Nezakazujte deťom plač pred škôlkou

Nástup do škôlky môže byť stresucúci pre deti aj ich rodičov. Špeciálna pedagogička SOŇA PEKAROVIČOVÁ učí rodičov, ako sa s tým vyrovnať a pomôcť sebe i dieťaťu.

Má veľa detí problém s nástupom do škôlky?

Ťažko povedať presné čísla, ale keď idete v prvý deň do škôlky, tak vždy vidíte deti, ktoré plačú. A nie je to len jedno dieťa v triede, vždy je ich viac. Aj intenzita ich plaču je rôzna. Pre niektoré deti je to veľmi traumatické a ich prejavy sú veľmi výrazné. Ale sú aj deti, ktorých miera stresu je menšia a len ticho stoja pri rodičovi a sledujú, čo sa deje. Je výnimkou, keď sú deti hneď v prvý deň šťastné a veselé.

Prečo je to pre väčšinu stres?

Je to reakcia na novú situáciu. Ako keď dospelý ide prvýkrát do nového zamestnania. Alebo keď matka po materskej dovolenke ide späť do práce. Pre deti je to niečo úplne nové, čo si nevedia predstaviť. Druhý dôvod môže byť, že niektoré deti sú jednoducho citlivejšie. Tretím je zlé komunikovanie o škôlke. Pred septembrom všetci o škôlke hovoria, pýtajú sa dieťaťa, či sa na ňu teší. Niekedy je to celkom silný tlak.

Ako sa má rodič zachovať, keď dieťa nechce ísť do škôlky?

Pre rodičov je dôležité spoznať, čo sa skrýva za reakciou dieťaťa. Zistiť, čo je dôvodom toho nechcenia. Nechce ostať samo bez mamy? Má strach z neznáma? Cíti krivdu, lebo mama ostáva doma s mladším súrodencom? Rodič potrebuje nájsť emóciu, ktorá sa skrýva za správaním dieťaťa, a túto emóciu osloviť. Je to strach, úzkosť, krivda alebo hnev?

Ako to má spraviť?

Rodič potrebuje vytvoriť priestor, aby dieťa mohlo emóciu komunikovať. Rodič môže vymyslieť príbeh o zvieratku alebo sa spolu hrať s nejakou hračkou tak, že v príbehu alebo hre opíše správanie dieťaťa. Zvieratko a hračka pomáha udržať dieťaťu odstup, aby necítilo, že je to o ňom. Pritom môže dieťaťu klásť otázky, napríklad: „Prečo si myslíš, že medvedík plače v škôlke? Prečo medvedík silno držal mamu medvedicu?“ Dieťa tak môže prerozprávať cez hračku alebo postavu v príbehu svoje emócie. Môžete sa opýtať: „Čo by medvedíkovi mohlo pomôcť?“ A možno dieťa samo nájde také riešenie, ktoré môžete využiť.

Niektoré deti sa už budia s plačom a do škôlky vôbec nechcú ísť. Ako ich tam dostať?

Základ je upokojiť situáciu a zmierniť stres. Najjednoduchšie je zabezpečiť také veci ako mať vopred prichystané oblečenie. Vytvoriť si z obrázkov zoznam vecí, ktoré musíme pred odchodom stihnúť, dieťa obrázky môže vymaľovať. Môže tam byť priestor, že ak stihneme všetky tieto veci, ostane nám čas ešte si prečítať spolu jednu rozprávku. To deti môže motivovať, aby spolupracovali pri obliekaní, umývaní a podobne. Keď dieťa plače, je dobré vo vetách „odrážať“ to, čo rodič vidí. „Vidím, že si taký smutný, až ti tečú slzy po tvári.“ „Mrzí ma, že nechceš ísť do škôlky.“ Ak to dieťa neupokojuje, je niekedy vhodnejšie hovoriť menej alebo odpovedať vetou typu: „Ja viem, že je to ťažké, ale musíme sa obliecť.“ Týmto spôsobom previesť dieťa všetkými úkonmi. Dôležité je upokojiť aj seba.

A pokiaľ ide o to, že zrazu má byť bez mamy?

Veľa detí plače pre toto odlúčenie. Je to pre nás dospelých niečo nepredstaviteľné. Dieťa však stráca niekoho, kto bol celý jeho život pri jeho boku. To, čo zdôrazňujem rodičom, je, aby hľadali zručnosti, aby to dieťa zvládlo. Nemá zmysel ho presviedčať a škôlku chváliť. Hľadáme spolu odpoveď na otázku: Čo ti pomôže? Napríklad mama môže dať voňavku na ruku a povedať, že si k nej môže privoňať, keď mu bude smutno. Môže mu nechať nejakú vec, ktorú ešte potrebuje. Ten predmet evokuje dieťaťu, že sa mama vráti, napríklad šatka, ktorú ma na krku. Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa mama vráti. „Prídem, keď bude ručička na dvanástke a trojke.“ Alebo „Prídem po spinkaní. Dôležité je nemeškať a prísť tak, ako ste sa dohodli.

Je správne to riešiť tak, že mu pripomenieme kamarátov a hračky, a tak ho vlastne motivujeme?

Pri všetkých kurzoch o výchove sa teraz hovorí o akceptovaní emócií. Pripomínanie hračiek môže fungovať pri miernejších prejavoch ako nástroj na odpútanie pozornosti. Pri silnejších prejavoch je vhodnejšou stratégiou potvrdiť pocit a uznať, že je to ťažké. A následne skúsiť otázku: „Čo by sme dnes po škôlke mohli robiť?“

Takže to nie je najšťastnejšie riešenie…

Je to stratégia, ktorá nerešpektuje pocit dieťaťa. Ale tých možností, čo rodičia robia, je veľa.

Napríklad?

Hľadajú pozitíva škôlky, napríklad: je tam veľa hračiek, nájdeš si tam kamarátov, učiteľky sú fajn. Druhá možnosť je bagatelizovať. Čiže ho budete presviedčať, že to nie je také strašné a že aj iní vydržali. A potom prichádzajú na rad životné múdrosti typu: všetci si tým museli prejsť, kým sa vydáš, oženíš, tak na to zabudneš. Takýchto stratégií, ktoré vôbec nepomáhajú, je veľa. Dôležité je, aby rodičia vedeli, že emócia nie je problém. To, že dieťa niečo prežíva a dáva to najavo plačom či hnevom, je normálne. Prežíva stres a dáva ho von. Ak mu to zamedzíme, tak stres potlačí, ale emócie vnútri ostávajú. V najhorších prípadoch prejdú do depresií, nočných desov, pomočovania. Veľa detí nekričí, ale zrazu sa im doma zmení správanie k horšiemu. To je ich reakcia na stres.

Môže rodič nejako pomôcť dieťaťu zvládnuť ten stres doma?

Určite môže. Za takouto neposlušnosťou sa často skrýva hnev alebo pocit krivdy. Rodič môže pomôcť tieto negatívne emócie dostať von. Môže navrhnúť hru, kde dieťa búcha kladivom do detských klinčekov, niečo trhá alebo búra. Môžu sa zahrať na zlého tigra, ktorý vrčí a ukazuje, ako sa hnevá. Alebo sa hrať na policajtov, kde dieťa rodiča zatvorí do väzenia. Otcovia často spontánne reagujú na takéto situácie, s deťmi sa pretláčajú a hrajú rôzne bojové hry.

Čo teda robiť, ak dieťa pre škôlku plače?

Najdôležitejšie je, aby sa upokojil rodič. Dieťa cíti nervozitu rodičov. Ak mu roztraseným hlasom hovoríme, ako je super ísť do škôlky, ostane zmätené. To, čo hovoríme, vôbec nesúhlasí s tým, ako to hovoríme. Vtedy je vhodnejšie priznať, že aj pre nás rodičov je to veľká udalosť a sme z toho rozrušení. Rodičovi často pomôže, ak vie, že sa môže spoľahnúť na učiteľky. Že ich deti sú v dobrých rukách. Ak rodič nemá dôveru v učiteľky, je dobré ich spoznať a porozprávať sa s nimi. Zistiť, ako to dieťa zvláda po odchode rodičov. Pri plačúcich deťoch rada používam takzvané terapeutické príbehy. Opäť je to príbeh so zvieratkami, ktorý opisuje situáciu dieťaťa. V príbehu sa však nachádza aj postava, napríklad kamarát, ktorá mala rovnaký problém, ale už ho vyriešila. Tak dieťa v príbehu vidí, že jeho situácia môže mať riešenie.

Škôlke dôverujem a viem, že po mojom odchode už dieťa neplače, no každý večer opakuje, že tam už nechce ísť. Ako postupovať?

Je dôležité rešpektovať pocit dieťaťa. Dať mu vedieť, že chápem, aké je to preň ťažké. Na začiatku je teda dôležité umožniť dieťaťu rozprávať. Nezastaviť ho hneď slovami, že veď v škôlke je dobre. Rešpektovať emócie znamená najskôr počúvať. Pomôcť môžeme ešte prerozprávaním toho, čo dieťa povedalo, napríklad „aha, nepáči sa ti tam“, a počkať, ako bude dieťa pokračovať. Niekedy, ak sa dieťa pred spaním nedokáže upokojiť, môže rodič povedať: „Už na to nemysli, teraz sme tu spolu.“ Dôvernou chvíľkou akoby vyhnať zlé myšlienky z hlavy pred spánkom. Pomôcť môžu aj bylinné čaje na upokojenie alebo masáž s harmančekovým olejom.

A ak je dôvodom len zmena, že zrazu má byť bez mamy?

Treba mu povedať, že chápete, aké je to preň ťažké, ale že deti musia chodiť do škôlky. Je to vec, ktorá sa nedá zmeniť. Môžete siahnuť do fantázie a hovoriť o tom, aké by to bolo super, ak by ste vy nechodili do práce a ono do škôlky. Môžete spolu vymýšľať, čo by ste celé dni robili. Niekedy pomôže, že si to vo fantázii prežije a nie je hneď presviedčané o opaku svojich emócií.

Môže pomôcť motivácia typu „ak už nebudeš plakať, dostaneš sladkú odmenu“?

U niekoho to môže fungovať, ale ja to neodporúčam. Plač nie je problém. Je to reakcia na to, ako sa dieťa cíti. Ak zakazujete plakať, beriete dieťaťu zručnosť, ktorou rieši danú situáciu. Túto stratégiu by som skôr zamenila za motiváciu typu „keď prídem pre teba do škôlky, môžem ti priniesť sladkú odmenu“. Čiže odmena je za to, že zvládlo byť v škôlke bez vás.

A čo tam, keď začne veľmi plakať v triede? Treba rýchlo odísť a nechať to na učiteľku?

Vo všeobecnosti pomáha, keď každý deň po príchode do škôlky opakujete rovnaký rituál. Od príchodu do škôlky až po odovzdanie učiteľke. Tento rituál môžete opakovať aj doma pri hre na škôlku. Dieťa môže chcieť vymeniť si roly. Vtedy je dobré počúvať, čo vám v role rodiča hovorí. To môžu byť vety, ktoré by rado počulo. Naťahovanie lúčenia je ako predlžovanie agónie. Ak je situácia vyhrotená a hovoríme o odtrhávaní dieťaťa od matky, tak mu nepomôže päť ani desať minút. Odchodom rodiča sa dieťaťu zmení situácia. Tá zmena mu môže pomôcť odpútať sa a hľadať iné riešenie.

Odporúčate príbehy a hry na škôlku. Čo ak to nezaberie?

Veci, o ktorých hovoríme, nie sú čarovným prútikom. Nefunguje to tak, že rodič niečo urobí a dieťa celú situáciu za deň-dva spracuje a bude fungovať, ako si rodičia predstavujú. Dieťa potrebuje čas a podporu na zvládnutie tejto situácie. Ak však nezaberá rodičovská láska, jeho slová, čas a techniky, je vhodné osloviť na pomoc odborníkov.

Ako dlho treba čakať na to, aby sa rodičia obrátili na odborníkov?

Podľa mňa je vhodný čas vtedy, keď rodičia cítia, že sa im to vymyká spod kontroly. Keď nevládzu a reakcie dieťaťa neustupujú alebo sa zhoršujú. Ak začnú mať deti výrazné zmeny správania, nočné desy, pomočujú sa alebo pokakávajú. To všetko signalizuje, že tú situáciu riešia – nie však smerom von, ale emócie v nich bublú. Neexistuje však všeobecná odpoveď, pretože sú rodičia, ktorí zvládnu riešiť aj takéto situácie. Pochybnosti rodičia môžu konzultovať aj v škôlke a pýtať sa tam, či adaptáciu vnímajú ako úspešnú, alebo nie.

Zvládajú podľa vás prechod do škôlky ľahšie deti, ktoré už boli v jasliach?

Minimálne pomáha to, ak si dieťa v príprave zažije aj pocit nebyť stále s mamou. Môže to byť napríklad tak, že mama odíde, dá dieťa k babke alebo ku kamarátke.

V škôlke býva adaptácia, a teda že deti chodia najskôr len na pár hodín, potom aj obedujú a nakoniec aj spia. Ako dlho by mala trvať?

Je to individuálne. Niekedy to trvá dva týždne, ale sú deti, ktorým to môže trvať mesiac aj dlhšie.

Majú rodičia, ktorým deti prvý týždeň neplačú, už „vyhraté“?

Nemusia mať. Rodič pozná svoje dieťa. Vidí napríklad, že dieťa neplače, ale je celé stuhnuté, a teda to rieši. No môže sa stať aj to, že opadne čaro novosti, a potom zrazu začne riešiť iné veci a vyplaví navonok emócie.