Denník N

Úsmevom k šťastiu? Spochybnili ďalšiu štúdiu, pýtali sme sa, či je psychológia v kríze

Reprofoto - Wagenmakers a jeho tím (2016)/Flickr/cc
Reprofoto – Wagenmakers a jeho tím (2016)/Flickr/cc

Neprejde asi mesiac, aby vedci nespochybnili nejakú klasickú psychologickú štúdiu. „Do istej miery je to pozitívny signál. Lebo poznanie nie je nič nemenné a sväté. Neustále na ňom pracujeme,“ hovorí psychológ.

Ak ste sa ešte nezúčastnili psychologického experimentu, teraz máte ideálnu príležitosť.

Do úst si dajte pero tak, aby navodzovalo úsmev alebo, naopak, zamračenie. V prvom prípade bude predmet medzi zubami, v druhom budete špúliť pery.

Potom si vezmite niekoľko kreslených vtipov a ohodnoťte, nakoľko ich považujete za zábavné.

Zhruba takýto priebeh mal dnes už klasický experiment, ktorý v roku 1988 spravil Fritz Strack z univerzity vo Würzburgu a jeho tím. Autori zistili, že ak sa ľudia pri úlohe usmievali, hodnotili vtipy ako viac zábavné než v prípade, keď sa mračili.

Ale prečo? Odpoveď je – navrhol ju pred viac ako sto rokmi slávny psychológ a filozof William James z Harvardovej univerzity a pred ním aj Charles Darwin –, že emócie sú výsledkom fyziologických zmien v tele.

O pôvode emócií

Čo to znamená? Predstavte si tento známy príklad: kráčate lesnou cestou, keď vás znenazdajky napadne medveď. Podľa tradičnej predstavy sa vás zmocní strach a úzkosť, z tohto dôvodu sa vám rozbúši srdce, spotíte sa a následne utečiete.

James uvažoval inak: emóciu strachu považoval za následok (nie príčinu) zrýchleného pulzu, dychu a iných fyziologických zmien v tele.

Také znaky vyvolajú negatívnu emóciu, takže nebezpečnú situáciu urýchlene opustíte a zachránite si život pred dravou šelmou.

Podobný princíp by mal fungovať aj v experimente s perom v ústach: mračenie alebo úsmev ovplyvnia prežívanú emóciu, čo sa prejaví v odlišnom hodnotení zábavnosti karikatúr.

Prežívanie spojené s telom

Štúdia mala dokazovať to, čomu sa komplikovane hovorí teória vtelenej kognície (embodied cognition). Stručne povedané to znamená, že prežívanie je úzko spojené s tým, čo robí naše telo (mračenie alebo úsmev nevynímajúc).

Nasledovali ďalšie štúdie, ktoré teóriu rozvíjali a dokazovali. Zaujatie dominantnej polohy tela malo ovplyvňovať našu psychiku a bokom neostala ani morálka – umytie rúk údajne zbavuje myšlienok na vlastné morálne prehrešky.

Jav sa volá „efekt Macbeth“ podľa scény v Shakespearovej hre Macbeth, v ktorej lady Macbeth zmyje hriechy z prípravy vraždy kráľa umytím si rúk.

Jav spochybnili

Lenže tieto experimenty sa nepodarilo zopakovať. A to isté sa stalo aj so známym experimentom s perom v ústach. Minulý mesiac vyšla štúdia, ktorá jav nepotvrdila. Ide o výsledok spolupráce 17 laboratórií po celom svete. Do výskumu sa zapojili skoro dve tisícky ľudí.

Osem laboratórií nenašlo žiadne doklady o jave, v deviatich boli výsledky pozitívne. Keď výsledky 17 tímov spočítali, efekt bol nulový. Hlavný autor Eric-Jan Wagenmakers z univerzity v Amsterdame povedal, že „výsledky sú štatisticky významné“, ale teóriu samotnú nepovažuje za definitívne odpísanú.

V priebehu niekoľkých mesiacov je to ďalšia klasická štúdia, ktorej zistenia neboli opakovane potvrdené novšími štúdiami. Nedávno sme písali, že zlyhalo zopakovanie (replikácia) výskumu o „vyčerpaní ega“, uznávanej teórie od psychológa Roya Baumeistera.

Výskum nezopakovali

Podľa teórie je vôľa ako sval, ktorý sa s namáhaním čoraz viac unavuje. Nad určitou kritickou hranicou sa naša sebakontrola oslabí a myseľ zlenivie, takže robíme horšie rozhodnutia.

Minulý rok sme informovali, že zo sto klasických psychologických štúdií sa podarilo zopakovať iba tretinu. Aj v prípade, že sa pôvodný výskum zopakovať podarilo, výsledky neboli zďaleka také bombastické.

Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Nedávno vedci spochybnili výskumy o stereotypnej hrozbe, predstave, že ľudia dosahujú horšie výsledky, ak ich vystavíte stereotypom, že horšie výsledky naozaj dosiahnu. Má ísť o sebanaplňujúcu predpoveď.

Psychológovia nezopakovali ani slávne výskumy, že ak na aktivity ľudí dozerajú obrázky očí, správame sa milšie. Samostatnou kapitolou sú štúdie zo sociálneho primingu, oblasti výskumu, podľa ktorej stačia aj minimálne zásahy na to, aby sme zmenili svoje správanie.

Ľudí sa napríklad pýtate na ich názory na menšiny v okolí cirkevnej (kostol) alebo administratívnej budovy (radnica) a pozorujete, nakoľko sa líšia bez toho, aby si vplyv okolitej zástavby uvedomovali. Snahy o zopakovanie takýchto výskumov však opakovane zlyhávajú.

Veda je proces

Čo sa to s psychológiou deje? Máme sa báť, že odbor „je postavený na vode“, ak musíme s odstupom niekoľkých rokov revidovať svoj názor aj na viaceré pasáže z knihy Myslenie rýchle a pomalé od držiteľa Nobelovej ceny za rok 2002 Daniela Kahnemana? Veď sa nad ňou kritiky ešte nedávno rozplývali.

„Veľa sa teraz hovorí o nereplikovateľnosti psychológie, ale do istej miery je to pozitívny signál. Lebo poznanie nie je nič nemenné a sväté. Neustále na ňom pracujeme. Spätne sa prehodnocujú štatistické metódy a štúdie sa analyzujú metódami, ktoré sú kvalitnejšie a robustnejšie,“ povedal pre Denník N Radomír Masaryk, sociálny psychológ z UK v Bratislave a SAV.

Je veľmi ťažké nájsť všeobecné tvrdenia, že ľudia sa za podmienok A vždy správajú B, povedal nám Masaryk. Opýtali sme sa, či nie je ambíciou vedy takéto teórie vytvárať. „Áno, ale veda je proces, je to cesta,“ reagoval.

Jav nezmyselnej matematiky

„Keď budeme mať mnoho štúdií, poznanie sa tam začne vynárať. Ale to poznanie nebude ako v prírodných vedách. Keď viete, že meď má nejakú vodivosť, veľa sa o tom špekulovať nedá. V psychológii mimoriadne záleží na množstve drobných faktorov,“ dodal psychológ.

Ani jemu sa nepodarilo zopakovať výskum, bol o „jave nezmyselnej matematiky“ (v angl. „nonsene math effect“). Na výskume pracoval s kolegyňami Denisou Beňovou a Lenkou Kostovičovou.

Efekt znamená, že matematické vzorce vnímame ako akési magické formulky a texty, v ktorých sa nachádzajú, hodnotíme ako kvalitnejšie, hoci ide o vzorce celkom nezmyselné.

„V pôvodnej štúdii pridali do textu matematický vzorec a ľudia ju hodnotili pozitívnejšie. Nám to nevyšlo. Ale to neznamená, že by to nebola pravda. Rolu tam zohráva veľa iných faktorov, napríklad typ textu, typ cieľovej skupiny, to, kde sa vzorec v texte nachádza, a iné,“ vraví Masaryk.

Stopercentná replikácia sa nedá spraviť

Vysvetľuje, že keď v psychológii replikujeme (opakujeme) starší výskum, robíme vlastne celkom nový výskum. „Lebo sa medzitým zmenili ľudia, podmienky a vylepšili sa aj metódy. To znamená, že štúdie si často neodporujú, lebo 100-percentná replikácia sa spraviť jednoducho nedá,“ hovorí.

„S kolegami Jankou Bašnákovou a Ivanom Brezinom sme sa snažili replikovať výskum o hodnotách v rôznych kultúrach. Pôvodný výskum robil autor na zamestnancoch spoločnosti IBM. Lenže to bolo v sedemdesiatych rokoch. Zameranie firmy a skladba jej zamestnancov sa odvtedy zásadne zmenila. Nedá sa robiť výskum na pôvodnej vzorke. Na akej teda? Ide o jednu z dilem, ktoré musí človek pri replikácii robiť,“ povedal nám Masaryk.

Psychológ dodal: „Každá uvedená zmena môže spôsobiť, že vám vyjde niečo iné ako pôvodným autorom. Takže zásadná otázka pri replikácii nie je, či chybu spravil pôvodný autor alebo autor replikácie, ale to, ktorá zo zmien spôsobila rozdiel.“

Autor má pochybnosti

Odvolaním sa na nedokonalú replikáciu argumentuje aj Fritz Strack, hlavný autor pôvodného článku o pere v ústach z roku 1988.

V obrannom komentári k štúdii, ktorá jeho výsledky nezopakovala, píše, že kreslené vtipy, ktoré ľuďom ukazoval, boli známe v 80. rokoch, ale nie teraz, o skoro 30 rokov neskôr. V psychologickom výskume, kde hrajú rolu drobnosti, ide o dôležitú premennú, ktorá mohla zmeniť výsledky výskumu.

Strack tiež argumentuje, že mnoho účastníkov nového výskumu mali vyradiť, pretože išlo o študentov psychológie, ktorí opakovali známy experiment, takže ho museli poznať a určite ho „prekukli“.

Dáta z toho dôvodu nepovažuje za plne dôveryhodné. „Hoci osem laboratórií výsledky nezopakovalo, nemám dôvod zmeniť svoj názor,“ povedal Strack pre Slate.

Keď sa z vedy stane karikatúra

Masaryk nám povedal, že psychológia sa v súčasnosti teší veľkej pozornosti médií, čo vedcov nezriedka tlačí do popularizácie a zjednodušení. „Je skvelá vec, že sa veda dostáva k čoraz viac ľuďom, ale na druhej strane sa vulgarizuje do podoby krátkych statusov na sociálnych sieťach či ‚sexy krátkych správ‘.“

Čo s tým? „Podstatné je čítať pôvodné štúdie. Je to jediná cesta. Popularizácia vedy je super vec, ale mala by slúžiť hlavne ako návnada na čítanie pôvodných štúdií, nie ako náhrada čítania článkov. Inak z vedy ostane karikatúra,“ vraví Masaryk.

replikačná kríza

Teraz najčítanejšie