Denník N

Holokaust prežila aj vďaka láske, do jej tety sa zaľúbil o pätnásť rokov mladší právnik

Gabriella Karin. Foto N – Tomáš Benedikovič
Gabriella Karin. Foto N – Tomáš Benedikovič

Gabriella Karin (85) žije od roku 1960 v Spojených štátoch, vyrastala v rodine obchodníka s delikatesami z bratislavskej Špitálskej ulice. Rozpráva, ako s rodičmi prečkala vojnu ukrytá v malom byte, aj ako ju po nej takmer znásilnili sovietski vojaci.

Aká je vaša prvá spomienka na detstvo?
Takú naozajstnú mám z obdobia, keď som mala asi päť rokov. Vybavuje sa mi moja prastará matka, ktorá zomrela v roku 1935. Slabo videla, a tak vždy, keď som k nej prišla na návštevu, ma zavolala úplne k sebe. „Gabika, poď sem,“ vravela. Potom mi chytila hlavu do dlaní a povedala: „Teraz ťa len vidím.“

Vy ste žili v Bratislave. Aké ste mali detstvo?
Dobré, bola to šťastná doba. Žila s nami stará mama, s ňou som chodievala trhať kvety. Bývali sme pri Medickej záhrade, tam bolo krásne. Rada som chodila korčuľovať, v lete sme zasa chodili na prechádzky.

Čím sa živili vaši rodičia?
Mali obchod s delikatesami na Špitálskej 44, teda hneď vedľa budovy policajného riaditeľstva.

Pamätáte si, keď sa tie šťastné časy začali vytrácať?
Pamätám. Spomínam si, ako otec musel v septembri 1939, keď sa začala vojna, narukovať. No po dvoch týždňoch ho s ostatnými Židmi z armády vyradili. Krátko nato prišli prvé protižidovské opatrenia. Hovorilo sa najmä, že Židom budú brať byty. Aby sme neboli veľmi na očiach, mama nás presťahovala z nášho bytu pri Medickej do jednej izby za obchodom s delikatesami, ktorá predtým slúžila ako sklad.


Gabriella Karin (85)
Narodila sa 17. novembra 1930 v Bratislave v rodine židovského obchodníka s delikatesami Arpáda Foldesa. Jej i jej rodičom sa podarilo vyhnúť transportom do koncentračných táborov, na sklonku vojny ich ukryl bratislavský právnik Karol Blanár v byte na Dunajskej ulici.

Gabriella si po vojne vzala za muža Františka Lederera, vzdialeného príbuzného z maminej strany. Spolu s rodinou sa v roku 1948 presťahovali do Izraela. Od roku 1960 žije v Spojených štátoch amerických. Gabriella sa až do roku 1992 živila ako módna návrhárka. Venuje sa výtvarnému umeniu, vo svojich sochách zobrazuje aj momenty z jej pohnutého osudu. 

Kam ste chodili do školy?
Najprv na Cukrovú ulicu, to bolo blízko pri dome. No potom prišiel Židovský kódex, podľa ktorého som mohla chodiť len do židovskej školy. Moji rodičia ma do takej dať nechceli. Začali rozmýšľať, čo sa dá urobiť, a využili to, že sa moja teta vydala za kresťana. Medzitým síce ovdovela, ale keďže bola v inom postavení, adoptovala ma, a tak mi vybavili papiere, že som kresťanka, a nie Židovka. Vďaka tomu som začala chodiť do školy k Uršulínkam. Bola internátna, takže som tam aj spávala a našich som prakticky nevídala.

To bol rok 1941, nemali ste ani jedenásť rokov. Chýbali vám rodičia?
Chýbali, mamu som celý rok nevidela. Plakala som každú noc, aj preto, že som nevedela, čo je s nimi. Vnímala som, čo sa deje okolo, a bála som sa, či sa nepominuli. Svoju starú mamu som mala veľmi rada a vôbec som netušila, ako sa má.

V roku 1942 sa začali deportácie Židov zo Slovenska do koncentračných táborov. Čo si z toho obdobia pamätáte?
Po roku u Uršulínok, keď som celé noci preplakala, mama rozhodla, že budem spávať doma. Jeden večer, bolo to už v čase, keď sme nosili na oblečení hviezdu, mama dostala od jedného policajta zoznam ľudí, koho v noci vezmú. Mama začala pracovať pre odboj a využila, že poznala prakticky každého policajta – ako som povedala, náš obchod s delikatesami bol hneď vedľa policajného riaditeľstva u Dvoch levov. Spomínam si, ako v ten večer dala dole hviezdu a išla spolu s ostatnými varovať tých, ktorých mali vziať.

