej ulici. Až takto to naozaj nefunguje.

Kedy máte z práce autentickú radosť?

Keď na chvíľu môžem opustiť svoju prácu a veriť, že všetko mám tak dobre urobené, že mi aspoň týždeň nezazvoní telefón od vyšetrovateľov. A tiež vtedy, keď sa pozriem na telo na pitevnom stole, v duchu „strelím“ diagnózu a pitva mi ju potvrdí. Znamená to, že všetky tie životné skúsenosti sa dokážu spojiť, že sa posúvam dopredu a že mozog dokáže vyprodukovať poznanie, ktoré je stále na niečo dobré.

Rozhovor bol v skrátenej podobe publikovaný v augustovom čísle pouličného mesačníka Nota bene. Staršie čísla nájdete na www.notabene.sk/archiv.