Ústav nemá schovávať dievča pred matkou, nie je to väzenie, hovorí terénna pracovníčka

Čo ste si pomysleli, keď ste čítali blog poslankyne Blahovej? Pripadá vám príbeh o sexuálnom zneužívaní v resocializačnom centre uveriteľný?

Vlastnú skúsenosť s tým ústavom Čistý deň v Galante nemáme, počuli sme len o dávnych prípadoch z iných zariadení, ktoré sa mohli odohrávať pred dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi. Naše klientky, ktoré vyrastali v niekdajších polepšovniach, spomínali, ako kruto s nimi personál zachádzal.

Jedným z rozmerov príbehu je, že polícia mala odložiť trestné oznámenia matky. Úradníčka mala dokonca povedať, že čo sa čuduje, keď je dcéra feťáčka.

S tým už máme skúsenosti aj my. Stretávame sa tým, že na strane úradov či polície sú obrovské predsudky voči ľuďom, ktorí užívali drogy. Pristupujú k nim ako k niekomu, kto je nesvojprávny, nemorálny a podobne. K týraným ženám sa nezriedka správajú hrubo, pýtajú sa ich, či si to nevymysleli, či si to nespôsobili samy, keď berú drogy. To je to posledné, čo ľudia v takejto situácii potrebujú počúvať. Môže to viesť až k tomu, že stiahnu svoju výpoveď a už takéto prípady riešiť nechcú.

Prečítajte si

Maloleté dievča údajne zneužívali v resocializačnom zariadení, polícia to šla preveriť na miesto

Maloletú Natáliu umiestnili v ústave v Galante preto, že mala údajne problémy s ľahšími drogami. Je to bežná situácia?

Tu treba povedať jednu vec: podľa prieskumov viac ako tretina mladých vyskúša nejakú drogu. Môže však ísť len o experimentovanie, takže rodič nemusí hneď panikáriť. Ako prvé sa rodičovi odporúča, aby sa čo najviac rozprával s dieťaťom, dával mu najavo, že mu verí a že sa vždy môže naňho obrátiť.

Pokiaľ to rodič sám nezvláda, ako má postupovať?

Na Slovensku tých možností nie je tak mnoho, predovšetkým máme slabo rozvinutý medzistupeň medzi prevenciou a liečbou. V zahraničí fungujú rôzne programy pre mladých, ktorí len experimentujú s drogami. Sociálni pracovníci chodia za nimi na sídliská, na diskotéky a vysvetľujú im, čo im hrozí, keď tie drogy skúšajú. Je to viac úprimný rozhovor než zastrašovanie.

Na Slovensku takúto terénnu prácu obvykle štát nerobí, rodičia sa však môžu obrátiť napríklad na centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), kde pracujú psychológovia a špeciálni pedagógovia. Tu sa môžu minimálne poradiť, čo ďalej.

Mama Natálie mala navštíviť pracovníčku úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá jej hneď navrhla resocializačné stredisko v Galante. Kedy sa takýto postup odporúča?

Vo všeobecnosti: cieľom pobytu v resocializačnom stredisku je až riešenie dôsledkov závislosti. Závislosť na Slovensku môže diagnostikovať len lekár – adiktológ. Úradník ani psychológ nemôže posudzovať, či niekto potrebuje starostlivosť pre závislého, pretože závislosť je choroba, ktorú diagnostikuje lekár. Resocializačné stredisko je teda pre ľudí, ktorí sú lekárom uznaní ako závislí, a nie pre tých, ktorí len experimentujú s drogami.

Takže úradníčka mala kontaktovať v prvom rade lekára?

Sociálny pracovník môže odporučiť, aby rodič navštívil lekára alebo zdravotnícke zariadenie, kde by mala prebehnúť tá diagnostika. Pokiaľ by lekár aj konštatoval, že dieťa je drogovo závislé, neznamená to, že by automaticky malo ísť do resocializačného strediska. Môže sa oň postarať aj niektoré zo zdravotníckych Centier pre liečbu drogových závislostí alebo môže ísť na psychiatrické oddelenie do nemocnice.

Ambulantne alebo na lôžko?

Nemusí tu byť hospitalizovaný, môže len dochádzať na ambulantnú liečbu. Ešte raz zdôrazňujem, že závislosť je choroba, takže lekári by mali podchytiť aj tú biologickú stránku ochorenia. Riešenie abstinenčných príznakov môže trvať aj niekoľko týždňov, až potom by malo prísť na rad resocializačné stredisko. Stáva sa však aj to, že ten pobyt v nemocnici sa preskočí a človek ide hneď do resocializačného strediska.

Mohlo sa stať, že Natália skončila v ústave bez toho, aby jej drogovú závislosť posúdil lekár?

Podľa blogu pani Blahovej tam bolo vydané súdne rozhodnutie. V praxi si neviem predstaviť, že by súd nariadil pobyt v resocializačnom zariadení bez toho, aby mal k dispozícii posudok lekára, že dotyčná osoba je závislá.

Resocializačných stredísk je na Slovensku devätnásť, väčšinou sú to neziskové organizácie či občianske združenia, ktoré majú akreditáciu a dostávajú od štátu peniaze. Aká je ich úloha?

Ako už hovorí ich názov, mali by pomáhať závislému človeku v návrate do života bez drog. To je rozdiel oproti reedukačným strediskám, ktorým sa v minulosti hovorilo polepšovňa. Tie sa zameriavajú na mladých ľudí, ktorí majú významné poruchy správania, páchajú trestnú činnosť a podobne.

Resocializačné stredisko je, naopak, pre ľudí, ktorí sú chorí a trpia závislosťou. Deti sú tu umiestnené buď po dohode s rodičmi, alebo na základe rozhodnutia súdu. Napríklad v prípade Natálie som nerozumela, prečo tam bolo nutné súdne opatrenie, keď matka bola ochotná spolupracovať.

Ako by mala vyzerať pomoc v resocializačnom centre?

Klienti tam dostanú v prvom rade nejaký režim: vstanú, najedia sa, cvičia, pracujú, učia sa a podobne. A zároveň by im terapeuti mali vypracovať plán, ako sa vrátiť do života. Pokiaľ ide o dospelého, ktorý je napríklad zadlžený, mali by mu vypracovať plán oddlženia.

Mali by mu radiť v tom, kde si môže nájsť ubytovanie, ako si nájsť prácu. To je užitočné hlavne pri ľuďoch, ktorí sú mnoho rokov ponorení v drogách a iný život už ani nepoznajú. Terapeuti by sa teda mali snažiť hlavne o to, aby sa klient čo najviac osamostatnil a postavil na vlastné nohy.

Držia tu ľudí zamknutých?

Resocializačné stredisko určite nemá byť väzenie. Môže sa stať, že v prvej fáze pripadá klientovi ten režim prísny. Zvlášť pokiaľ ide o dieťa, musia pracovníci zabezpečiť, aby odtiaľ neušlo. Ale keďže poslaním toho strediska má byť pomôcť človeku v návrate do života, terapeuti sa majú starať hlavne o to, aby to dieťa mohlo normálne fungovať.

Aká je úloha rodiny?

Rodina plní dôležitú úlohu. Súčasťou toho resocializačného plánu by mal byť spôsob, ako bude informovaný zákonný zástupca – rodič a ako sa s rodinou bude spolupracovať.

V prípade, ktorý opísala poslankyňa Blahová, však malo dochádzať k tomu, že ústav dokonca odopieral matkám kontakt s dcérami.

Neviem posúdiť, aké dôvody by mohli viesť k tomu, že by pracovníci to dieťa od rodiny izolovali. V každom prípade, zákon hovorí, že práca s rodinou a blízkymi osobami má byť priamou súčasťou toho procesu.

Keďže resocializačné zariadenia sú neštátne, majú úrady kontrolu nad tým, akí ľudia tam pracujú?

Podľa zákona musia mať tieto ústavy odborného garanta. To je človek, ktorý musí mať vysokoškolský titul a dlhoročnú prax v odbore. Tento garant si následne zabezpečí pracovníkov, ktorí tiež musia spĺňať nejaké požiadavky, napríklad na vzdelanie, bezúhonnosť a podobne.

Podľa výpovedí dievčat, ktoré sa objavili v médiách, pracoval v Galante aj vyliečený narkoman. Je to v poriadku?

Na tom ešte nemusí byť nič zlé. Pokiaľ tam pracuje človek, ktorý mal vlastné skúsenosti s drogami, môže to byť na prospech veci. Skúsenosť s drogami však nemôže byť jedinou kvalifikáciou. Pokiaľ by pracoval ako sociálny pracovník, určite by musel mať tento odbor vyštudovaný.

Minimálne jeden z terapeutov mal mať sex s maloletými dievčatami. To podľa poslankyne potvrdila aj polícia, hoci uverila, že nevedel, že sú maloleté. Aj keby sme verili, že o tom nevedel, je prípustné, aby terapeut mal sex s dievčaťom, ktoré je umiestnené v ústave?

Sexuálny styk medzi pracovníkom a klientkou, aj keby bol dobrovoľný, sa v odbornej obci považuje za neprípustný. Podľa etických kódexov by k tomu nemalo dochádzať. A pokiaľ navyše klientka tvrdí, že bola znásilnená, polícia musí okamžite konať.