Traja miesto štyroch. Čo sa zmenilo?

V parlamentných demokraciách nie sú zmeny v zložení vládnych koalícií v priebehu volebného obdobia vôbec zriedkavé. V minulosti sa tak stalo niekoľkokrát aj na Slovensku.

2000, 2005, 2006 vs. 2016

V novembri 2000 sa štvorkoalícia SDK – SDĽ – SMK – SOP premenila na päťkoalíciu po tom, čo sa z SDK vyčlenilo KDH a stalo sa piatym oficiálnym koaličným partnerom, pričom na počtoch poslaneckých mandátov pre vládnu koalíciu v parlamente sa to vtedy neodrazilo – zostalo ich presne toľko, koľko bolo pred rozšírením.

V auguste 2005 vládna koalícia SDKÚ – SMK – KDH – ANO, naopak, prišla o jedného zo svojich členov – o ANO, ktorá sa vtedy rozštiepila v dôsledku vnútorného konfliktu v strane. Tri vládne strany oznámili, že prerušujú spoluprácu s ANO, a v koalícii zostali iba tí poslanci zvolení za túto stranu, ktorí boli v opozícii voči predsedovi Pavlovi Ruskovi (ten bol v tom čase aktérom konfliktu pre kauzu zmeniek, ktoré podpísal ako minister hospodárstva). ANO z vládnej koalície odišla, štvorkoalícia sa premenila na trojkoalíciu, ktorá síce prišla o niekoľko mandátov v parlamente, avšak vláda vtedy prežila. Odchod KDH z tejto vládnej koalície vo februári 2006 pre spor okolo zmluvy o výhrade vo svedomí už vládu definitívne položil.

V prvom z uvedených prípadov (2000) išlo o rozšírenie koaličnej zostavy bez následkov pre počty poslancov, v druhom (2005) o zúženie koaličnej zostavy s odchodom niektorých poslancov a v treťom (2006) o odchod celej strany a stratu koaličnej väčšiny v parlamente.

To, čo sa v minulých dňoch odohralo v štvorkoalícii Smer – SNS – Most – Sieť vytvorenej po marcových voľbách, je niečo iné a dosť odlišné od všetkých troch uvedených prípadov. To, čo sa teraz udialo, je unikát ešte aj na slovenské pomery (nehovoriac o tom, že sa tak stalo iba pol roka po vzniku vlády, čo je slovenský rekord). Podpisom novej koaličnej zmluvy 1. septembra 2016 sa vládna koalícia zmenila zo štvorčlennej na trojčlennú, avšak zachovala podporu tých istých 81 poslancov.

Najväčšiu pozornosť, ba priam vzrušenie v celej kauze vyvoláva fakt, že jedna z koaličných strán – Sieť – sa svojím „roztopením“ a vstrebaním sa do vnútra koalície de facto úplne vytratila z politickej scény.

Koalícia a opozícia: možné scenáre

Čo tento vynútený manéver môže znamenať pre ďalší vývoj na politickej scéne?

Je jasné, že celkový pomer síl medzi vládnou koalíciou a opozíciou, odvodený od počtu mandátov v NR SR, by nemal byť týmto vývojom ovplyvnený. Všetci poslanci, ktorí boli doteraz členmi Siete, potvrdili, že v koalícii zostávajú (väčšia časť vstúpila do Mosta, zvyšní dvaja sú nezaradení poslanci) a nič zatiaľ nenasvedčuje, že by miera ich lojality voči vláde klesla.

To čo sa v tejto chvíli zdá byť bezvýznamné pre vzťah medzi vládou a opozíciou, však môže mať význam pre niečo iné. Pozrime sa preto na celú vec trojakou optikou.

Prvou je situácia vo vládnej koalícii a vplyv udalostí posledných týždňov na jej vnútorné usporiadanie a fungovanie a na pôsobenie jednej z koaličných strán (Most). Druhou je situácia v elektorátnom rezervoári opozičného tábora, do ktorého pred voľbami patrili stúpenci dnes už vytratenej Siete. A treťou je samotný príbeh Siete, následky a ponaučenie z neho vyplývajúce pre slovenskú politiku, najmä pre prebiehajúci proces generačnej obmeny politickej elity.

Kto kam prejde?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jednoznačným víťazom, profitujúcim zo zániku Siete, je Most, ktorý sa zo dňa na deň v parlamente posilnil o piatich poslancov a získal jedno ministerstvo navyše. Druhým beneficiárom by mohol byť Smer, ktorý – ak vývoj vo vnútrokoaličných vzťahoch bude pokračovať tak ako doteraz – môže v podobe posilneného Mosta získať spojenca proti čoraz rozpínavejšej a arogantnejšej SNS (ak pravda skôr, než stihne priniesť nejaké konkrétne ovocie, stranu nepochovajú sebadiskvalifikujúce návrhy a tragikomické účinkovanie jej lídra Andreja Danka vo funkcii predsedu NR SR). Ani Smer, ani Most nemajú záujem na posilnení SNS: Smeru môžu SNS preberať voličov a Mostu komplikovať plnenie dôležitých bodov jeho menšinového programu, ktoré sa mu podarilo dostať do programového vyhlásenia vlády.

