Denník N

Žijú ešte v Košiciach Maďari?

V očiach bratislavských úradníkov som bol vždy Maďar, na cudzineckej polícii v Budapešti a Péči Slovák, a v Londýne nikto ani len netušil, kde je stredná Európa.

Vždy som si myslel, že byť Košičanom je výsada. Česť. Nie som z Felvidéku, ani Maďar zo Slovenska, ale Košičan. Akoby vôbec malo význam, kde sa človek narodí.

Spomínam na dávne letá: na cesty stopom do Miškolca, do Budapešti. Prekvapenie šoférov: „Ty si z Košíc? Fakt? Neveril by som! Ako pekne hovoríš po maďarsky!”

V Košiciach sa hovorilo po maďarsky najkrajšie. Najčistejšie. Bez akýchkoľvek nárečí a mäkkýšskeho peštianskeho zaťahovania. Pokým tu ešte boli Maďari. Dnes je ich už veľmi málo. Podľa posledného sčítania 2,6 percenta.

Dnes už nemám v Košiciach žiadnych príbuzných. Priviezol som sa autobusom, chodím po dávnych miestach. Pozriem na zvonček pri bráne. Na „náš zvonček”. S cudzím menom. Ako tam tak postávam, vyjde z brány susedka. Nespozná ma. Uplynulo dvadsať rokov, odkedy som odišiel. Ešte kým zabočila za roh, podozrievavo sa obzrie. Zrejme uvažuje o tom, kto môže byť ten chlapík v kapucni pred domom. Kto je a čo tu chce.

Bol som chlapec zo starého mesta, vyrastal som vedľa dómu. Domov som chodieval po Puškinovej ulici, popred synagógu, kde za každého počasia hrávali s oranžovou gumenou loptou futbal Rómovia. Medzičasom ich vysťahovali do geta na Luníku IX. Vytratili sa krátke, presné prihrávky, pľac je prázdny.

Keď som mal trinásť-štrnásť rokov, hrával som za VSŽ Košice. V šatni znelo slovo „maďar” ako urážka, surová nadávka. Keď niekoho chceli ponížiť, povedali mu: „ty maďar”. Nikomu som neprezradil, že aj ja som Maďar. S nikým som sa veľmi nebavil. Aj dnes si jasne spomínam na nasledovnú scénu:

„Vieš, prečo nie si kapitánom mužstva?“, tréner, alkoholik, ktorý mi položil otázku, sa mi naklonil celkom do tváre, „preto lebo stále čušíš, kurva, preto!“

Všetci sa smiali: „No, čo je Jožo, onemel si?“ Tréner sa smial spolu s nimi a krútil hlavou. Po tréningu nečakám na električku s ostatnými, radšej sa pustím domov behom, na pleci mi skáče športový vak, nie, to nie je beh, skôr zúfalý útek, preč, preč, von z tohto sveta, udychčaný dorazím domov, mama sa z kuchyne pýta „všetko v poriadku?“, a ja prikývnem, mlčky, že iste, všetko v poriadku.

Štadión VSŽ už nejestvuje. Zbúrali ho, na jeho mieste postavili nákupné centrum, vidím ho z autobusu, keď odchádzam z Košíc. Púšťam sa do čítania antológie Strach z cizího, ktorú som si kúpil v Artfóre na Mlynskej ulici. Cudzota ako životná skúsenosť. V očiach bratislavských úradníkov som bol vždy Maďar, na cudzineckej polícii v Budapešti a Péči Slovák, a v Londýne nikto ani len netušil, kde je stredná Európa.

Myslím, že práve v Košiciach sa dalo byť cudzím najpríjemnejšie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie