Denník N

Prečo kričali Matka božia, vyžeň Putina a staň sa feministkou?

Kniha členky skupiny Pussy Riot nie je len o politike a drsnom živote vo väzení. Okrem presnej diagnózy Ruska 21. storočia je aj návodom na zmenu krajiny, z ktorého presakuje nádej.

Predstavte si, že pred oltár v kostole vybehnú krikľavo-farebne oblečené mladé ženy s maskami na tvárach a začnú spievať „Matka božia, vyžen Fica“. Zaslúžili by si za to dvojročné väzenie? Dá sa to brať ako urážka veriacich a výtržníctvo aj v prípade, že ten kostol sa dá prenajať na súkromné akcie? Na koncerty, oslavy, stretnutia podnikateľov,  firemné večierky a v areáli toho kostola je autoumývareň, čistiareň a práčovňa?

Toto je skutočný príbeh, stal sa v moskovskom chráme Krista Spasiteľa vo februári 2012. Čo štyridsaťsekundovej performance skupiny Pussy Riot predchádzalo a čo sa dialo potom, popisuje kniha, ktorú napísala ich členka Nadežda Tolokonniková. V českom preklade vyšla vo vydavateľstve Práh pod názvom Jak udělat revoluci. Je výborná, aj preto, že nie je len o jednej skupine aktivistov, ale veľa hovorí o Rusku. O tom minulom, aj o súčasnom. Plnom predsudkov, preplietania politiky s cirkvou a biznisom, boji s vlastnými občanmi, ktorým sa nepáči, ako sa jeho líder zabarikádoval pri moci a likviduje opozíciu. A zároveň je to aj silné čítanie o tom, že nejaká opozícia v tejto krajine vždy existovala a stále existuje.

Opozičné umenie

Sú punkerky, ale to je len spôsob vyjadrenia. Svoju činnosť pomenúvajú ako „druh občianskej aktivity za podmienok, keď korporátny štátny systém potlačuje základné ľudské práva, občianske a politické slobody“. Inak povedané Pussy Riot nie je umelecká, ani klasická punková skupina, ale niekoľko mladých ľudí, ktorí sa rozhodli robiť takzvané opozičné umenie, čiže politiku s využitím umeleckých foriem.

„Ak budem musieť predať dušu, aby Putin odišiel a v Rusku nastala politika voľnej súťaže, urobím to,“ sú prvé slová knihy. „Rozvíjaj kultúru vzbury. Je to umenie klásť nepohodlné otázky, spochybňovať a meniť,“ píše Tolokonniková a už tento úvod naznačuje, že autorka je vzdelaná (študovala filozofiu) a že sa jednoducho nechce zmieriť s tým, že jej krajinu už v treťom funkčnom období vedie jeden vládca, za ktorého otvorene agituje aj najvyšší ruský cirkevný hodnostár.

To sú hlavné dôvody, pre ktoré je odhodlaná radšej ísť do väzenia, ako sa vzdať svojich názorov. Aj napriek tomu, že by mohla emigrovať, aj napriek tomu, že zostane odlúčená od trojročnej dcéry a manžela. Tá odhodlanosť úplne kričí z fotografie pri príchode na súdny proces, ktorá sa dostala aj na prebal knihy. Mladá žena je pravou rukou spútaná so sprevádzajúcou policajtkou, ale ľavú drží vztýčenú v päsť a na tričku svieti starý vojnový odkaz No pasarán! (Neprejdú!).

no pasaranDalo by sa povedať, že je to osobné. Narodila sa totiž 7. novembra, na deň, ktorý bol dlho ruským sviatkom. Zrušil ho práve Putin a ona ako dieťa prišla o deň školského voľna. Lenže to je príliš „hollywoodske“. Ako sama ruská dvadsiatnička poznamenáva, keď ich po týždni ukrývania sa od performance v chráme zatkli, pripomínali skôr postavy Woodyho Allena než akčnú hrdinku Laru Croft. Ich hlavný súboj s režimom sa odohral inde a nezneli v ňom žiadne výstrely, ale slová a myšlienky. Ostré, otvorené, všetko vysvetľujúce.

Debilné hnutia a pohyby

„Pussy Riot sú ako sex. Keď sa na ne budete pozerať bez fantázie a obrazotvornosti, budú Pussy Riot aj sex jednoducho debilné hnutia a pohyby. Všetku moc obrazotvornosti!“ S niečím takýmto sa mohol stotožniť ktokoľvek okrem ruskej vládnej moci a najvyššieho cirkevného patriarchu.

Táto kniha nie je (ani nemohla byť) klasickým chronologickým životopisom, no napriek tomu sa o hlavnej hrdinke dozviete všetko podstatné. Že rebelskú krv má v génoch po predkoch poľského pôvodu, ktorí sa začiatkom 20. storočia ocitli na Sibíri, že mu už ako dieťa povedala, aby ju nikdy do ničoho nenútil, že sa rozišla s prvým frajerom lebo nechápal jej nadšenie pre kultový avantgardný obraz Maleviča na ktorom je len čierny štvorec.

Pussy Riot sú prirodzeným pokračovaním činnosti umeleckej skupiny Voina, ktorá sa venovala politickým akciám v radikálnej podobe (zazváranie dverí do fašistického klubu Opričnik) aj v podobe romantickej (bozkávanie policajtov). Aj o tom sa tu dočítate. Všetko v krátkych odsekoch, žiadne rozťahané kapitoly unavujúce množstvom viet. Málo slov zarazených v blokoch. Zápisky zo súdneho procesu aj z väzenia, citáty filozofov, osobností a disidentov. Úderný štýl a šťavnatý jazyk sa v českom preklade nezjemnili, kopírujú spôsob akcií v staniciach metra, pred snobskými klubmi a na iných verejných pódiách – za pár sekúnd sa pripraviť, odpáliť čo najrýchlejšie posolstvo a zmiznúť.

Rusko 2016 má (ne)prekvapivo dosť spoločného s krajinou ovládanou desaťročia Stalinom. Po jeho smrti gulagy pre „nepriateľov“ režimu nezmizli, ani podmienky v nich sa nejako zásadne nezmenili, akurát sa tam už nestrieľa. Väzni umierajú stále, na vyčerpanie z neľudského pracovného nasadenia, zlú stravu a ešte horšiu hygienu. Lenže rok 2016 znamená aj to, že keď sa v takomto prostredí ocitne radikálna mladá žena, dokáže ho zmeniť. Hladovkou, trvaním na dodržiavaní práv všetkých uväznených, aj láskou. A že vďaka internetu sa o všetkom dozvedia Rusi, aj celý svet.

Nie je to však len kombinácia väzenského denníku s knihou o politike. Tolokonnikovová zároveň jasne kreslí konzervatívnu spoločnosť, v ktorej úspech predpokladá tri veci: byť mužom, zarábať peniaze a stáť na strane Putina. Sexistické témy neustále presakujú do jej úvah aj do textov piesní. Napríklad v spomínanej punkovej modlitbe sa Matka božia vyzýva nielen k tomu, aby vyhnala Putina, ale zároveň sa stala feministkou.

Občianska vojna je na dohľad?

Po všetkých tých tvrdých opisoch akcií a reakcií by sa mohlo zdať, že je to beznádejné. Že tak, ako absolutistickú moc v Rusku nedokázali zastaviť Dostojevskij, avantgardní umelci v prvej polovici 20. storočia, Solženicyn ani hŕstka uvedomelých občanov, ktorí na Červenom námestí protestovali proti okupácii Československa v auguste 1968, nedokážu to ani Pussy Riot. Najmä keď čítate, ako po prepustení z väzenia prišli na olympiádu do Soči spievať ako Putin učí ľudí milovať vlasť. Vtedy ich zmlátili kozáci, ktorým nevadili ani kamery a policajti sa len prizerali.

Lenže nie nadarmo sa kniha volá Ako urobiť revolúciu. Pripomína aj to, ako tretia vláda a spôsob, akým sa k nej Putin dostal, naštvali masy. Tí koncom roka 2011 vyšli do ulíc a stotisíc ľudí v centre Moskvy žiadajúcich nové poctivé voľby už je iná sila. Keď Tolokonnikovová líči, ako sa vtedy dokázali zjednotiť liberálni intelektuáli, kritickí novinári, umelci, anarchisti, LGBTI a ďalšie tábory, pripomína to vznik Charty 77 v Československu. Ani vtedy režim nepadol, ale poriadne schytal rovno medzi oči v dôsledku politického procesu s mladou skupinou (The Plastic People of the Universe).

Putin sa posral, spievali Pussy Riot a mali pravdu. Sebavedomý vodca pochopil, že urobil chybu, keď nechal súd vraziť mladé dievčatá do basy. Predčasne ich amnestoval, no tým len urýchlil ich návrat do rastúceho zástupu svojich odporcov. V knihe neprekvapí na režim nadávajúci taxikár, ale úplne iné postavy. Medzi najsilnejšie pasáže patria tie, kde radikálny odpor prejaví príslušník špeciálnych jednotiek alebo väzenský dozorca, ktorý cez mreže povie hlavnej hrdinke toto:

„Vieš, občianska vojna je na dohľad. Všetko k tomu smeruje. Putin sa drží pevne. Sám neodíde. Jedného dňa sa ocitneme na rovnakej strane barikády.“

„To by som rada vedela ako, keď máte uniformu.“

„Jednoducho. Tomuto štátu som vernosť neprisahal. Nie som mu už ničím povinný. Zložím výložky a pôjdem s vami.“

„Kedy?“

„Až nastane vzbura. Neľútostná ruská vzbura.“

Že ten čas možno nie je tak ďaleko a že by to tentoraz nemuselo ísť klasickou krvavou cestou, dokazuje ďalší konkrétny príklad. Bývalý šéf väzenskej sústavy v Rusku sediaci v súdnej klietke pre obvinenie z krádeže elektronických náramkov za tri miliardy eur a zakrývajúci si tvár.

„Čože, čože Alexander Alexandrovič? My beztak vieme, ako vyzeráte. Ste známa osobnosť. Vo väzniciach aj v trestaneckých kolóniách sme očakávali váš príjazd, natierali zhnité steny a za deň kládli asfalt, aby sa vám tam páčilo. Písali sme vám sťažnosti, že nás neliečia a bijú (…) Keď sme sa pýtali, prečo nás kŕmia sračkami, odpovedali ste: Nemali ste páchať trestné činy. Áno, Alexander Alexandrovič. To sa nemá.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie