Dankovi už pomohli TA3 a TASR, teraz chce RTVS – zmocniť sa jej alebo ju aspoň znemožniť

Do parlamentných volieb chýbal ešte rok, ale štátna Tlačová agentúra Slovenskej republiky už na vyrábaní imidžu novej neslotovskej Slovenskej národnej strany systematicky pracovala. Najprv tri typické príklady a potom pripomenutie analýz protežovania SNS štátnou agentúrou:

2. apríla 2015 vydala TASR správu, že SNS si pripomína úmrtie pápeža Jána Pavla II. Správa neobsahovala žiadnu dôležitú informáciu, bol to len prúd klišé, ktorý spájal široko akceptovateľnú populárnu osobnosť s neparlamentnou Slovenskou národnou stranou.

24. apríla zas SNS cez TASR ohlásila nápad, aby majetkové priznania museli podávať nielen verejní činitelia, ale všetci ľudia, ktorí majú majetok nad pol milióna eur. Aj autori správy štátnej agentúry, aj predseda SNS Andrej Danko museli už vtedy vedieť, že je to nerealizovateľný, nepriechodný a škodlivý úlet. Lenže SNS bola znova v dobrom svetle, spomínala sa vedľa slovných spojení ako boj proti korupcii, systémové riešenia, prísnejší zákon o preukazovaní pôvodu majetku.

Schopnosť TASR bezdôvodne produkovať neoznačené PR správy o SNS bola v roku 2015 mimoriadna. Šéfa mimoparlamentnej strany Danka napríklad požiadali o reakciu na to, že si Slovensko lacno požičalo 1,5 miliardy eur.

Právnik Danko začal tým, že z tých peňazí by sa mali najmä splatiť staré nevýhodné dlhy. TASR ani nenapadlo oponovať, že to sa, samozrejme, deje, že na ministerstve financií je predsa extra organizácia s vysokým renomé, ktorá sa stará o úroky slovenských dlhov. Danko namiesto toho v správe TASR poučuje ďalej o tom, že by z tých peňazí mohlo Slovensko odkúpiť späť strategické podniky, a nerušene si ďalej robí kampaň.

Keď v polovici minulého roka Gabriel Šípoš z Transparency International Slovensko analyzoval správy štátnej TASR o mimoparlamentnej SNS, zistil, že ju prudko protežujú – či už ide o porovnanie s inými mimoparlamentnými stranami, s obvyklými postupmi agentúry pri informovaní o názoroch politikov, alebo s výskytom správ o SNS v súkromnej agentúre SITA.

V číslach: za polrok vydala TASR o SNS takmer sto správ, čo je desaťkrát viac ako textov o SMK, ktorá bola v tom čase tiež mimoparlamentná s podporou okolo piatich percent. A čo je ešte dôležité: všetky správy TASR o SNS v tom čase, rovnako ako tri príklady spomenuté vyššie, vyzerali, akoby ich písala PR agentúra Dankovej strany.

Rovnako láskavo sa v tom období k SNS a najmä Andrejovi Dankovi správala televízia TA3. Mediálne.sk publikovalo dáta Newton Media, podľa ktorých bol pre túto stanicu pripomínajúcu spravodajskú televíziu Danko neporovnateľne atraktívnejší ako iní politici s podobným postavením.

Riaditeľ TASR Jaroslav Rezník touto angažovanosťou získal medzi politikmi nového spojenca, s ktorým môže rátať, keď bude napríklad agentúra pýtať peniaze alebo on inú pomoc. Majiteľ TA3 Ivan Kmotrík si nasadzovaním Danka pred kamery zasa rozšíril portfólio politických strán, ktoré mu majú byť za čo zaviazané.

A právnik a podnikateľ Andrej Danko sa aj vďaka tomu so SNS dostal do parlamentu, v koalícii si vybojoval SIS, tri ministerstvá, a pre seba funkciu predsedu Národnej rady.

Ak ma nemajú radi, nech im aspoň nik neverí

Skúsme na chvíľu vojsť do hlavy Andreja Danka a predstaviť si, ako rozmýšľa a o čom sníva (teda len v téme prepojenia politiky a médií).

Rok 2015 predsedu SNS naučil, že prístup do niektorých médií sa dá kúpiť aj za prísľub budúcich plnení.

Naučil sa už, že TASR vyzerá zvonku ako malá zaspatá inštitúcia bez významnejšieho vplyvu, ale svoje služby ponúka tak lacno, že prístup k nej majú aj všetky médiá počnúc veľkými televíziami a končiac desiatkami malých regionálnych webov.

Ak TASR aj vo sviatočný deň vypustí správu, v ktorej vás v správnom kontexte spomenú, pravdepodobne ju niekoľko médií použije a vám beží kampaň prakticky zadarmo.

Andrej Danko si však zároveň pamätá, že na rozdiel od TA3 sa k nemu dramaturgovia a redaktori RTVS správali odmerane. Verejný rozhlas a televízia Dankovi nijako špeciálne neškodili, hnevať ho však mohli jednoducho preto, lebo extra prístup k nim si kúpiť nedokázal.

No rovnako ako bol Danko pred rokom len predsedom neparlamentnej strany a teraz je predsedom parlamentu, tak je v jeho hlave možné si predstaviť svet, v ktorom kontroluje aj RTVS a ďalej rastúca popularita ho tlačí na post premiéra.

Spôsob, akým sa teraz vymedzuje voči Marekovi Maďaričovi, Smeru a súčasnej RTVS, mu k tomu môže pomôcť. Minimálne nemá čo stratiť.

Príkladom mu môže byť Robert Fico, ktorý v posledných dvoch rokoch ukázal, aké efektívne je vymedziť sa voči všetkým alebo aspoň niektorým médiám. Keď sa dostal do situácie, že nemal ako vysvetľovať, čo Smer produkuje, začal sa tváriť ako poškodený a začal sa médiám vyhýbať.

Odvtedy si môže premiér komunikáciu oveľa lepšie plánovať, nemusí sa báť, že témy mu budú diktovať novinári. Opakované urážky a spochybnenia človekom s takou autoritou, akú mal v minulých rokoch premiér, podkopávajú dôveru v slovenskú žurnalistiku. To je pre médiá a krajinu zle, no Ficovi to pomáha.

Podobne postupuje v Česku prezident Miloš Zeman, ktorý už viackrát zaútočil na verejnoprávnu televíziu. U jeho priaznivcov tým televízia stráca časť kreditu a jemu to otvára možnosť ju ignorovať, keď sa mu to práve hodí.

Takúto hru bude s RTVS čoraz častejšie hrať aj Andrej Danko. Keď bude využívať na vlastnú prezentáciu funkciu predsedu parlamentu, televízia a rozhlas o ňom budú musieť informovať. Ak by sa začali venovať témam, ktoré sa mu nepáčia, bude môcť predseda SNS vyhlásiť, že sa mu mstia, že RTVS riadi Smer a tak ďalej.

Porušuje sväté pravidlá

Bola to strana Smer, ktorá si vybrala súčasného kandidáta na šéfa RTVS a bolo to za vlády Smeru, keď RTVS pod vedením Václava Miku začala robiť mnoho z toho, čo sa od nej očakáva. Čoraz efektívnejšie dopĺňa mediálny priestor o žánre a témy, ktorým sa komerčné televízie nevenujú, lebo by na tom prerobili.

Mikovi sa to podarilo preto, lebo pozná najmocnejších ľudí v Smere tak dobre a má u nich taký rešpekt, že dokáže svojich podriadených ochrániť pred osobami typu Erik Tomáš.

Samozrejme, pochvala pre Mikovu RTVS platí, len ak ju vidíme v porovnaní s rokmi politicky zneužívanej STV. Sloboda tvorby za Miku je skôr samoregulovaná jednak malou skúsenosťou redaktorov, jednak najmä tým, že vedia, že ak by iniciatívne otvárali témy nepohodlné Smeru, skôr či neskôr by prišiel problém.

V praxi to vyzerá tak, že RTVS nemá vlastnú investigatívnu reláciu, ktorá by pravidelne prinášala témy s presahom do najvyššej politiky, a jej spravodajcovia skôr inteligentne monitorujú verejnú debatu, ale ich iný prínos je malý.

Súčasný stav je však v marazme iných verejných inštitúcií taký, že stavom slobody v RTVS sa môže minister kultúry Marek Maďarič chváliť nielen v okolí priaznivcov Smeru.

Je to pritom on, kto by mohol mať cez dotácie z ministerstva kultúry najväčší vplyv na to, čo RTVS vysiela. No keďže tomuto lákadlu šéf kampaní Smeru relatívne dobre odolával, má ešte väčší dôvod televíziu brániť pred vplyvom ľudí ako Danko, ktorí sa ani netaja tým, že by ju radi ovládali.

A obrana to bude potrebná. Predseda Danko výrokom, že dá vlastný návrh na koncesionárske poplatky až vtedy, keď bude mať SNS televíziu „v správe“, priznal, že uvažuje o médiách asi ako vekslák krížený s komunistickým cenzorom.

Rozdiel medzi ním a ľuďmi zo Smeru je v tom, že tí by tiež mali radi priamy vplyv na vysielanie RTVS, ale už sa naučili, že sa k tomu aspoň nesmú verejne hlásiť. Len vďaka tomu je možné, že Maďarič a Mika dokážu RTVS pred politikou chrániť.

Fico sem-tam okríkne v priamom prenose moderátora, akoby bol jeho podriadený. Ministri Smeru sa nehanbia Maďaričovi s vážnou tvárou radiť, ktorého redaktora treba prepustiť, ale navonok tiež dodržujú úzus, že politik sa nemá čo starať do verejnoprávnych médií.

Je to, ako keď chodíte po dome v trenírkach. Nebudí to verejné pohoršenie, lebo o tom nikto nevie. Von medzi ľudí si však oblečiete niečo iné, hoci pohodlne vám je v trenírkach. Preto pravidlá o obliekaní držia ako-tak pokope.

Andrej Danko je však ten prípad, ktorému zabudli povedať, čo sa ešte v demokracii považuje za prípustné a čo už nie, a o akých svojich snoch nemôže ani náhodou hovoriť na verejnosti. Preto ten pán o RTVS veselo rozpráva ako o niečom, čo možno ovládať a čo by možno aj on preto rád „mal v správe“.

Ak nad tým len pokrčíme plecami, že však predsa o médiách povedal len verejné tajomstvo, len tým na radosť ľudí ako Danko znova nebezpečne oslabíme vieru, že pre prežitie spoločnosti je nutné, aby boli médiá silné, pestré a slobodné.