Denník N

Holokaust prežila aj vďaka láske, do jej tety sa zaľúbil o pätnásť rokov mladší právnik

Gabriella Karin. Foto N – Tomáš Benedikovič
Gabriella Karin. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gabriella Karin (85) žije od roku 1960 v Spojených štátoch, vyrastala v rodine obchodníka s delikatesami z bratislavskej Špitálskej ulice. Rozpráva, ako s rodičmi prečkala vojnu ukrytá v malom byte, aj ako ju po nej takmer znásilnili sovietski vojaci.

Aká je vaša prvá spomienka na detstvo?
Takú naozajstnú mám z obdobia, keď som mala asi päť rokov. Vybavuje sa mi moja prastará matka, ktorá zomrela v roku 1935. Slabo videla, a tak vždy, keď som k nej prišla na návštevu, ma zavolala úplne k sebe. „Gabika, poď sem,“ vravela. Potom mi chytila hlavu do dlaní a povedala: „Teraz ťa len vidím.“

Vy ste žili v Bratislave. Aké ste mali detstvo?
Dobré, bola to šťastná doba. Žila s nami stará mama, s ňou som chodievala trhať kvety. Bývali sme pri Medickej záhrade, tam bolo krásne. Rada som chodila korčuľovať, v lete sme zasa chodili na prechádzky.

Čím sa živili vaši rodičia?
Mali obchod s delikatesami na Špitálskej 44, teda hneď vedľa budovy policajného riaditeľstva.

Pamätáte si, keď sa tie šťastné časy začali vytrácať?
Pamätám. Spomínam si, ako otec musel v septembri 1939, keď sa začala vojna, narukovať. No po dvoch týždňoch ho s ostatnými Židmi z armády vyradili. Krátko nato prišli prvé protižidovské opatrenia. Hovorilo sa najmä, že Židom budú brať byty. Aby sme neboli veľmi na očiach, mama nás presťahovala

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie