Denník N

Riadi školu plnú Rómov: Pomenúvajú po mne svoje deti

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V Bystranoch žije viac ako dvetisíc Rómov. Deti ju volajú „vajda“ alebo „princezná“. Júlia Čurillová má pocit, že ako riaditeľka základnej školy svoju misiu úspešne dokončila.

Šéfujete škole, ktorú navštevujú takmer výlučne Rómovia. Aké to je?

Stále a všade hovorím, že som hrdá riaditeľka svojich žiakov aj svojich učiteľov. Pracovať s týmito deťmi si vyžaduje maximálnu mieru pedagogického majstrovstva a ja vidím, že moji učitelia sú profesionáli a nesiaham im ani po členky, preto sa radšej venujem manažérskej robote. Týmto deťom totiž nepomáha rodina, internet, knižnica ani encyklopédie. Vedia to, čo ich naučíš tu.

Nemali ste nikdy predsudky?

Nemám žiadny vnútorný blok. Ale mojej najmladšej dcére raz v autobuse do tváre napľula Rómka. Bola plná predsudkov a veľa ráz sme sa preto pred televíziou pri rómskych témach pochytili. Moja mama mi vyčítala, že stále hovorím o „mojich šesťsto deťoch“, aj keď mám iba tri. Vraj som svojim vlastným trom dcéram nikdy nepomohla tak, ako tým deťom v škole. A myslím si, že má pravdu. Som horšou matkou ako riaditeľkou.

Čo sa zmenilo, odkedy ste riaditeľkou?

Vykopala som novú studňu s pitnou vodou, hoci mi všetci tvrdili, že tu vodu nikdy nenájdem. Vymenila som okná, podlahy, urobila som nadstavbu, nový plot, parkovisko. Keď som zavolala sprejerov, deti od radosti šaleli. Majú tu zelenú telocvičňu aj ekoučebňu so záhradným kozubom, kde si môžu opekať. Po dokončení multifunkčného ihriska som pustila do éteru, že by som bola rada, keby sa na tom ihrisku hrali ešte ich deti, preto tam nechcem vidieť žiadne kopačky ani opätky a všetci musia dodržiavať prevádzkový poriadok. Potom mi na dvere riaditeľne prišiel klopať jeden žiak, ktorý mi požaloval, že jeho kamarát bol na ihrisku v rifliach.

Je ľahšie žiakov motivovať alebo trestať?

Na prvom stupni som s deťmi nemala žiaden problém. To sú deti, ktoré sú vďačné, a ty si pre nich princezná. Bezhranične ťa milujú, prejavujú ti vďaku a lásku. Na druhom stupni je to iné. Trieska s nimi puberta. Ja im tu môžem vykladať fyziku alebo chémiu, keď doma ráno nechali trojmesačné decko, ktorému idú zuby a celú noc nespalo. Naša legislatíva je nastavená na náš biologický proces, nie na ich. Na náboženstve mi sami povedia, nech ich nehreším, veď Mária mala Ježiša v šestnástich.

Ako ste si nakoniec vybudovali autoritu?

Na začiatku som si myslela, že sa ma musia báť. Začala som hovoriť, že ovládam karate. Strašne sa to ujalo a ja už nemám silu to vyvracať. Vypytovali sa ma, aký nosím opasok, pričom ja som o karate ani opaskoch nič nevedela. Tým som si získala ich rešpekt. Keď však nebolo potrebné trestať, tak som im ukázala, že ich ľúbim. Ja som taký človek, že ľuďom bežne hovorím milujem ťa. Tak som si zasa vybudovala autoritu.

Sú aj takí, ktorí si myslia, že kde sú Rómovia, tam sa nájdu aj peniaze.

Vôbec to nebolo preto, že by boli Rómovia. Rómovia nie sú dotovaní navyše a nikto vlastne ani nevie, že ide o Rómov. Z okresného úradu Odboru školstva sa ma minule pýtali, koľko mám na škole Rómov. Ale ja som im nevedela povedať. Podľa štatistiky sú totiž všetci Slováci. Hovorila som im, že to nemám podľa čoho identifikovať. Oni mi na to povedali, nech sa na nič nehráme. Tak som im slušne odpísala, že na základe antropologických čŕt a rasovej pigmentácie usudzujem, že zo 660 žiakov mám 658 Rómov. Žiadne štatistiky, v ktorých sa píše o Rómoch, nie sú oficiálne. Napriek tomu sa na nedostatok financií nesťažujem. Deti z Bystrian, ktoré nikdy v živote neboli na exkurzii, začali chodiť na výlety a do divadla.

Na Slovensku sa nedávno rozbehol projekt Teach for Slovakia. Nechceli ste z neho tiež pár učiteľov?

Bola som na jeho otvorení v Bratislave, ale nemala som šancu nikoho prijať, lebo máme veľa detí v Anglicku. Kým pred piatimi rokmi som mala 54 zamestnancov, dnes mám len 39. Navyše mi odišiel veľmi šikovný telocvikár, ktorý mi v športe veľmi potiahol meno školy. Volajú nás základná škola Barcelona. Keď nevynikáme v Monitore, tak aspoň v malom futbale a florbale.

Fungujú na deti pozitívne vzory?

Samozrejme. Na sto percent. A neplatí to iba na Rómov. Ak sa niekto zamiluje do Alicie Keys, tak bude spievať. Ak sa niekomu páči Bondra, bude hrať hokej. Počas mojej minulej praxe si raz mali deti na hodine urobiť nástenku o svojich vzoroch. Jedno dievča, ktoré recitovalo, si z časopisu vystrihlo moju fotku zo Slovenky, kde o mne písali, že matka troch detí recitovala bosá na zemi a odetá v koži. Keď som sa na tej nástenke zbadala, skoro som odpadla. Problém je skôr v tom, že Rómom chýba akýkoľvek vzor. Kultúrny aj výchovný. Navyše si neuvedomujú hodnotu vzdelania. Darmo im budete hovoriť, že asistent učiteľa Ivan už je bakalárom na vysokej škole a Simonka, ktorá tu robí asistentku, tú školu aj skončila. Pre nich to nie je motivujúce.

Boja sa vás?

Po čase som sa sama začala báť mýtov, ktoré o mne kolujú. Zostal vo mne jeden zážitok z prázdnin, keď som v aute čakala na dcéru, ktorá odbehla do obchodu. Veľmi vtedy pršalo a pred obchodom stála mama s dieťaťom, ktoré strašne revalo. Žena ma zbadala a začala dieťaťu hovoriť niečo po rómsky, pričom na konci výhražne dodala „bo Čurillová“. Dieťa stuhlo, pripažilo a začalo ma očami hľadať. Vtedy som stiahla okienko a vravím jej, pani Kandráčová, nestrašte mnou to dieťa, nebude chcieť chodiť do školy. A ona mi odpovedala, že sa nemusím báť, lebo chlapec má len päť rokov a do školy ešte nechodí. Trocha sa ma teda určite boja, a nielen žiaci. Raz som sa im snažila vysvetliť, čo je to autorita. Najprv som sa ich spýtala, či sa ma boja. Prikývli. Potom, či ma majú radi. Aj s tým súhlasili. Takže nie som iba strašiak. Rešpektujú ma.

Existuje aj chýr, že niektorí žiaci prepadajú len preto, aby ste ich mohli učiť vy. Je to pravda?

Nie som na to hrdá, ale je to pravda. Učím len na prvom stupni, takže štvrtáci niekedy protestujú.

Pracuje sa ťažšie s deťmi alebo s ich rodičmi?

Mne sa pracuje so všetkými dobre. Je mi občas až trápne, keď idem autom cez Bystrany a rodičia sa mi po ceste ukláňajú. To isté, keď ich stretnem v obchode. Hneď ma zdravia.

Má zmysel snažiť sa Rómov zmeniť?

Viete, oni majú tej lásky tak strašne málo. Sú takí neuznávaní, podceňovaní a zatracovaní, všetci sú takí plní predsudkov voči nim, že obyčajný úsmev stačí na to, aby vám položili dušu na tanier. Raz za mnou prišla žena, ktorá mi povedala, pani riaditeľka, viete, mne sa v Anglicku prvý raz stalo, že sa mi gadžo pozdravil prvý. Dostala som robotu v potravinárskom priemysle! Viete, tam keď teamleaderka na Vianoce kupovala darčeky, nevynechala ju. Tam sa cítila ako človek a tu je „Cigánka“. To sú veľmi silné veci.

Je spravodlivé, ak od nich ľudia žiadajú, aby sa zmenili?

Najhoršia vec, čo môže urobiť učiteľ alebo ktorýkoľvek človek, je, že ich bude chcieť meniť na náš obraz. Ak sa im nenaučím prispôsobiť a ak ich nedokážem prijať takých, akí sú, nemám právo im byť autoritou morálneho alebo výchovného charakteru, ničím. Predstavte si, že by ste boli tým dieťaťom. Štyri hodiny v škole vám budú hovoriť, ako sa máte zmeniť, a ostatných dvadsať budete žiť aj tak úplne inak. Jediné, čo sa môže stať, je, že si v nich počas tých štyroch hodín nájdete obrovského nepriateľa. Bolo tu milión pokusov, ako ľudí prevychovávať, hovorili sme tu o integrácii, dnes o inklúzii, ale to sú iba také pojmy, také nič, taká sprostosť. Ak oni sami nebudú chcieť, ako chceli černosi v Amerike, my sa môžeme polámať ako teplý koláč. Kým si oni nevybudujú vlastnú inteligenciu a pokým neuznajú hodnotu vzdelania za jednu z najvyšších priorít, tak sa neposunú v žiadnom inom smere. Ja pre nich nemôžem byť vzor, hoci ma ako riaditeľku majú radi a skladajú o mne pesničky.

Vraj po vás aj pomenúvajú deti.

Áno, máme tu už niekoľko Júlií. Napríklad, keď som pod oknami nachytala jednu mamu, ako mi kradne hrozno. Ospravedlnila sa, že je tehotná a nemôže si odoprieť, lebo by potratila. Povedala som jej, že jej odpustím jedine vtedy, ak svoje dievča pomenuje Júlia. A ak to bude chlapec, tak Július. Ale aj môj muž už tu má malého menovca. Pomáhal na svet jednému malému chlapcovi z Bystrian.

Máte štátnicu z romológie. Pomohla vám?

Áno, poznám ich jazyk aj históriu. Až tu som zistila, čo sú vlastne Rómovia. Oni mi však aj tak neveria, že nie som jednou z nich. Tvrdia, že musím byť aspoň polovičná Rómka. Pomaly sa na nich už začínam aj podobať. Mám čierne vlasy a tancovať viem takmer lepšie ako oni. V škole ich učím rómsku hymnu, zaviedla som Deň Rómov. Ani len netušili, že niečo také majú. Pred pár rokmi som premýšľala, prečo ich vnímame tak negatívne. Spomenula som si na to, ako ma vychovávala moja babka. Hovorila, nechoď tam, lebo ťa vezmú cigáni. Klameš ako „cigán“, smrdíš ako „cigán“. Už odmala do detí nenásilným spôsobom zasievame xenofóbiu. Moja babka isto nebola jediná. Ale takisto mi každý hovoril, že všetci „Cigáni“ vedia hrať, spievať a tancovať, čo vôbec nie je pravda. Aj kvôli týmto negatívnym stereotypom z nich už na Slovensku nemáme Cigánov, ale Rómov. Ale na druhej strane slovo Róm znamená človek. Delenie na Rómov a nerómov, teda na ľudí a neľudí, mi teda nedáva zmysel.

