Vedci si myslia, že neexistuje jeden, ale štyri druhy žiráf

Život žiráf je plný tajomstiev. Tieto najvyššie cicavce dorastajú do výšky viac ako 5 metrov, ich krk má do 2,4 metra, no počet stavcov v nich majú rovnaký ako my.

Jazyk majú dlhý 45 centimetrov a dosiahnu si ním až do nosa. Ten dokážu uzavrieť, aby im doň nevošli mravce a nenafúkal sa piesok počas piesočných búrok.

Vedci odhalili ďalšie z ich tajomstiev. Podľa všetkého neexistuje iba jeden druh žirafy s deviatimi poddruhmi, ale štyri samostatné druhy žiráf. Výsledky svojich genetických testov uverejnili v časopise Current Biology.

Zvieracia CSI

Doterajší opis žiráf vychádzal zo vzorov na srsti a miesta ich výskytu. V novom výskume pod vedením Juliana Fennessyho sa vedci pozreli na DNA žiráf, konkrétne na výskyt siedmich genetických úsekov a rozdiely v mitochondriálnej DNA.

Počas výskumu autori odobrali vzorky kože od 190 žiráf. Výsledky boli prekvapujúce, Fennessyho tím totiž objavil štyri vzory výskytu týchto genetických úsekov. To naznačuje existenciu štyroch rôznych druhov.

„Výsledkami sme boli veľmi prekvapení, pretože rozdiely medzi morfologickými znakmi a vzormi na srsti sú medzi žirafami veľmi limitované,“ vyjadril sa vedúci výskumu Axel Janke v správe.

Rozdiely medzi jednotlivými druhmi žiráf možno nie sú na prvý pohľad až také viditeľné, no Janke ich prirovnal k rozdielom medzi hnedým a polárnym medveďom. Na rozdiel od výzoru nedveďov sa rozdiely medzi žirafami nachádzajú najmä v genetickom kóde.

Milióny rokov oddelenia

Odlišnosti medzi génmi jednotlivých druhov žiráf naznačujú, že sa v priebehu ich evolúcie museli nachádzať oddelene od seba a v prostredí s inými zdrojmi potravy.

Podľa genetických testov nedochádzalo medzi jednotlivými druhmi žiráf k výmene genetického materiálu, teda k medzidruhovému kríženiu, aspoň počas niekoľkých miliónov rokov.

Otázne však ostáva, čo konkrétne mohlo žirafy od seba oddeliť. Ak ide o žirafy žijúce na inom ostrove či naopak na pevnine, fyzické oddelenie sa dá ľahko vysvetliť. V rámci Afriky je to už však zložitejšie.

Možno išlo o rieku, vznik oblasti s nedostatkom potravy, alebo iný, zatiaľ neznámy mechanizmus. Iba takéto oddelenie žiráf mohlo v minulosti spustiť proces diferenciácie a speciácie na rôzne druhy (speciácia je evolučný proces, keď vznikajú nové druhy). Vedci plánujú v budúcnosti preskúmať aj tieto dôvody.

Ohrozenejšie, než sme si mysleli

Žirafy patria medzi živočíchy, ktorým sa nevenuje príliš veľká pozornosť. Malo by to byť práve naopak, za posledných 30 rokov ich počet nebezpečne klesá: z viac ako 150-tisíc na približne 90-tisíc.

Tieto čísla platia pre žirafu ako jeden druh, ale sú omnoho hrozivejšie, ak vezmeme do úvahy novozistené rozdelenie na štyri rôzne druhy, ktoré sa medzi sebou nepária.

„Napríklad taká žirafa núbijská má v divočine menej ako 4750 jedincov. Žirafa sieťovaná menej ako 8700. Ak ich berieme ako samostatné druhy, ide o jedny z najviac ohrozených cicavcov na svete,“ vysvetil Fennessy.

Dostupné z doi:10.1016/j.cub.2016.07.036, 10.1038/nature.2016.20567