Denník N

Tento album Nick Cave nikdy nahrať nechcel, ale musel to urobiť

K celosvetovej premiére filmu One More Time With Feeling sa pridalo aj kino Mestská scéna v Martine. Foto - Vladimír Šimíček
K celosvetovej premiére filmu One More Time With Feeling sa pridalo aj kino Mestská scéna v Martine. Foto – Vladimír Šimíček

Skeleton Tree je dojímavé rekviem pre mŕtveho syna a nahrávka, ktorá sa nedá pochopiť bez filmu One More Time With Feeling.

Je to drásavé vidieť aj počúvať. Nemusíte ani vedieť, čo sa presne stalo, ten obrovský smútok presakuje takmer každou minútou filmu aj albumu. Tento príbeh sa, žiaľ, naozaj stal a spôsob, akým sa s ním hlavný hrdina snaží vyrovnať, je miestami až mučivý. V kine Mestská scéna v Martine nesvetielkujú do tmy displeje mobilov, nešuští žiadny popcorn, ľudia sa začnú pomaly rozprávať až po pár sekundách od záverečných titulkov, viacerí si utierajú slzy.

„Ľudia hovoria, že Artur žije ďalej v mojom srdci. Mám ho stále v srdci, ale on už nežije,“ hovorí Nick Cave v dokumente One More Time With Feeling. „Čas je elastický, vzďaľuje nás od tej udalosti, a zároveň nás k nej neustále vracia.“

Jeho syn zahynul vlani v lete, spadol z útesu, keď prvýkrát užil LSD. Mal 15. Prežiť vlastné dieťa desí každého rodiča. Ešte strašnejšie je, keď k tomu dôjde nešťastnou náhodou a keď má ešte navyše dieťa súrodenca-dvojičku. Speváka tá správa zdrvila v procese písania piesní na nový album. Film, ktorý mal celosvetovú premiéru vo štvrtok aj v troch slovenských kinách, zblízka ukazuje, ako sa s traumou snažia on aj jeho rodina vyrovnať. A film je najlepším kľúčom pre pochopenie nahrávky Skeleton Tree, ktorá vyšla v piatok.

Kam dokážu zaviesť slová

„Milujem slová, a zároveň sa bojím, kam ma zavedú,“ vysvetľuje Cave a dodáva, že nemá rád pesničky ako nejaké doslovné denníkové zápisky. Je to pravda, vždy išli skôr po metaforách a obrazoch než po konkrétnych opisoch. Lenže teraz to bez nich nešlo.

Pasáže, keď filmári neustále sledujú viditeľne vykoľajeného speváka, vstupujú do páuz, kým hľadá správne slová, vstupujú do jeho hlavy a pocitov, a keď ho ešte občas dirigujú, sú mučivé. Niekedy sa zdá, že už je to za hranicou, kde sa končí to, čo by malo byť verejné.

Lenže Cave na to pristal. Nie aby trýznil sám seba, ale preto, že to jednoducho urobiť musel. Dostať von je súčasťou pochopenia, čo sa vlastne stalo a čo bude ďalej. Inak by to musel dookola vysvetľovať v rozhovoroch. A to sa dá len vtedy, keď je režisérom dlhoročný priateľ Andrew Dominik, rovnaký parťák ako jeho spoluhráči z kapely The Bad Seeds na čele s Warrenom Ellisom, ktorým nepotrebuje vysvetľovať detaily, sami vycítia tie správne aranžmány pre elegické nové skladby.

„Trauma má deštrukčný vplyv na tvorbu. Imaginácia a kreativita potrebujú priestor a trauma ho celý vyplní,“ vraví Cave. Ako sa to premietlo do kolekcie ôsmich piesní? Atmosféra je naozaj ponurá, všetko sú pomalé akustické balady, kde nástroje vytvárajú podklad hlasu, ktorý miestami už viac rozpráva, než spieva. Spevák prehovára k Bohu, ktorý havaroval a spadol na zem, prehovára k synovi. O tom, ako mu chýba, ako ho stále vidí, o tom, ako si myslel, že po smrti sa vydal putovať svetom.

Cave je iný zvonku („takéto kruhy pod očami som vlani ešte nemal“) aj zvnútra a hudobne. Balady boli vždy „jeho“ žáner, ale tieto znejú ešte inak. Iba naznačované harmónie, len klavír vybrnkáva pár konkrétnych akordov, klávesy zaujímavo zvukovo farbia, bicie s basou sa voľne prelievajú a pulzujú, zvyšok dotvárajú sporadické mrazivé sláčiky a kapelové vokály. Všetky nástroje zosnímané a namixované tak citlivo, že kto si tento album nepustí v najväčšej možnej technickej kvalite, prichádza o veľa.

Rekviem aj príbeh rodinnej sily

Úplne najsilnejšie aj po viacnásobnom počúvaní zasahujú piesne Jesus Alone, Girl in Amber (tá by vynikla aj v soundtracku Twin Peaks) a I Need You. Pred koncom prichádza éterický duet Distant Sky so speváčkou Else Torp, pri ktorom sa film jediný raz zmení z čiernobieleho na farebný. V inom prípade by odjazd kamery z nočného mesta na záber celej planéty mohol vyznieť pateticky, tu skôr prináša úľavu, je to katarzia, metafora odstupu od ťaživého príbehu. Aj záverečná titulná skladba vás skôr vykúpe v nádeji než v depresii.

„Pracujeme ďalej, robíme, čo vieme. Jedna z najťažších strát bola, že som prestal veriť v samého seba, ale potom sme sa rozhodli byť šťastní,“ hovorí vo filme Cave a drží svoju ženu za ruku. Stále sú silne zasiahnutí, ale zároveň sa zomkli a popri dokumentácii nahrávania albumu je to aj veľký príbeh rodinnej sily a lásky. Aj toho, ako mnohé veci dostali nečakaný zmysel po tragickej udalosti. Filmový soundtrack obsahuje jednu pesničku navyše. Hrá do záverečných titulkov a nemohla byť na inom mieste. Zložili ju Caveove dvojičky s otcom pre Marianne Faithfullovú, volá sa Deep Water. Tu je v pôvodnej verzii (doslovne) domáceho akustického dema a keď končí chlapčenským hlasom so slovami „Kráčam cez hlbokú vodu/ snažím sa dostať k tebe“, dojatiu sa ubráni len naozaj veľký cynik.

Keď Ericovi Claptonovi zomrel syn po páde z mrakodrapu, vyspieval sa zo šoku v krehkej pesničke Tears In Heaven. Snaží sa predstavovať si, aký by bol, keby sa stretli v nebi. Aj album Skeleton Tree je predovšetkým dojímavé rekviem pre vlastné dieťa. Mrazivá, no zároveň krásna rozlúčka. Na dlhé, veľmi dlhé počúvanie.

Tento text ste mohli čítať vďaka vášmu predplatnému Denníka N.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte na editori@dennikn.sk.
Vážime si vašu podporu.

Teraz najčítanejšie