Výhoda, vyplývajúca z toho, že si Most adoptoval piatich poslancov slovenskej národnosti, bývalých členov Siete, sa však za určitých okolností môže ukázať ako problematická z elektorátneho hľadiska, keďže pre maďarskú časť voličstva môže signalizovať (či už skutočný, alebo domnelý – v tomto okamihu to nie je až také dôležité) príklon strany k modelu stredo-pravej slovenskej občianskej strany so slabšie zastúpenou „maďarskou agendou“.

V takom prípade nie je vylúčené, že môže nastať odlev časti voličov maďarskej národnosti k „osvedčenej“ SMK, ktorá je tradičným nositeľom spomínanej agendy. Prípadný odlev maďarských voličov od Mostu pritom nemusí byť plne kompenzovaný prílevom voličov slovenskej národnosti. K takémuto presunu nedošlo ani v čase, keď Sieť ešte pôsobila ako koaličná strana a už drvivú časť svojich voličov stratila – jej bývalí voliči totiž neodišli k Mostu a je málo pravdepodobné, že zmenia svoj postoj práve teraz, keď došlo k pripojeniu väčšiny poslaneckej frakcie Siete k Mostu.

Hoci voličov Siete vo voľbách 2016 nebolo až tak veľa, iba niečo nad 5 percent, prinajmenšom pre tri opozičné strany by mohli byť viac ako zaujímavým úlovkom – tak pre parlamentné OĽaNO a SaS, ako aj pre mimoparlamentné KDH. Zvlášť sa to týka KDH, pre ktoré by to mohlo mať – popri iných faktoroch – dokonca existenciálny význam a znamenať návrat nad hranicu voliteľnosti. Pre SMK by malo porovnateľný význam podchytenie časti voličov maďarskej národnosti, čo by aj túto stranu mohlo vyniesť nad hranicu piatich percent. Návrat dvoch opozičných strán do kategórie voliteľných do parlamentu by znamenal významný posun v celkovej konfigurácii na politickej scéne.

Toto všetko sú síce zatiaľ iba možné scenáre, ktorých reálne naplnenie bude závisieť od ďalších udalostí a ktoré môžu nakoniec vyústiť do iného vývoja, úplne ignorovať ich pravdepodobnosť sa však nedá.

Odstrašujúci prípad

Príbeh Siete by mal byť varovaním pre tých politikov, ktorí dnes uvažujú o založení nových subjektov. Je to vskutku odstrašujúci prípad, a nie iba kvôli špecifickým vlastnostiam a správaniu straníckeho lídra, ale tiež preto, že znovu poukazuje na trvácny rys slovenskej straníckej politiky, ktorým je notorická hašterivosť politikov v rámci jednej strany, neschopnosť dlhodobejšej koexistencie frakčných alebo názorových skupín pod jednou strechou a premena názorových sporov na bratovražedný mocenský zápas. Radoslav Procházka ako líder Siete je produktom práve tohto nezdravého trendu (samozrejme, nie prvým a nie jediným, zoznam by bol dosť dlhý), ktorý už roky politicky a voličsky vyčerpáva demokratickú stredo-pravicu, znižuje jej akcieschopnosť a sumárnu silu v súťaži s ľavicovými a národno-populistickými silami.

Je jasné, že bez dostatočne silného ega sa sotva vyprofiluje silný politický líder, ale na to, aby politický subjekt vznikol a dlhodobo sa udržal, iba silné ego nestačí, ba niekedy môže škodiť – vtedy, keď nie je korigované sebareflexiou a pokorou, a to stále, pri každej príležitosti, priebežne, a nie až ex-post, keď už je po všetkom.

Začiatok – ako dnes už vieme – záverečnej etapy politickej kariéry Radoslava Procházku označovali niektorí komentátori za dlho očakávaný prielom v procese generačnej výmeny slovenskej politickej elity. Už vtedy to bolo trochu diskutabilné tvrdenie, pričom ani nie tak pre zvláštne okolnosti účinkovania R. Procházku v prezidentských voľbách a tesne po nich, ako skôr preto, že išlo o pokračovanie zaužívaného modelu: konflikt v materskej strane – odchod z nej – založenie vlastnej strany. Iba pôvodná Procházkova materská strana KDH zažila takýchto štiepení a odchodov v minulosti najmenej päť (napokon, aj preto je dnes mimo parlamentu) a k nijakej generačnej výmene takéto odchody neviedli, iba k ďalšej fragmentácii. Sieť sa nestala výnimkou.

Po tomto odstrašujúcom príbehu Siete sa teraz budú ťažšie presadzovať nové politické projekty a ťažšie sa bude získavať dôvera pre nových „neokukaných“ politikov.