Bratislava, prehliadka premárnených príležitostí

Autor je editorom týždenníka Respekt,
predseda redakčnej rady Denníka N

Dvadsaťsedem lídrov štátov Európskej únie si bude v piatok prezerať Bratislavu z lode plaviacej sa po Dunaji. Uvidia mesto, ktoré je svojou malosťou v podivnom rozpore s majestátom rieky. Iste pochvália výhľad na predimenzovaný hrad a zdvorilo pomlčia o nafúknutej kocke pod ním, drzo vytŕčajúcej z nábrežia až nad vodu, alebo o niekoľkých výškových budovách, ktoré vzbudzujú dojem, že mesto postihlo zemetrasenie a prežilo ho len niekoľko roztrúsených mrakodrapov. Hlavne však z rieky neuvidia to, čo vidím ja: škaredosť verejného priestoru, ktorý je odcudzený tým, ktorým má slúžiť.

Slovo odcudzenie má v tomto prípade dvojaký zmysel. Mesto je odcudzené svojim obyvateľom (alebo tiež naopak) a súčasne im bolo odcudzené, teda ukradnuté. Bratislava patrí v prepočte HDP na hlavu k najbohatším regiónom v Európe, ale keď tam prídete vlakom či autobusom, stroj času vás vrhne do osemdesiatych rokov. Prichádzam takto z Prahy často a zakaždým sa v mene Bratislavy zahanbím, keď prechádzam ulicami a zrak mám z Prahy ešte nenavyknutý na tú škaredosť.

Ten rozdiel sa stále zväčšuje. Praha – a nemám na mysli jej centrum – prešla za posledných desať rokov civilizačnou premenou, ale v Bratislave vytiahnete päty zo Starého Mesta a za krátku chvíľu sa ocitáte v zanedbanej púšti, ktorá pohŕda ľuďmi.

Ako je to možné? Myslím, že rozdiel nie je v miere korupcie, pretože tá je – súdiac podľa nekonečných afér oboch magistrátov – porovnateľná. Rozdiel je vo vzťahu obyvateľov i politikov k svojmu mestu. Keby sa pražskí radní dopustili voči mestu takých zločinov ako tí bratislavskí, skončilo by sa to ich defenestráciou. Lenže Bratislava je dobyté mesto, ktoré Slováci obsadili až po druhej svetovej vojne, keď z neho vypudili dve tretiny jeho pôvodných obyvateľov – Židov poslali na smrť a Nemcov i Maďarov vyhnali. Urobili s ním to isté, čo s mestom robia všetci dobyvatelia: vnútili mu svoje barbarstvo. Je napokon príznačné, že židovskú štvrť a synagógu nezrovnal so zemou Hitler, ale slovenskí komunisti dvadsať rokov po vojne.

Bratislava je okupovaná dodnes – po komunistoch prišli developeri. Radní im vychádzajú v ústrety, pretože sa nemusia báť svojich voličov, z ktorých väčšina sa do Bratislavy prisťahovala a k mestu majú vlažný vzťah. Až dnes dorastá do stredného veku silná generácia, ktorá sa v Bratislave narodila.

Aby bolo jasno: mám Bratislavu rád, ale ona nemá rada mňa. Kašle na mňa, ako na všetkých svojich obyvateľov – a oni na ňu. To, čo ju robí príjemným miestom na život, nie je jej zásluhou. Má šťastie, že leží na úpätí Karpát, po ktorých hrebeni môžete ísť pešo až do Tatier. Má šťastie, že stojí na štrku – z môjho domu to mám desať minút na bicykli k jazeru s priezračne čistou vodou, a takých jazier sú v okolí Bratislavy desiatky.

Mohlo by to byť prekvitajúce mesto, ale je to dravá džungľa čakajúca na generáciu, ktorá ju bude chcieť civilizovať. Svojím spôsobom je Bratislava metaforou pre celý štát, ktorému je hlavným mestom – je prehliadkou premárnených šancí na lepší život pre svojich obyvateľov.