Mali ľudia vždy toľko predsudkov voči Rómom?

Keď som kedysi študovala Rómov, zistila som, že v minulosti mali niekoľko povolaní, v ktorých boli naozaj dobrí. Samozrejme, jedným z nich boli hudobníci, ženy sa zasa živili veštením, muži boli najlepšími zlodejmi koní. Gadžovia im platili za to, že klamali a kradli. Na tie kone sa síce zabudlo, ale informácia o kradnutí v nás zostala. Ľudia si z ich tradícií urobili predsudky. Normálne sa ich všetci stránia, až kým sa nekoná ples alebo svadba a všetci sa im zrazu chceme podobať. Prijať kultúru človeka, ale človeka ako takého nie, je zvláštne. Nedávno som večerala s ľuďmi z Bratislavy. Je ťažké počúvať, čo si Bratislavčania myslia o našich Rómoch. Keď mi niekto z Letanoviec povie, že má s nimi päť negatívnych skúseností, a tak si to zglobalizoval, chápem to. Keď mi o nich však začne rozprávať nejaký učiteľ, čo v Bratislave učí nadané deti, je to trápne.

Bola škola v Bystranoch vždy vyslovene rómska?

Nie. Keď som sem prišla, v budove materskej školy boli pospájané prvé štyri ročníky. Tam chodili „biele deti“. Od piateho ročníka už si ich potom rodičia vozili do mestských škôl, podľa toho, kde pracovali. V Bystranoch sa rodia asi tri „biele deti“ na stodvadsať rómskych. Takže veľmi málo. Zavolala som si do školy rodičov a povedala im, že im do tried buď namiešam Rómov, alebo nech ich preložia do inej školy. Na samostatné triedy ich jednoducho bolo príliš málo. Žiakov dnes však máme dosť. Ak by sa sem všetci vrátili, hrozila by mi trojzmenná prevádzka. Už keď sa ich vráti iba časť, tak budeme mať preplnené triedy.

Ako je možné, že je deťom škola malá?

Kedysi tu bol iba prvý stupeň. Druhý bol v Spišských Vlachoch. Na ministerstve sa však rozhodli, že Bystrany budú plne organizovaná škola. Ešte mám kdesi odložený list podpísaný ministerkou Slavkovskou, kde sa píše, že nám budú uvoľnené finančné prostriedky na zmiernenie etablácie prechodu z malotriedky na plne organizovanú školu. Tú vetu poznám naspamäť. Bol to volebný rok a dokonca aj mesiac. Peniaze nám doteraz neprišli. Vtedy tu bolo stodesať žiakov. Ich počet v tom momente začal stúpať. Dnes ich je šesťsto. Pri tých istých priestoroch, pri tom istom vybavení. Chýbajú nám odborné učebne, a preto napríklad chémiu vyučujeme alternatívne. Ako praktické cvičenia s deťmi robíme na hodine karamel a cukríky. Môžem tu chcieť jedáleň a telocvičňu, ale toľko miliónov mi nedá ani jeden minister, aj keby mi bol švagor. Myslím, že v rámci nemožného som urobila všetko možné.

A aj napriek tomu už nechcete byť riaditeľkou.

Samozrejme, vždy mi bude ľúto a smutno, vždy to bude moja škola a moje dieťa. Keď mi Rómovia skladajú poklony, tak im hovorím, že nič nechcem, len dúfam, že mi raz prídu na pohreb. Aspoň v siedmich autobusoch. Jeden šesťdesiatnik mi sľúbil, že mi donesú toľko kvetov, až mi moje dcéry tie svoje kvety nebudú mať kde dať. Keď som vstupovala do funkcie, nebolo to ľahké. Škola nemala dobré meno. Postupom času sa mi to však podarilo zmeniť. Úprimne, ale neskromne – dnes je to dieťa, ktoré má svoje dobré meno. Ja už môžem odísť. Urobila som všetko, čo som si predsavzala. Nenahraditeľných sú plné cintoríny.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie