štvrtok

Svet je len kus mapy: Prečo sa všetci boja zaútočiť na Kima a Putin sa pozerá stále na Západ

Aktualizované október 2017 – Prečo sú Spojené štáty veľmocou a Rusko nie? Prečo sa Putin bojí Západu? Načo sú Číne umelé ostrovy? Podľa knihy Tima Marshalla, ktorá práve vyšla aj v slovenčine, je dnešné usporiadanie sveta v rozhodujúcej miere výsledkom geografickej podoby planéty.

geologia_sveta

Keď sa koncom februára 2014 zjavili na letisku v Simferopole neoznačení ruskí elitní vojaci a na ukrajinskom polostrove sa to zrazu hemžilo ruskými vojenskými džípmi, Moskva neprestajne trvala na tom, že to všetko sú len miestni ruskí národovci. Rusko však v tom čase v plnom prúde rozbehlo hybridnú vojnu proti Ukrajine, ktorá vyvrcholila anexiou polostrova a vyprovokovaním krvavého konfliktu na východe Ukrajiny.

Až po niekoľkých mesiacoch ruský prezident priznal, že klamal. Na jar 2014 sa tak odohrala jedna z najdôležitejších epizód vo svetovej politike, ktorej dôsledky sú stále veľmi živé, či už v podobe západných sankcií proti Rusku, alebo takmer každodenných strát na životoch na Donbase.

Slovenský premiér Robert Fico nikdy nemal pochopenie pre Ukrajincov, ktorí protestovali za proeurópske smerovanie svojej krajiny na kyjevskom majdane, a za všetkým videl geopolitický súboj medzi USA a Ruskom. Svojím uvažovaním sa vcítil do kremeľského myslenia, kde o našich osudoch rozhodujú svetoví lídri, poloha krajín, rozdelené sféry vplyvu, a nie slobodní občania.

Akokoľvek to môže znieť cynicky, čo keď je to aspoň sčasti naozaj tak? Čo keď niekedy naozaj platí, že sa z nás stali „Väzni geografie“ (Prisoners of geography), ako sa volá populárna kniha britského novinára Tima Marshalla s podtitulom Desať máp, ktoré vám povedia všetko, čo potrebujete vedieť o globálnej politike. Jeho knihu teraz vydalo aj slovenské vydavateľstvo Premedia pod názvom V zajatí geografie.

Niektoré veci sa predsa len dajú predvídať, respektíve s nimi treba rátať, stačí sa podľa Tima Marshalla poriadne pozrieť na mapu. Vybrali sme z nej štyri modelové príklady, keď poloha, terén či prepojenosť riek a jednotný národ môže do veľkej miery rozhodnúť aj o tom, prečo sú Spojené štáty taká superveľmoc a napríklad Brazília, hoci má obrovskú rozlohu, je na periférii, respektíve prečo sa Čína tak snaží ovládať Juhočínske more a Moskva je posadnutá vykresľovaním Západu ako nepriateľa.

Omyl s 38. rovnobežkou

Jedna z najdesivejších diktatúr súčasného sveta sa nachádza severne od 38. rovnobežky. Rozdeľuje Kórejský polostrov na komunistický sever a demokratický juh. Kým Južná Kórea je príkladom prosperujúceho demokratického sveta, sever, ktorý sa uvrhol do izolácie a desaťtisíce vlastných ľudí posiela do gulagov, vyvoláva svojimi jadrovými skúškami obavy. Smerom na Pchjongjang sa upiera pozornosť nervózneho Tokia, Soulu aj Moskvy.

„Ako vyriešiš problém ako Kórea? Nevyriešiš,“ hovorí Marshall, a keď sa ho spýtate prečo, pripomenie osudovú chybu z augusta 1945, keď Američania rozhodli, že obe Kórey rozdelia práve 38. rovnobežkou. Bolo to v čase, keď Japonsko prehralo svoju vojnu.