Bol na tom zozname aj niekto z vašej rodiny?
Mamina sesternica, jej matka, manžel aj ich štvorročný chlapec. Mama bola za nimi a vravela im: „Choďte niekde, prídu po vás.“ Oni jej odpovedali, že nemajú kam ísť. Plakali, ale neutiekli. V noci ich zobrali. Na druhý deň ma mama zobrala na stanicu, kde boli nastúpení Židia, ktorých viezli preč. Mama dobre poznala Imricha Vašinu (prednostu oddelenia na Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy, neskôr veliteľa pracovného a koncentračného tábora v Seredi, pozn. redakcie), ktorý na stanici bol. Prosila ho, aby aspoň toho štvorročného chlapca neodviezli. Povedal jej: „Keď okamžite neodídeš, naložíme do vagóna aj teba“.

Propaganda Slovenského štátu v Múzeu holokaustu v Seredi. foto N - Tomáš Benedikovič
Propaganda Slovenského štátu v Múzeu holokaustu v Seredi. foto N – Tomáš Benedikovič

Vám a vašim rodičom sa teda prvé transporty v roku 1942 vyhli.
Áno, bola som oficiálne pokrstená, otec mal vybavenú nejakú výnimku. Podarilo sa nám zachrániť.

Ale obchod s delikatesami ste už nemali?
Rodičia chceli obchod najprv predať. V roku 1939 chceli zo Slovenska odísť, no nemali za čo. Neboli sme bohatí a nemali sme nikoho vonku, kto by nám pomohol. V tom čase sa jeden Slovák chcel presťahovať naspäť z Viedne do Bratislavy. Moji rodičia sa s ním dohodli, že kúpi náš obchod. Lenže keď mal predaj prebehnúť cez štátne úrady, povedali mu, že obchod nemôže kúpiť, môže ho jedine arizovať (V roku 1939 dochádzalo k takzvaným dobrovoľným arizáciám, čiže podnik bol väčšinou prevzatý iba formálne, viedol ho ďalej pôvodný židovský majiteľ a svojmu partnerovi vyplácal mesačnú odmenu, pozn. redakcie). On najprv nechcel, ale otec ho presvedčil, aby to na papieri urobili, s tým, že mu otec bude posielať peniaze – ten Slovák mal mladšieho brata na univerzite, peniaze sa mu teda zišli. Dopadlo to teda tak, že otec vďaka tomu v obchode zostal, no na papieri už nebol náš.

 

Gabriella Karin. Foto N - Tomáš Benedikovič
Gabriella Karin. Foto N – Tomáš Benedikovič

Deportácie Židov boli na jeseň roku 1942 zastavené. Ako sa vtedy žilo v Bratislave?
Relatívne pokojne, aj keď problémy boli. No podstatné bolo, že Židov už nebrali do koncentračných táborov. Mama ďalej pracovala pre odboj, bola teda veľmi dobre informovaná. Dozvedela sa dopredu nielen to, že sa Nemci chystajú prísť na Slovensko, ale vedela aj o pripravovaných transportoch maďarských Židov (V slovenskej židovskej komunite sa o prípravách vedelo vďaka úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčimu na jar 1944). Maďarsko bola jedna z mála krajín, odkiaľ až do roku 1944 Židov nedeportovali. Mama sa dokonca vybrala do Maďarska, aby ich varovala. No oni sa jej vysmiali, vraveli, že to nie je možné. O tri dni nato sa transporty z Maďarska začali.

Ako sa k vám ako Židom počas vojny správali bežní Bratislavčania?
Mne nikto neublížil. Počula som, že sa také veci diali. Ale každý, na koho sa pamätám, nám pomáhal. Raz slovenskí vojaci neočakávane prišli do domu, kde sme žili, v tom sklade za obchodom. Správcu, ktorý im otvoril bránu, sa pýtali: „Máte tu nejakých Židov?“ On povedal, že len jednu rodinu, ale oklamal ich, že všetci sme od narodenia pokrstení. Bola to hlúposť, ako by sme mohli byť Židia, ktorých pri narodení pokrstili, ale on to tak povedal. Odvetili mu, že nás chcú vidieť. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, zabúchali nám na dvere, a keď sme otvorili, po jednom na nás spoza dverí nakukli. A odišli. Mama tomu správcovi povedala, že im zrejme nemohol povedať nič lepšie, aj keď to bola hlúposť. Podstatné totiž bolo, že odišli.

Čo bolo s vami, keď nacisti na konci leta 1944 začali obsadzovať Slovensko?
Skryli sme sa už niekoľko dní predtým. Mama mala informácie, že prídu. Schoval nás bratislavský právnik, pán Karol Blanár, ktorý bol v tom čase priateľ mojej tety. Ona mala štyridsať rokov, on dvadsaťpäť, ale bola to veľká láska.

Bývali ste priamo uňho doma?
Áno, mal byt, i keď veľmi malý. Jedna izba a malá kuchyňa. Ôsmi sme tam žili, on, moja teta, ja s rodičmi, dvaja strýkovia a ešte jeden rodinný známy. A aby to nebolo málo, jeho rodičia zasa skrývali moju starú mamu.

U pána Blanára ste prečkali až do konca vojny?
Áno.

Nebáli ste sa, že vás niekto nájde?
Báli. Predstavte si, ako deväť mesiacov v podstate len sedím na stoličke. Bola som trinásťročné dievča, ktoré nemohlo vyjsť von, navyše sme sa nemohli ani veľmi rozprávať, aby nás nikto nezačul. Musela som ticho sedieť na stoličke. Jediné, čo som mala dovolené, boli knihy. Pán Blanár mi ich nosil, no aby to nebolo podozrivé, nenosil mi knihy pre dievčatá. A tak som čítala historické knihy, Dostojevského či Tolstého. Pokojne aj štrnásť hodín denne. Naučila som sa toho toľko, že po oslobodení som v škole jeden rok preskočila. Toľko som sa za ten čas toho naučila. A to hovorím aj mladým: „Všetko vám môžu vziať, aj tie šaty, ktoré nosíte, ale nikto vám nevezme to, čo máte v hlave.“

Ako ste prežívali oslobodenie?
Blanárov byt bol na treťom poschodí v dome na Dunajskej ulici, ako bol Dom slovenskej ligy. Naproti sídlila Hlinkova garda. Vlastne som im videla do dverí. Keď sa Rusi blížili k Bratislave, počuli sme bombardovanie. Všetci ostatní boli ukrytí v pivnici, no my sme zostávali na treťom poschodí. Otec sa bál, že ak by sme vyšli príliš skoro, dostali by nás ešte Nemci. Vravel mi: „V poslednej minúte sa aj my skryjeme v pivnici.“ Bola som mladé, drzé dievča, pýtala som sa ho, odkiaľ vie, kedy bude tá posledná minúta. Počula som bomby, chcela som ísť dole, no on stále hovoril – ešte nie.

Dobová fotografia z pouličných bojov. Foto – Vojenský historický ústav
Dobová fotografia z pouličných bojov v Bratislave. Foto – Vojenský historický ústav

Ako to dopadlo?
Po niekoľkých dňoch nám otec povedal: „Ideme dole. Nikomu nepovedzte, že sme boli schovaní tu hore, povieme, že sme utekali po ulici, tu bolo otvorené, a tak sme vbehli dnu.“ Neviem, či nám verili, alebo nie, ale naozaj sme to povedali. Krátko po tom, čo sme z izby odišli, nám padla pod oknami bomba. Nevybuchla, ale šrapnel vletel dovnútra. Bola som práve na schodoch na ceste do pivnice, ten tlak bol taký silný, že ma hodilo na druhú stranu.

Ako dlho ste sa potom skrývali?
Ešte asi týždeň po tom, čo Rusi obsadili Bratislavu. Čakali sme, kým bude pokoj, a trocha sme sa báli sovietskych vojakov. Tí z prvej línie boli dobrí, správali sa slušne. No išli ďalej. Tí, ktorí prišli po nich, už slušní neboli.

Mali ste zlú skúsenosť?
Bývali sme stále v byte u pána Blanára, keď doň prišli dvaja devätnásťroční Sovieti. Postavili sa okolo mňa. Otec sa ma snažil brániť. Vravel im, nechajte ju, má len desať rokov. No v skutočnosti som už mala štrnásť a bolo to na mne vidieť. Nevyzerala som na desať, vedela som, že môže byť zle. Strýko zburcoval chlapov z celého domu, no nakoniec ma nechali až po tom, čo im otec venoval petrolejovú lampu. To bola pomerne vzácna vec. Vďaka tomu odišli a mne sa nič nestalo.

Čo bolo po vojne?
Museli sme zostať v tom byte, lebo sme nemali žiadne peniaze, a nemali sme ani kam ísť. Až po čase mama našla byt, do ktorého sme sa presťahovali, aj keď tam nebol žiadny nábytok. Dúfali sme, že bude už všetko dobré, ale prvé mesiace po vojne boli ťažké. Nielen pre Židov, ktorí prežili, ale pre všetkých ľudí. Keď aj sedliaci prišli do mesta na trh, nebolo si za čo kúpiť jedlo. Pamätám si, ako otec od známeho každý týždeň dostával kvasnice. Tie sme menili za niečo iné. Z toho sme vtedy žili, z kvasníc.

Ustupujúce nemecké vojská zničili most cez Dunaj. foto - Vojenský historický ústav
Ustupujúce nemecké vojská zničili most cez Dunaj. Foto – Vojenský historický ústav

Ale nakoniec to malo šťastný koniec, aj ste sa vydali…
Ale nie hneď po vojne, až v roku 1948.

Ako ste spoznali svojho manžela Františka?
Je zvláštne, že som ho nespoznala už skôr. Mamin bratranec, ktorý býval v Ivanke, a teta môjho budúceho muža, boli manželia. František chodieval do Ivanky na prázdniny, a aj ja som tam často chodila na návštevy. Ale nikdy sme sa nestretli. Po vojne mal ten bratranec 50 rokov a tak pripravil oslavu pre rodinu, teda to, čo z nej po holokauste zostalo. Pamätám si, že bol posledný deň vianočných prázdnin, a mne sa tam hrozne nechcelo ísť. Na koniec prázdnin som chcela byť s kamarátmi. Naši však povedali, že ísť musím. Sedela som na oslave trochu nahnevaná, až som si Františka všimla. A on si všimol mňa.

Čiže láska na prvý pohľad?
Áno.

Ako sa zachránil on?
Skrýval sa v jednom z domov v Budapešti, kde boli okrem neho stovky ďalších Židov. (Mohlo ísť o jeden zo 76 takzvaných bezpečných domov v oblasti Budapešti, ktoré švajčiarsky diplomat Carl Lutz vyhlásil za domy pod švajčiarskou správou, do ktorých nevstupovali nacisti. Odhaduje sa, že Lutz takto zachránil až 8-tisíc Židov, pozn. redakcie) Mal však namále, lebo nakoniec sa aj on dostal do transportov. Celú noc strávil na stanici v zatvorenom vagóne. Ráno predtým, než transporty vypravili, im prišli nejakí miestni rozdať kávu. Môj muž vystúpil a začal im pomáhať. On taký bol, viem si predstaviť, že to naozaj spravil. A tak spolu s nimi obchádzal vagóny a rozdával kávu tým, čo boli vnútri. Keď boli hotoví, vytratil sa s nimi z perónu. Inak by skončil v Osvienčime.

Nakoniec ste spolu odišli do Izraela. Prečo?
On chcel ísť. Zoznámili sme sa v januári 1948, sobáš bol v októbri. A už koncom roka sme odišli do Izraela.Vznikal židovský štát, a môj muž chcel byť pri tom.

Vy ste nechceli zostať?
Chcela som ísť tam, kam chcel ísť on. Bola som zaľúbená. O dva mesiace nato za nami prišli aj rodičia. Mama však chcela celý život žiť v Amerike. Už v roku 1939 plánovala, že odídu tam, no ako som spomínala, vtedy na cestu nemali. Nakoniec sme sa v roku 1960 presťahovali tam.

Sledujete politiku?
Pravdaže. Ale nebudem o nej hovoriť. Jediné, čo chcem, je hovoriť mladým o svete, aký bol, aby oni taký nezažili. Aj preto chodím v Spojených štátoch do škôl a hovorím im svoj príbeh. Aj tam sa ma veľakrát pýtajú na politiku. No vždy im poviem, že ju nechcem riešiť.

V posledných voľbách sa na Slovensku dostali do parlamentu obdivovatelia Tisa. Počuli ste to?
Niečo málo.

Čo si o tom myslíte?
Ťažko sa mi tomu verí. Bojím sa, že ľudia už nevedia, čo sa v minulosti stalo.

Boli ste sa pozrieť v Osvienčime?
Každý rok tam chodím, so študentmi a s mladými ľuďmi. Je to hrozný zážitok, a jediný dôvod, prečo tam chodím, sú tí študenti. Aby počuli hovoriť niekoho, kto vojnu a holokaust prežil, lebo je to veľmi dôležité. Kvôli sebe by som tam nechodila.

Teraz najčítanejšie