Denník N

Spisovateľka Rozenbergová: Technológie sú jednoznačne cesta k deťom, nie bariéra

Vanda Rozenbergová. Po ukončení Gymnázia v Novákoch absolvovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Pracovala ako učiteľka, robila cenové ponuky na drevené okná, živila sa aj prácou v stávkovej kancelárii a od roku 2011 je zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispievala do rozhlasu literárnymi príspevkami pre Miniromán. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Venuje sa aj výtvarnej práci, maľuje nepriehľadné obrazy na sklo. Mala dve samostatné výstavy, jej obraz Slobodu bažantom je na obálke ostatnej knihy. Žije v Prievidzi. Foto - Juraj Starovecký
Vanda Rozenbergová. Po ukončení Gymnázia v Novákoch absolvovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Pracovala ako učiteľka, robila cenové ponuky na drevené okná, živila sa aj prácou v stávkovej kancelárii a od roku 2011 je zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispievala do rozhlasu literárnymi príspevkami pre Miniromán. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Venuje sa aj výtvarnej práci, maľuje nepriehľadné obrazy na sklo. Mala dve samostatné výstavy, jej obraz Slobodu bažantom je na obálke ostatnej knihy. Žije v Prievidzi. Foto – Juraj Starovecký

Tie najsilnejšie príbehy sa ma dotýkajú natoľko, že by som na ich podklade žiadny príbeh nevystavala, vraví autorka knihy Slobodu bažantom Vanda Rozenbergová.

„Najviac násilia každého druhu sa deje v rodinách, to vieme. Kto to nevedel, tak mu to oznamujem,“ hovorí finalistka literárnej ceny Anasoft litera VANDA ROZENBERGOVÁ.

Kniha Slobodu bažantom (Slovart) by sa pokojne mohla volať aj Slobodu zvieratám alebo slobodu ženám, deťom… Čo pre vás znamená sloboda?

Pred časom mi pani poštárka priniesla obálku so zmluvou na istý druh šírenia knižky Slobodu bažantom a tá zmluva znela na dielo Smrť bažantom. Ľudský omyl, nič viac. Veľmi ma to pobavilo aj preto, že večer predtým sa ma dvanásťročný syn opýtal, prečo som nenapísala Slobodu žiakom. Dáte si to dokopy a sloboda z toho nevychádza najlepšie. Sloboda mi dáva veľa nástrojov na dobrý život a ja ich používam.

Nemýlime si niekedy pojem sloboda s čímsi, čo môžeme nazvať anarchiou?

Krása predsa často vzchádza z neposlúchania, z prebdených nocí, z nepremyslených činov, z nerešpektovania pravidiel… no nikdy by sme nemali ísť na červenú, napríklad.

Keď už hovoríme o slobode, aj napriek tomu, že sme v 21. storočí, stále sme ochotní platiť za to, že sa ideme pozrieť na zvieratá uzavreté v obmedzenom priestore…

Ako k mnohému v tomto svete, aj k zoo mám ambivalentný vzťah. Zoo uchovávajú ohrozené druhy, pochopiteľne v neprirodzenom prostredí, no niektoré záhrady už dokázali vytvoriť veľkorysý priestor, ktorý možno akceptovať, pretože nie je vyslovene umelý. Som z Prievidze a zoo mám poruke. V detstve boli cesty do zoo všednou súčasťou môjho života, naopak, nikdy som nebola v cirkuse. Ak sme s mladším synom vo svete a vieme, že je tam zoo, ideme. Sú ľudia, ktorým zoologická záhrada nič nehovorí, a keď mám byť úprimná, ja tam zvieratá veľmi neobzerám, no bolo by pokrytecké tvrdiť, že sa zoo vyhýbam. Úprimne, plánujem sa vyhýbať len jednej.

Ktorej? A prečo?

Vlastne som po predchádzajúcej odpovedi mohla s touto otázkou rátať. Každý by sa opýtal. A ja farizejsky odpovedám, že nepoviem.

Po prečítaní jednej z poviedok mi napadá otázka, ak odcudzím niekomu majetok, teda konkrétne zviera, len preto, že ho považujeme za väznené, týrané, do akej miery je to dobrý skutok a do akej zlý?

Je to dobrý skutok. Ak teda neplánujem vypustiť zachráneného psíka do poľa.

Nevenujeme viac priestoru slobode zvierat než samotným ľuďom?

Možno. Vyrástla som de facto na gazdovskom dvore, moji rodičia odjakživa chovali úžitkové zvieratá, vedela som zabiť a ošklbať kačicu aj odrať zajaca. Teraz takéto zručnosti nepotrebujem a ani neinklinujem k podobnému spôsobu života. Zabiť svoje dochované zviera, prasa či sliepku, je fér. A rovnako je v poriadku, ak pri sebe nejaká smutná pani potrebuje dobrú, láskavú a hebkú bytosť a zaobstará si mačku alebo psa. Taká pani možno cez deň pracuje v obchode, pri pulte má ľadové spôsoby a je protivná. Podvečer tá istá žena nežne vedie svojich psíkov a láskavo sa im prihovára. Zanevrela na ľudí a poľudštila si svoje zvieratá. Také veci vídavam často, ale neriešim to. Nezáleží mi na tom, aká je ona, ale aká som ja.

Vy spolupracujete s organizáciou Deti Dunaja. Čo je to za projekt?

Deti Dunaja v rámci svojich skromných možností riešia materiálnu a humánnu pomoc opusteným a týraným deťom z chudobných rodín. Organizácia štipendiami podporuje ich vzdelanie, spolupracuje s deťmi z detských domovov. Slovensko-francúzske združenie založila v roku 2002 pani Zuzana Evrard Bojnansky. Nie je to zložité po ľudskej stránke, po finančnej nesmierne. Získavať prostriedky je čoraz ťažšie. Každý rok organizujeme tábor Deti Dunaja, a ten je odmenou za život, neviem to inak povedať. Intenzita, s akou opakovane vnímame jednotlivé príbehy a životy detí, energia nás vedúcich, súcit, ľudskosť a zároveň frustrácia sú rok od roka silnejšie. My, dospelí z Detí Dunaja, sa poznáme dlho a sme blízki priatelia aj mimo projektu, žijeme v rôznych kútoch republiky, navštevujeme sa. Deti, ktoré chodia do tábora, sú z detských domovov, krízových centier aj z chudobných rodín, a tiež sa poznáme. Je to tak pol na pol, polovica sú nové deti a druhá polovica sú deti, ktoré s nami akoby vyrastajú, potom sa dokonca stanú tzv. pomocnými vedúcimi a sme v kontakte. My s tými deťmi nevedieme filozofické semináre, ani sa ich neusilujeme posúvať. Len ich počúvame. Sedíme v altánku, svieti slnko a popri pletení košíkov, keď si požičiavame nožnice a pomáhame si pridržať uzly, počúvame. Nič sa nevypytujem, ale chlapec ma núti ísť s ním na schody, aby mi „to“ porozprával. Viem, že ho doma sexuálne zneužívali, no on mi to chce povedať. Oni chcú rozprávať, potrebujú to dať preč. Všetky majú na tých nedospelých plieckach také bremená… žasnem, ako ich unesú. Pravdaže, majú podporu vychovávateľov, lekárov a všetkých okolo, a  mali šťastie, že sa dostali do domova. Rodina je dôležitá, ale v rodine sa im prihodili najhoršie veci. Také sexuálne zneužívanie nie je nič výnimočné.

Čo ešte?

Krásne a múdre dieťa, mĺkvy typ s jasným pohľadom, má v tvári drobné jazvičky. V spánku ho obhrýzol potkan, „ale už dávno“. Vážim si ich všetky do jedného. Mladý dospelý, ktorý roky chodieval do tábora a rástol s nami, sa odrazu objaví pred naším domom v Prievidzi, hoci býva štyristo kilometrov od nás, a my mu dáme urobiť kľúče od domu, prezlečieme periny a vypražíme rezne. Postupne pomôžeme hľadať prácu. Musím krotiť sebeckú radosť z toho, že moja mama, môj muž, moji priatelia a už vôbec nie deti, nezaváhajú.

Čím dokážete deti zaujať vo svete plnom technológií, ktorými bežne zapĺňajú nudu, ako aj sama píšete v jednej zo svojich poviedok?

Moje vlastné deti majú skvelý život a uvedomujú si to. Ak ich niečím dokážem zaujať, tak tým, čo sama robím: čítaním, písaním, maľovaním, premýšľaním a zapaľovaním ohňa v iných:)) Technológie si užívame každý zvlášť a často spolu, tak to je, chalani nevisia hodiny na jednej hre, keď už, tak drvíme playstation, jazdíme svojské enduro na bicykloch a lietame so psom. Táborové deti zaujíma všetko. Pochopiteľne, túžia po mobiloch, ktoré nemajú. Chudoba limituje ich svet, ten predtým aj ten teraz. Základné potreby majú zabezpečené, a to je dobre. Ale vieme ešte rozlíšiť, čo patrí medzi nevyhnutné? Jedlo, pitie, posteľ, svetlo a teplo, plus ľudská prítomnosť a ľudský záujem. Všetko navyše, spotrebné veci, výlety, reštaurácie, pizzu, obyčajné kino či možnosť mať oblečenie z troch dní nahádzané na kope, nevnímame. Ani ja nie. Rátajú s tým, že nedostanú oblečenie, po akom túžia, len tak ako moje alebo vaše deti. Sú to samé paradoxy, všetky do radu snívajú o mobile, no trinásťročný chlapec príde do tábora v prikrátkych teplákoch, ktoré pred ním postupne nosili traja starší bratia, na nohách má tenisky s odtrhnutou podrážkou, v taške jedno tričko a hotovo. Preto, keď sa ideme kúpať, taký chlapec nerieši, či má plavky so vzorom alebo trenírkové, priveľké či primalé, chce sa špliechať, skákať a blázniť sa, najlepšie celý deň.

Neinklinujete pri takomto pohľade k tomu, že máte chuť darovať niektorým deťom nové tenisky, nové tepláky, nové… ?

Robím to. Všetci to robíme. A okrem topánok na zimu, ktoré sú z kategórie praktický darček, najradšej kupujeme hračky a bižutériu.

hlasovanie anasoft

Nepripadá vám, že deti dnes dospievajú rýchlejšie aj vďaka technológiám, s ktorými je spojená nadmiera informácií?

Neviem, či dospievajú rýchlejšie, pokiaľ ide o vlastné deti, dávam pozor, aby premýšľali, množstvo tzv. informácií sú hlúposti, a také sa šíria najrýchlejšie. Technológie sú fajn, výrazne mi vylepšujú život. Informačná revolúcia sa odohráva len tak akoby nič, každú sekundu našej prítomnosti. Rozumný dospelý aj rozumné dieťa vie, ako využiť tie fantastické možnosti čo najlepšie – evidentné je to napríklad pri cestovaní alebo pri vyhľadávaní a rezervovaní kníh z knižnice v súbornom katalógu, keďže pracujem v knižnici. Inak, poznať a používať technológie a zachytávať aj ich inovácie je jednoznačne cesta k deťom, v žiadnom prípade by to nemala byť bariéra. Chcem im rozumieť, tak by som mala vedieť, ako funguje to, čo ich baví.

Ovplyvnila vás a vašu tvorbu práca v tábore?

Veľmi. Tie najsilnejšie príbehy sa ma však dotýkajú natoľko, že by som na ich podklade žiadny príbeh nevystavala, nechcem.

V súčasnosti vydávanie poviedkových kníh nie je veľkou módou. Nepremýšľali ste na rozsiahlejším žánrom?

Poviedky mám rada, nielen preto, že ich viem písať. Sartrove či Salingerove poviedky, to je síce ťažoba, ale nádherná. Mimochodom, dlhší žáner som už napísala, volá sa Moje more a iste mohol trošku dlhšie pobudnúť v zásuvke, no veci okolo môjho dozrievania zrejme majú svoju postupnosť. Každý z príbehov v Slobode bažantom bol oveľa dlhší, než je výsledok, veľa škrtám. Dlhší formát mám, a nech si v tej zásuvke pobudne.

Poviedky píšete v mužskom aj ženskom rode. Aké to je vcítiť sa do mužského videnia sveta?

Nie je to nič zložité.

Čo vás na vašich postavách najviac zaujíma?

Zárodky ich vzkriesenia.

Vo vašich poviedkach sú ženy často málo priebojné. Boja sa vyjadriť svoj názor, vzdorovať mužovi, ktorý vykradol ich svet. Je to podľa vás obraz súčasnej ženy?

Nechcem vytvárať či reprodukovať obraz súčasnej ženy, už len ten výraz vnímam ako klišé. Prózy v tejto zbierke majú spoločné prieniky v postojoch a činoch slabých, a sú to konkrétne ženy, deti a zvery. Ale dobre – zmyslom partnerstva je podľa mňa aj uľahčiť si život a vytvárať si navzájom praktické výhody, okrem celej tej romantiky okolo. Je príjemné mať na starosti len seba a je naopak bežné mať na starosti celú rodinu aj so zodpovednosťou za všetky výchovné či iné chyby – a to už je o ženách. Najviac násilia každého druhu sa deje v rodinách, to vieme. Kto to nevedel, tak mu to oznamujem. Mužnosť je skvelá, no nie je to len trochu kriku a chlpatá hruď.

Venuje sa u nás dostatočná pozornosť rodinnému násiliu?

Nie, nevenuje. Ak aj áno, dokola sa hovorí o tom, že žena predsa násilníka kryje, je slabá, má z neho strach a tak ďalej – a je to pravda. Som si istá, že žiadny muž si nevie predstaviť tento druh strachu, takú tieseň, predstavujem si to, ako keď ste na fronte v zákope a nad vami sa bojuje: stále v strehu a najmä nevystrčiť hlavu. Predstavte si byť stále v napätí, nonstop, a to aj v noci. Násilie nemusí byť fyzické, stačí nevhodná odpoveď a hlas pána domu zaburáca. Nehovorím o hádke, ale o nenormálnych nárokoch na inú osobu s akcentom na poslušnosť. Na druhej strane, nemôžem chodiť po svete a dodávať ženám zdravé sebavedomie, osobná integrita a sila sa nedá prehltnúť a zapiť ako tabletka. Je to zložité, tie, ktoré to najviac potrebujú, sa k žiadnym múdrym časopisom ani poradenstvu či efektívnej pomoci nedostanú.

Neobmedzujú sa stereotypne samotné ženy navzájom svojím myslením?

Každá aj každý sme originál, vnímam jednotlivosti, nie celok. Pravdaže sa ľudia obmedzujú myslením, šírkou poznania aj vôľou chcieť vedieť viac, vôľou ísť dopredu a pripravovať sami sebe dobrodružstvá, krásne dni či vedomé zážitky. Muži aj ženy. Chcieť vedieť a poznať bolo pre mňa vždy zásadné, to je ako vzduch. Všetko je to dokola o tom istom, každý pracuje s tým, čo dostal, akoby sa v rodinách neprenášali vlastnosti, ale postoje. Ani tá frustrovaná pani z obchodu, čo má psíka, možno nikdy neprečítala knihu či nevidela film, pri ktorom treba premýšľať. Nikdy jej to nikto neukázal a sama na to neprišla. Nechala sa vláčiť životom a popri škrabkaní psíka, ktorému mumle do ucha, že len on ju nesklamal, nadáva na celý svet.

Ako sa vy cítite ako žena v súčasnej slovenskej spoločnosti? Cítite dostatok slobody na sebavyjadrenie sa?

Áno. Viem, že s pocitmi sa človek nerodí, no ja som sa s pocitom slobody narodila. S pocitom jej intenzívnej potreby – už v škôlke som cítila, že je zle. Pokiaľ ide o spoločnosť, našťastie nie som napríklad herečka, nemusím riešiť mužský monopol v profesionálnom živote. Ak som sa niekedy necítila vnútorne dobre, či slobodne, nesúviselo to so spoločnosťou. Nedávno som kráčala po Verone, ako to už mávam, cítila som silnú spolupatričnosť, v každom rade na zmrzlinu, v kaviarni aj na starom moste. Často cestujem a radosť, ktorú pri tom mám, musí byť vidieť, jednoducho si chodím po svete s pocitom, že ľudia sú najlepší na svete. O tri dni na to som už v tábore a odrazu viem, že spravodlivosť asi neexistuje. Takže, či už som naivná alebo nie, viem, že dokážem deťom, svojim aj iným, ukázať cestu ku kritickým postojom, k odvahe, k charakteru, súcitu, radosti, poznatkom aj poznaniu. Ak je výsledok môjho slobodného nažívania si na Zemi takýto, som rada a ďakujem za to.


Slobodu bažantom (úryvok)

slobodu bazantom obalka„Pochádzam z úplne liberálnej rodiny, otec bol alkoholik, matka upratovačka a naozaj ani jedného nikdy nezaujímalo, kde som a čo robím,“ povedal dnes, odhodiac prvú cigaretu na novom mieste ten, čo ho prijali namiesto Jula, a na mňa to hlboko zapôsobilo. Predstavil som si ťa, ako sedíš na kraji kresla, s nohou cez nohu, koleno vysoko posadené, oblápajúc ho rukami mi dohováraš, aby som si neslinil prsty, lebo sa nimi dotýkam všetkých vecí okolo a naozaj nie je správne chytať veci uslintanými rukami. Pokyvkával si sa dopredu-dozadu, žiadal si, aby som niekoľko ráz opakoval, čo si povedal, a musím ti dať za pravdu: naozaj som si to zapamätal. Doteraz, doteraz si neoblizujem prsty, a to vďaka tebe, otec. Už si rozčúlený a chceš mi zavolať? Iste, irónia sa vo vzťahu syn – otec, nehodí, iba ak v opačnom poradí, vtedy je dokonca žiaduca, je tak? Ak mi teda mieniš volať, nerob to. Som tvoj syn a mám medzi dvoma fúrami dunajského štrku trochu času zamyslieť sa, z akej rodiny pochádzam ja. My dvaja sa vyhýbame vzájomným rozhovorom, považujem to za chybu, tvoju, samozrejme. Nemáš niekedy chvíle, že by si chcel vedieť, aký naozaj som? Vieš, nie je ťažké nájsť psa, ktorý je väčšinu svojho života uviazaný na reťazi. Po dedinách sú ich stovky a ja, zasmeješ sa, som niekoľko z nich oslobodil. Traja otroci už nemusia brechať piskľavým hlasom pripútaných, nie, nehovor, že im to chýba, že si už vytvorili návyk, reťaz nechýba nikomu. Prvého psa, ktorého som ukradol, som poznal, zvyšných dvoch som si vytipoval, lebo ja vnímam každý kúsok zeme, po ktorej chodím, dívam sa, čo je vpravo, čo je vľavo, pod nohami aj nad hlavou, zmysly mám napäté a pozornosť navyknutú na zachytávanie zvukov a najcitlivejší som na kvílenie. Rozoznám kvílenie od zavýjania. Prvý pes, ktorého som zobral, bola fena a domáci ju držali ďaleko od domu, na konci záhrady, aby jej brechot vnímali len tí, čo by im chceli preliezť plot alebo dočiahnuť na ich čerešne (červená chrupka Thorn Taxis) a na slivky (Zimmerova). Nie som si istý, či v jeho výzore prevládal viac nemecký špic alebo nejaký seter, rozhodne na jeho vzhľade nebolo nič veľkolepé. Majiteľ sa mi raz pochválil, že psa vôbec nepúšťa, reťaz je vraj dostatočne dlhá, aby si pobehal, podľa môjho odhadu merala dvanásť metrov. Búda bola primeraná veľkosti zvieraťa a ja osobne by som ju bol zateplil, ale jej pán moje rady neprijímal a mávnutím ruky ma zastavil. Teda ten prvý raz – zastal som pod ich rozkvitnutým stromom, biele konáre viseli nad ulicu a svietil mesiac. Počkal som, po chodníku prešla žena, a potom som opretý o plot vyčkával, kým sa stratí posledné svetlo na konci ulice. Máš rád fakty a ja som rozvláčny, prepáč. Vošiel som do záhrady, vrecká napchaté granulami. Vedel som, aká je psova reťaz dlhá, či skôr aká je krátka, musel som ísť až k búde. Očká sa leskli, štekol len raz, zacítil granule, dal som mu ich. Uvoľnil som obojok a zobral ho do náručia, reťaz zostala ležať v tráve. Predstav si takú chvíľu – hrobové ticho, tma, nesieš v náručí niekoho, kto má ešte stále dosť energie vytrhnúť sa a zostať, ale on ti verí a jeho srsť, tá srsť na tvojom krku, čo páchne po hnilej tráve, ťa povyšuje nad všetky iné bytosti tej noci. Na cestu som sa vrátil tak, ako som prišiel, cez plot. Psa som preložil ponad roztiahnuté kovové tyče. Auto som nechal zaparkované o ulicu nižšie a bolo osemnásť minút po polnoci, keď sme nastúpili. Cestovali sme takmer rovné dve hodiny, do cieľa sme prišli za tmy, na odpočívadle pred mestom som mu dal vodu, odrezal kus psej salámy a nasekanú na kúsky ju položil na staré noviny. Adrenalín vo mne pomaly zhasínal.

Teraz najčítanejšie