Američania boli príliš zaujatí kapituláciou Tokia a nemali pripravenú žiadnu stratégiu pre rozdelenú Kóreu. Vo svetovej geopolitike sa pomaličky rozbiehala studená vojna a o každý meter na polostrove sa začal súboj medzi demokratickým a komunistickým blokom.

Každá strana si tam chcela zachovať svoj vplyv a mať pod kontrolou čo najviac územia. A tak sa stalo, že Američania bez riadneho zvažovania, bez prítomnosti čo len jedného kórejského experta, prišli s 38. rovnobežkou, aby zastavili postup sovietskych jednotiek.

Ako píše Marshall, prezident Truman vôbec netušil, že práve o tejto línii uvažovali Rusi a Japonci už polstoročie pred tým, po Rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 – 1905.

Spojené štáty tak de facto bez toho, aby sa o to Moskva nejako pričinila, kórejský národ definitívne rozdelili na dve časti. V júni 1950 komunistický režim podcenil americkú geopolitickú stratégiu a prekročil 38. rovnobežku s cieľom dobyť aj zvyšný kúsok polostrova. Washington však už v tom čase uvažoval takto: ak nebudem stáť za svojím juhokórejským spojencom, aj ostatní spojenci vo svete vo mňa stratia dôveru. Rozbehla sa tak kórejská vojna, ktorá nie je dodnes oficiálne ukončená.

Zdá sa vám tá situácia povedomá? Paralela platí dodnes v modernej východnej Ázii, kde Spojené štáty stoja za Filipínami v spore s Čínou o kontrolu nad Juhočínskym morom či s baltickými krajinami, v prípade, že by na maličkých členov NATO chceli zaútočiť Rusi.

Späť však k 38. rovnobežke: prečo je to taký problém? Stačí sa pozrieť na mapu. Predstavte si, že žijete v Soule, obrovskom meste, kde žije väčšina Juhokórejčanov, je tam sústredený priemysel aj finančné centrá. Položte naň prst, pohnite kúsok na sever a hneď ste v demilitarizovanej zóne na 38. rovnobežke. Len 35 míľ od nej sa nachádza oblasť veľkého Soulu, kde žije skoro polovica z 50 miliónov obyvateľov Južnej Kórey.

Aj keď za Južnou Kóreou stoja Spojené štáty či Japonsko, v prípade prekvapivého konvenčného útoku by komunistický režim stihol zraniteľnému južnému susedovi napáchať veľa škody. A kým Soul je v nížinatej oblasti, Pchjongjang je čiastočne chránený hornatým terénom. Navyše na 148-míľovej línii má Severná Kórea podľa odhadov až desaťtisíc delostreleckých jednotiek. „Všetky sú dobre skryté, niektoré v obrnených bunkroch a v jaskyniach,“ píše Marshall a pripomína, že síce nie je v ničom záujme vyvolanie novej veľkej vojny – obe strany by boli značne zničené –, ale nič nemôže garantovať, že Kim Čong-un sa raz nezblázni.

Ideálne by bolo zjednotenie polostrova, dôstojný život pre všetkých a ukončenie harašenia zbraňami. Predstava, že až k čínskym hraniciam siaha demokratický režim s vojenskou podporou USA, tieto úvahy necháva na papieri.

Obliehaná pevnosť Rusko

Ruský prezident Vladimir Putin o sebe hovorí, že je silne nábožensky orientovaný a je veľkým stúpencom ruskej pravoslávnej cirkvi. Rád chodieva na meditačné misie na grécky polostrov Athos medzi mníchov a štylizuje sa do roly ochrancu konzervatívnych hodnôt. Ak je jeho náboženský zápal pravdivý, skúsený britský novinár Marshall si skúša predstaviť, ako sa každú noc zvalí do postele a Bohu sa prihovára týmito slovami: „Bože, prečo si len nepostavil nejaké hory na Ukrajine?“

„Ak by Boh postavil hory na Ukrajine, potom by veľké územie plochej Severoeurópskej nížiny nebolo takým lákavým teritóriom, odkiaľ zaútočiť opakovane na Rusko,“ píše Marshall a snaží sa pochopiť Putinovo uvažovanie:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |