Svet je len kus mapy: Prečo sa všetci boja zaútočiť na Kima a Putin sa pozerá stále na Západ

Keď sa koncom februára 2014 zjavili na letisku v Simferopole neoznačení ruskí elitní vojaci a na ukrajinskom polostrove sa to zrazu hemžilo ruskými vojenskými džípmi, Moskva neprestajne trvala na tom, že to všetko sú len miestni ruskí národovci. Rusko však v tom čase v plnom prúde rozbehlo hybridnú vojnu proti Ukrajine, ktorá vyvrcholila anexiou polostrova a vyprovokovaním krvavého konfliktu na východe Ukrajiny.

Až po niekoľkých mesiacoch ruský prezident priznal, že klamal. Na jar 2014 sa tak odohrala jedna z najdôležitejších epizód vo svetovej politike, ktorej dôsledky sú stále veľmi živé, či už v podobe západných sankcií proti Rusku, alebo takmer každodenných strát na životoch na Donbase.

Slovenský premiér Robert Fico nikdy nemal pochopenie pre Ukrajincov, ktorí protestovali za proeurópske smerovanie svojej krajiny na kyjevskom majdane, a za všetkým videl geopolitický súboj medzi USA a Ruskom. Svojím uvažovaním sa vcítil do kremeľského myslenia, kde o našich osudoch rozhodujú svetoví lídri, poloha krajín, rozdelené sféry vplyvu, a nie slobodní občania.

Akokoľvek to môže znieť cynicky, čo keď je to aspoň sčasti naozaj tak? Čo keď niekedy naozaj platí, že sa z nás stali „Väzni geografie“ (Prisoners of geography), ako sa volá populárna kniha britského novinára Tima Marshalla s podtitulom Desať máp, ktoré vám povedia všetko, čo potrebujete vedieť o globálnej politike. Jeho knihu teraz vydalo aj slovenské vydavateľstvo Premedia pod názvom V zajatí geografie.

Niektoré veci sa predsa len dajú predvídať, respektíve s nimi treba rátať, stačí sa podľa Tima Marshalla poriadne pozrieť na mapu. Vybrali sme z nej štyri modelové príklady, keď poloha, terén či prepojenosť riek a jednotný národ môže do veľkej miery rozhodnúť aj o tom, prečo sú Spojené štáty taká superveľmoc a napríklad Brazília, hoci má obrovskú rozlohu, je na periférii, respektíve prečo sa Čína tak snaží ovládať Juhočínske more a Moskva je posadnutá vykresľovaním Západu ako nepriateľa.

Omyl s 38. rovnobežkou

Jedna z najdesivejších diktatúr súčasného sveta sa nachádza severne od 38. rovnobežky. Rozdeľuje Kórejský polostrov na komunistický sever a demokratický juh. Kým Južná Kórea je príkladom prosperujúceho demokratického sveta, sever, ktorý sa uvrhol do izolácie a desaťtisíce vlastných ľudí posiela do gulagov, vyvoláva svojimi jadrovými skúškami obavy. Smerom na Pchjongjang sa upiera pozornosť nervózneho Tokia, Soulu aj Moskvy.

„Ako vyriešiš problém ako Kórea? Nevyriešiš,“ hovorí Marshall, a keď sa ho spýtate prečo, pripomenie osudovú chybu z augusta 1945, keď Američania rozhodli, že obe Kórey rozdelia práve 38. rovnobežkou. Bolo to v čase, keď Japonsko prehralo svoju vojnu.

Američania boli príliš zaujatí kapituláciou Tokia a nemali pripravenú žiadnu stratégiu pre rozdelenú Kóreu. Vo svetovej geopolitike sa pomaličky rozbiehala studená vojna a o každý meter na polostrove sa začal súboj medzi demokratickým a komunistickým blokom.

Každá strana si tam chcela zachovať svoj vplyv a mať pod kontrolou čo najviac územia. A tak sa stalo, že Američania bez riadneho zvažovania, bez prítomnosti čo len jedného kórejského experta, prišli s 38. rovnobežkou, aby zastavili postup sovietskych jednotiek.

Ako píše Marshall, prezident Truman vôbec netušil, že práve o tejto línii uvažovali Rusi a Japonci už polstoročie pred tým, po Rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 – 1905.

Spojené štáty tak de facto bez toho, aby sa o to Moskva nejako pričinila, kórejský národ definitívne rozdelili na dve časti. V júni 1950 komunistický režim podcenil americkú geopolitickú stratégiu a prekročil 38. rovnobežku s cieľom dobyť aj zvyšný kúsok polostrova. Washington však už v tom čase uvažoval takto: ak nebudem stáť za svojím juhokórejským spojencom, aj ostatní spojenci vo svete vo mňa stratia dôveru. Rozbehla sa tak kórejská vojna, ktorá nie je dodnes oficiálne ukončená.

Zdá sa vám tá situácia povedomá? Paralela platí dodnes v modernej východnej Ázii, kde Spojené štáty stoja za Filipínami v spore s Čínou o kontrolu nad Juhočínskym morom či s baltickými krajinami, v prípade, že by na maličkých členov NATO chceli zaútočiť Rusi.

Späť však k 38. rovnobežke: prečo je to taký problém? Stačí sa pozrieť na mapu. Predstavte si, že žijete v Soule, obrovskom meste, kde žije väčšina Juhokórejčanov, je tam sústredený priemysel aj finančné centrá. Položte naň prst, pohnite kúsok na sever a hneď ste v demilitarizovanej zóne na 38. rovnobežke. Len 35 míľ od nej sa nachádza oblasť veľkého Soulu, kde žije skoro polovica z 50 miliónov obyvateľov Južnej Kórey.

Aj keď za Južnou Kóreou stoja Spojené štáty či Japonsko, v prípade prekvapivého konvenčného útoku by komunistický režim stihol zraniteľnému južnému susedovi napáchať veľa škody. A kým Soul je v nížinatej oblasti, Pchjongjang je čiastočne chránený hornatým terénom. Navyše na 148-míľovej línii má Severná Kórea podľa odhadov až desaťtisíc delostreleckých jednotiek. „Všetky sú dobre skryté, niektoré v obrnených bunkroch a v jaskyniach,“ píše Marshall a pripomína, že síce nie je v ničom záujme vyvolanie novej veľkej vojny – obe strany by boli značne zničené –, ale nič nemôže garantovať, že Kim Čong-un sa raz nezblázni.

Ideálne by bolo zjednotenie polostrova, dôstojný život pre všetkých a ukončenie harašenia zbraňami. Predstava, že až k čínskym hraniciam siaha demokratický režim s vojenskou podporou USA, tieto úvahy necháva na papieri.

Obliehaná pevnosť Rusko

Ruský prezident Vladimir Putin o sebe hovorí, že je silne nábožensky orientovaný a je veľkým stúpencom ruskej pravoslávnej cirkvi. Rád chodieva na meditačné misie na grécky polostrov Athos medzi mníchov a štylizuje sa do roly ochrancu konzervatívnych hodnôt. Ak je jeho náboženský zápal pravdivý, skúsený britský novinár Marshall si skúša predstaviť, ako sa každú noc zvalí do postele a Bohu sa prihovára týmito slovami: „Bože, prečo si len nepostavil nejaké hory na Ukrajine?“

„Ak by Boh postavil hory na Ukrajine, potom by veľké územie plochej Severoeurópskej nížiny nebolo takým lákavým teritóriom, odkiaľ zaútočiť opakovane na Rusko,“ píše Marshall a snaží sa pochopiť Putinovo uvažovanie: mať pod kontrolou nížiny na západ od Ruska.

Krajina, v ktorej žijeme, rieky, pohoria, nížiny, nás vždy formovali, určovali vojny, politiku aj sociálny vývoj, hovorí Marshall, keď chce pristúpiť na hru ruských argumentov.

Prečo napríklad medzi Indiou a Čínou nepanuje také napätie ako medzi Dillí a Islamabadom? Obe miliardové krajiny rozdeľuje najvyššie pohorie sveta Himaláje, cez ktoré je prakticky nemožné prejsť ťažkou vojenskou technikou. Je to o geografii, ktorej pravidlami sa riadil už Hannibal, Sun-Cu či Alexander Veľký. Putin, vyučený sovietskou školou KGB, nerozmýšľa inak.

„Možno si myslíte, že nikto nechce podniknúť inváziu do Ruska, lenže Rusi to takto nevidia,“ hovorí Marshall. A podľa neho na to majú dôvod – za posledných 500 rokov boli viackrát napadnutí zo Západu. Poliaci prišli cez severoeurópsku nížinu v roku 1605, Švédi v roku 1708. Francúzi s Napoleonom v roku 1812 a Nemci dvakrát v rokoch 1914 aj 1945.

Moskva uvažuje paranoidne, keď sa pozerá, ako sa k jej hraniciam rozrastajú krajiny NATO. Má na to dôvod? Severoatlantická aliancia je obranný pakt. Mýtus, že Západ sa zaviazal, že sa nebude viac rozširovať na Západ, nie je v žiadnom dokumente, na rozdiel napríklad od budapeštianskeho memoranda z roku 1994, keď sa aj Moskva zaviazala rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny výmenou za to, že Kyjev sa zbaví jadrového arzenálu.

Tak však za múrmi Kremľa neuvažujú. Putin podľa Mar­shalla pokračuje v tom, čo začal už prvý ruský cár Ivan Hrozný: zaviedol prax útoku ako obrany. Začal rozširovať územie, aby konsolidoval situáciu doma. „On podporil teóriu, že jednotlivci môžu meniť históriu,“ píše Marshall. To všetko znie fajn, prečo však potom nie je Rusko, najväčšia krajina sveta s obrovskými nerastnými surovinami, ázijskou superveľmocou?

Hoci 75 percent ruského teritória je v Ázii, žije tam len 22 percent populácie, navyše ide z veľkej časti o nehostinné zamrznuté územie. Ako pripomína Marshall, ak má Rusko v niečom problém, aby mohlo dominovať v geopolitickej súťaži, tak je to absencia dôležitých prístavov v teplých vodách, skadiaľ by mali priamy prístup k oceánom. Jediným je Sevastopol na Kryme, aj jeho výhody sú však obmedzené, pretože z Čierneho mora do Stredozemného by jeho lode museli prejsť cez Bospor, ktorý majú pod kontrolou Turci, teda napriek ťažkostiam a nedôvere stále spojenci Západu v NATO.

A aj na ceste k Atlantickému či Indickému oceánu by museli pokračovať cez Gibraltársku úžinu, respektíve Suezský prieplav. A ani v prípade vojny s baltickými štátikmi, uvažuje Marshall, by to ruské námorníctvo nemalo ľahké. Prieliv Skagerrak kontrolujú ďalší členovia NATO – Dánsko a Nórsko. Takto by sme mohli špekulovať ďalej a ďalej, kým neprídeme k záveru, že ak je Putin aspoň trochu racionálny, nepokúsi sa vyvolať vojnu s Alianciou, ktorá sa zároveň môže tešiť z toho, že Ukrajina nie je jej členom a nemusí ju brániť a vstúpiť do otvorenej konfrontácie s Ruskom.

Oveľa viac ako budovanie mýtu Ruska ohrozeného zlým a skazeným Západom by sa mohla Moskva sústrediť na vymierajúcu populáciu a zastaranú ekonomiku postavenú na predaji energetických komodít. Stačí sa pozrieť viac na východ do Číny, ktorá sa napriek nepriaznivej geografii vzmáha.

Čína a „jej“ moria

Presne pred desiatimi rokmi, v októbri 2006, Východočínskym morom medzi Japonskom a Taiwanom sebavedome plávala americká loď USS Kitty Hawk, keď ju vtom bez akéhokoľvek varovania obkľúčili čínske lode, medzi nimi aj bojová ponorka. „Je to, ako keby sa uprostred rokovania vedenia Coca-Coly spod stola zdvihla po polhodine počúvania konkurencia z Pepsi,“ prirovnáva situáciu Tim Marshall. Američania podľa neho reagovali nahnevane, netušili, že Číňania ich budú vedieť takto prekvapiť.

Takto sa podľa Väzňov geografie rozbehla nová diplomatická námorná vojna 21. storočia, v ktorej Peking dáva jasne najavo – stala sa z nás námorná veľmoc a toto je naše more. Tak treba vnímať aj agresívne budovanie umelých ostrovov, o ktoré sa s viacerými americkými spojencami v Juhočínskom mori prie Peking a Washington.

„Až doteraz Čína nebývala námornou veľmocou, s obrovskou masou krajiny, mnohými hranicami a krátkymi morskými cestami k obchodným partnerom to ani nepotrebovala,“ myslí si Marshall. Svet sa však zmenil. Čína expanduje, na jednej strane tlačí ideu novej Hodvábnej cesty po zemi, na druhej rozširuje svoj vplyv v Afrike a od Pakistanu si prenajala hlbokovodný prístav Gwadar na najbližších 40 rokov.

A tak ako vášnivo sa snaží privlastňovať Peking kontrolu nad moriami, rovnako vášnivo berie stretávanie sa s dalajlámom, ktorý po obsadení Tibetu žije v indickom exile a napriek uisteniam, že mu nejde o žiadnu autonómiu, ho Čína považuje za nebezpečného separatistu. Dôvod? Stačí sa znovu pozrieť na mapu.

„Je to geopolitika strachu. Ak by Čína nekontrolovala Tibet, mohla by byť India v pokušení niečo podniknúť cez Tibetskú náhornú plošinu, mala by pod kontrolou aj tibetské zdroje troch veľkých čínskych riek – Žltej, Jang-ce a Mekongu,“ píše Marshall a dodáva, že v súboji medzi komunistickou stranou Číny, vládnucou druhej najväčšej ekonomike sveta, a dalajlámom so spriaznenými hollywoodskymi hviezdami ako Richard Gere, ktorý volá po ľudských právach, je dopredu jasný len jeden víťaz. Zároveň platí, že môžete ísť na rande s dalajlámom, iritovať Peking, ak pôjde o biznis, Číňania na to pokojne jedného dňa zabudnú. Takisto zrejme môžeme dúfať, že akokoľvek dramaticky môže pôsobiť súboj o kontrolu nad ázijskými moriami, nakoniec preváži koncept medzinárodných vôd a voľných obchodných ciest. Ak je Čína silná, tak aj vďaka globálnej ekonomike.

USA, ideálne miery pre veľmoc

Poloha, poloha a do tretice poloha. Ak by ste vyhrali lotériu a mohli si kúpiť ktorúkoľvek krajinu na svete, tak ako prvú by vám realitný agent podľa Väzňov geografie ukázal Spojené štáty. „Majú skvelých susedov, perfektný výhľad, skvelé vodné atrakcie aj dopravné spojenia.“

Ide síce až o 50 štátov, ale na rozdiel od Európskej únie zloženej z 28 hašterivých a hrdých krajín s mnohými jazykmi tvoria jeden národ. Aj preto Európa nikdy nebude môcť byť ako Amerika. Európske štáty majú národnú identitu oveľa silnejšiu než tú európsku, o to viac to platí po brexite.

Spojené štáty majú šťastie na úrodné pláne aj výborné riečne spojenie po rieke Mississippi či na susedov, ktorí nemajú dôvod ich napadnúť. „Geografia určila, že ak politická entita vie získať pod kontrolu územie od mora k moru, stane sa veľkou superveľmocou, najväčšou v histórii,“ píše Tim Marshall. A keď sa jej to podarí, už bude nemožné ju napadnúť.

Zoberme si napríklad Mexiko. So svojou neúrodnou, suchou krajinou také požehnané nebolo. Nemá také riečne spojenie, prešlo si nedemokratickým vývojom a jeho noví prišelci sa tak ľahko nedostávali k novej pôde ako kedysi prví americkí pionieri. Amerika získala jeho územia v Texase, v Kalifornii aj v Arizone pomerne ľahko. Napriek tomu sa však v 21. storočí juhozápadná kultúrna pamäť znovu obnovuje – s tým, ako rapídne sa mení americká demografia, a o niekoľko desaťročí sa Hispánci môžu stať väčšinou v Spojených štátoch.

Zo zajatia geografie sa podobne ako Mexiko nevie vyhrabať ani latinskoamerický obor Brazília, ktorého mestá nie sú tak dobre poprepájané riekami a infraštruktúrou ako americké. Väčšina z nich je navyše sústredená na pobreží. Ak má USA nejakého súpera, tak sú to bezpochyby Číňania.

Väčšina analytikov predpokladá, že v polovici tohto storočia Čína predbehne Spojené štáty ako superveľmoc, Tim Marshall to však napriek módnej predstave úpadku USA vidí inak. Podľa neho to môže trvať ešte celé storočie. Čína si možno môže kupovať vplyv, ale betón a „cash“ nie sú všetko, vojensky a strategicky zaostávajú desaťročia. Pripomína, že Spojené štáty začínajú byť čoraz viac energeticky sebestačné, vojensky nemajú konkurenciu podobne ako v technologickom vývoji a populácia im nestarne tak ako japonská či európska.

O to zaujímavejšie bude sledovať čínsky súboj o líderstvo v Ázii. „Mnohí americkí zahraniční analytici sú presvedčení, že história 21. storočia bude napísaná v Ázii a v Pacifiku, žije tu polovica populácie, a ak do toho zahrnieme Indiu, do roku 2050 aj polovica ekonomického výkonu,“ píše Marshall.

Obe veľmoci by mohli napriek inému pohľadu na svet a rastúcemu sebavedomiu čínskych nacionalistov fungovať viac-menej bez veľkých konfliktov. „Nebezpečenstvo však prichádza, ak sa budú príliš zahrávať a jeden druhého zle prečítajú,“ hovorí Marshall a cituje pruského lídra Otta von Bismarcka: Boh sa obzvlášť stará o alkoholikov, deti a Spojené štáty americké. Zdá sa, že sa nemýlil.

„Geografia bola vždy do istej miery naším väzením – takým, ktoré definuje, čím sa národ môže stať, a z ktorého sa svetoví lídri často snažia oslobodiť.“