Denník N

Z detí urobili mentálne retardované, opak mohli dokázať, až keď dospeli

Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Juraj Koník
Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Juraj Koník

Prešli sme špeciálne školy v rôznych kútoch Slovenska a hovorili s psychológmi, učiteľmi a aj s ich žiakmi, aby sme pochopili, prečo štát označuje za mentálne retardované najmä rómske deti. Aj neprávom.

Do domova ju priniesli, keď bola ešte dojča. Ako malej jej diagnostikovali mentálnu retardáciu a poslali ju rovno do špeciálnej škôlky, potom do špeciálnej školy.

„Vedela som, že tam nepatrím,“ hovorí Lucia, 27-ročná mama niekoľkomesačnej dcéry.

Na špeciálnej škole strávila celých deväť rokov. Ďalšie tri na odbornom učilišti, čo je vlastne špeciálna stredná škola, kde sa vyučila za krajčírku. Až sa nakoniec ukázalo, že žiadnu mentálnu retardáciu nemá.

Toto nie je len príbeh jednej Lucie, ktorá sa obáva zverejniť svoje pravé meno. Ide o príbeh mnohých detí, ktoré boli predurčené na okresaný život bez vzdelania často len preto, že sa narodili v rómskej osade alebo vyrastali v detskom domove.

Nerozumela som, veď iné deti boli rovnaké

Na základnej škole vynikala, spolu so šikovnejšími spolužiakmi v škole nacvičovali tanečné a divadelné vystúpenia a v učive boli často popredu. Nikto ju neposlal na preskúšanie, nikto sa nepokúsil preradiť ju do bežnej školy.

Vystúpenia v dedine často mávali spolu s deťmi z miestnej základnej školy. Videli, že sú rovnaké. „Lenže ako jedinec a navyše ako dieťa máte maličké slovíčko. Teda žiadne.“

Šancu dorobiť si základné vzdelanie dostala, až keď končila učňovku a z internátu ich presťahovali do detských domovov rodinného typu. „Pán riaditeľ nám dal šancu dokončiť si deviaty ročník bežnej základnej školy. Viac mi nebolo treba. Chcela som si dokázať, že na to mám,“ hovorí Lucia, ktorá si počas učňovky urobila aj vodičský preukaz, zarobila si naň na brigádach počas letných prázdnin.

Spolu s ďalšími kamarátmi zo špeciálnej školy sa prihlásili na kurz na získanie nižšieho stredného vzdelania. „Vychovávatelia mi hovorili, že na to nemám a čo si to chcem dokazovať. Však ty si len taká a taká. V domove boli aj takíto zakomplexovaní ľudia.“

Lucia sa prihlásila na súkromné gymnázium v Bratislave, vyhľadala psychologičku a tá jej potvrdila, že žiadnu mentálnu retardáciu nemá. Gymnázium ešte nedokončila, nezvládala ho platiť a narodilo sa jej dieťa. Maturitu si chce ešte dokončiť. Dnes už by si však vybrala školu, kde by mohla študovať konkrétny odbor.

Mentálne retardovaný s doktorátom

Ešte úspešnejší bol príbeh Romana, rómskeho chlapca, ktorý tiež vyrastal v detskom domove. Aj v ňom sa zrazu z „chorého“ dieťaťa stalo zdravé.

„Z detského domova sa dostal do špeciálnej školy. Zajakával sa, ťažšie sa vyjadroval, mal trochu výbušné správanie kvôli tomu, čo všetko zažil v rodine,“ spomína na jeho príbeh Jozef  Mikloško ml., šéf organizácie Úsmev ako dar, ktorá 25 rokov pomáha deťom v detských domovoch.

Roman zistil, že nepatrí do špeciálnej školy, už ako malý chlapec. Internátny systém sa s tým však nevedel vysporiadať a musel si dokončiť aj špeciálne učilište. Až potom si mohol dorobiť normálnu základnú školu. „Tie decká musia mať obrovskú energiu, keď si 17- či 18-roční prídu urobiť skúšku na základnú školu.“

Takéto skúšky u nás každý rok robí okolo 700 ľudí. Štát nevie povedať, koľko z nich chodilo do špeciálnych škôl a koľko malo problémy zvládnuť bežnú školu a dokončia ju s odstupom.

Roman si urobil aj maturitu a vyštudoval sociálnu prácu na Trnavskej univerzite, kde dokonca obhájil aj doktorskú prácu. Písal práve o deťoch v špeciálnych školách. „Nebol génius, ale bol veľmi húževnatý a hravo tú školu zvládol,“ vraví Mikloško. „Rozhodne nepatril do osobitnej školy.“

Romanova stopa sa pred časom stratila. Odišiel do Británie, kde sa oženil, v Úsmeve ako dar s ním už nemajú kontakt.

Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N - Juraj Koník
Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Juraj Koník

Nálepka „žiak zo špeciálnej školy“

Špeciálnu základnú školu navštevujú okrem telesne postihnutých detí aj tie, u ktorých psychológ určí mentálnu poruchu – mentálne retardácie rôznych stupňov (ľahká, variant A, znamená IQ medzi 51 a 69), poruchy správania, komunikačných schopností, ale aj ADHD.

Po skončení školy majú deti vo vysvedčení poznámku: „Žiak – žiačka bol(a) vzdelávaný(á) podľa variantu A špeciálnej základnej školy.“ Toto označenie ovplyvní ich ďalšie vzdelávanie a celý život.

Sú všetky deti v špeciálnych školách naozaj mentálne retardované?

Vlani chodilo do špeciálnych škôl a špeciálnych tried 15 586 detí (bez tých s telesným postihnutím). Výrazne najviac ich je na strednom a východnom Slovensku, aj v prepočte na počet obyvateľov kraja. Jasnú prevahu majú deti s postihnutím variantu A. Tým sa budeme venovať najviac.

Ombudsmanka Jana Dubovcová v správe z roku 2013 napísala, že až 88 percent zo všetkých žiakov špeciálnych škôl tvoria Rómovia.

Prvák z geta patrí do špeciálky

„Všimnite si ich kresby. Stále sú transparentné a niektorým postavám chýba napríklad krk alebo noštek,“ hovorí o tom, v čom sú takéto deti iné, Ľudmila Petriľáková, učiteľka slovenčiny v špeciálnej základnej škole v Hanušovciach nad Topľou neďaleko Prešova.

Za posledných dvadsať rokov počet detí klesá a prirodzene je aj menej prvákov, ktorí v septembri nastupujú do škôl. Prvákov v špeciálnych školách a triedach však za dvadsať rokov pribudlo.

V Snine nie je osada, Rómovia žijú v gete z tehlových bytoviek priamo v meste na Palárikovej ulici. Po ceste pobehujú deti a psy, pri ceste stojí pár veľkých bytových domov, na ulici je kopec ľudí. Jeden z domov miestni nazvali Titanic. Mal takú hroznú statiku, že sa postupne prepadával, až ho museli zbúrať.

Je to však pomerne slušná štvrť, žiadna kričiaca chudoba. Len je tu trochu rušnejšie ako inde v meste.

Je uprostred dňa, niektoré z detí by ešte asi mali byť v škole či v škôlke, okolo neznámych ľudí z Bratislavy sa rýchlo zhŕkne dav miestnych.

Ľudia hovoria cez seba, nie všetkému je možné rozumieť a občas si aj protirečia. Aj tak z ich rečí jasne cítiť, že v tom, ako ich deti zaraďujú do škôl, vidia nespravodlivosť.

Jedna z mám rozpráva, že jej syna poslali rovno do špeciálnej školy. Starý otec sa však nahneval a šiel za riaditeľom, aby to zmenili. „Dostal nervy, šiel do riaditeľne, všetko povybavoval, zobral papiere a preradili ho,“ vraví matka.

Prečo ho dali najskôr do špeciálnej školy? Mama v tom má jasno. „Pre toto,“ vraví a pošúcha si o seba prsty pravej ruky ako symbol peňazí.

Štát platí špeciálnym školám viac ako tým bežným. Priemerný normatív na žiaka základnej školy je približne 1500 eur, v špeciálnych školách je to od takmer 2500 eur až po vyše 10-tisíc.

„Základný problém integrácie je bitka o dieťa. Každá škola si chce udržať deti, lebo má za ne peniaze,“ hovorí aj Jozef Mikloško ml. z Úsmevu ako dar.

 

Keď budúcnosť ničia rodičia

Nie, špeciálne školy však nie sú len biznis s deťmi. Často sa snažia zachrániť to, čo zničili rodičia.

„Pýtala som sa cez deň žiačky, kde má rodičov, a tá mykla plecom a vraví ‚rodičia špia‘,“ hovorí so šarišským prízvukom o zanedbávaní rodičmi Iveta Peterová, zástupkyňa riaditeľa v škole v Hanušovciach nad Topľou. Rodičia niekedy oslavujú dlho do noci, dieťa sa nevyspí a v škole je unavené.

Rozpráva aj o dvoch dievčatách z osady, z ktorých ani jedno nepatrilo do špeciálnej školy, no rodičia inú možnosť zamietli. Chodili tam aj ich ďalšie deti, chceli mať všetky pod jednou strechou.

V triede špeciálnej školy v bratislavskej Petržalke sedí len jedno rómske dieťa, chlapec Dávid. Učiteľka hovorí, že by tam vôbec nemusel byť. Žije však s matkou, ktorá má okrem neho ešte desať ďalších detí a zabudla ho zapísať do prvého ročníka. Prišiel na základnú školu už ako sedemročný, no nezrelý a poslali ho tak do špeciálnej triedy.

Počas hodiny je práve Dávid jedno z najaktívnejších detí, stále sa hlási, vie správne vypočítať príklady a pôsobí ako úplne zdravé dieťa.

„Veľa rodičov sa sťažuje, že im nechceme prijať dieťa, lebo oni sa cítia pokope istejšie,“ hovorí zasa Jana Kandriková, riaditeľka internátnej špeciálnej strednej školy v Snine. „Myslia si, že keď je u nás viac rómskych detí, tak im tu bude lepšie. A keď ich neprijmeme a odporučíme im strednú odbornú školu, povedia, že tam nebudú chodiť. My ich aj tak prijať nesmieme, lebo nie sú mentálne postihnuté,“ hovorí. Aj v tejto strednej škole v Snine je jasne vidieť, že väčšina detí sú Rómovia.

V Spojenej škole v Snine sa učia pracovať so sadrokartónovým stropom. Foto N - Juraj Koník
V Spojenej škole v Snine sa učia pracovať so sadrokartónovým stropom. Foto N – Juraj Koník

Ako prídu na to, že je dieťa postihnuté

Pripravenosť detí na školu testujú ešte v materských školách, pri pochybnostiach pošlú predškoláka do poradne na individuálne vyšetrenie.

Testovanie predurčí dieťaťu osud. Tu nastáva prvý problém. Čo v prípade, že nerozumie po slovensky a doteraz s ním rodičia hovorili napríklad iba po rómsky? Čo ak je z vyrastania v osade plaché, nespoločenské, nepripravené na kontakt s cudzími ľuďmi? Dokážu toto všetko testy zohľadniť?

Nedokážu, myslia si aj v Bruseli. Voči Slovensku vedie Európska komisia konanie pre podozrenie z porušenia Smernice o rasovej rovnosti, podľa mimovládok deti z osád automaticky končia v špeciálnych školách.

Na určenie mentálnej retardácie u nás využívajú dva štandardizované testy – WISC-III pre deti od 6 rokov a SON-R neverbálny test pre deti od 2,5 do 7 rokov. Bronislava Kundrátová z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie hovorí, že prvý je pre rómske deti nezvládnuteľný.

Dieťa, ktoré aj môže byť prirodzene šikovné, narazí na test, ktorému nemá šancu rozumieť. Len preto, že test nedokáže odhaliť jeho skutočný talent a je nastavený na deti z bežných rodín.

„S týmto testom v poradniach pracujú už dlho a je zastaraný,“ hovorí aj Nina Turisová, psychologička zo Špeciálnej základnej školy na Žehrianskej ulici v Bratislave.

Existujú pritom aj testy, ktoré zohľadňujú odlišnosť rómskej kultúry. Prieskum verejnej ochrankyne práv medzi školami a centrami ukázal, že ich nevyužívajú často.

Odstrašujúci prípad z Rokycian

V decembri minulého roka zistila štátna školská inšpekcia, že v Súkromnej špeciálnej základnej škole v Rokycanoch sú aj deti, ktoré nemajú diagnostikovanú mentálnu retardáciu. Školská inšpekcia mala podozrenie pri trinástich deťoch, všetkých rómskeho pôvodu.

Vo februári tohto roka ministerstvo školstva rozhodlo, že škola by mala byť zrušená aj pre ďalšie pochybenia, počet podozrivých prípadov nebol jasný. Napokon sa všetko naťahuje. Škola mohla teraz v septembri otvoriť ďalší školský rok a ak ju vôbec zrušia, tak najskôr o rok.

V prípade Rokycian psychológovia pracovali podľa Bronislavy Kundrátovej z Výskumného centra detskej psychológie a patopsychológie so zastaraným Pražským detským wechslerovým testom, ktorý nie je vhodný pre rómske deti.

Hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová po prípade Rokycany otvorene pomenovala, že najmä na východe posielajú deti do špeciálnych škôl aj preto, že sú rómske. Segregáciu podľa nej akceptovali aj jej podriadení z východu, a tak musela školských inšpektorov v rámci Slovenska poprehadzovať. „Čím inšpektor žije bližšie k ohnisku problémov, tým má väčšiu danosť tolerovať segregáciu,“ povedala Kalmárová.

Prípad školy v Rokycanoch ju hnevá, nerozumie, ako mohli školu nechať otvorenú a prijímať tam deti ešte aj v tomto školskom roku.

Keď na východe spomeniete Rokycany, zapôsobia ako odstrašujúci príklad. U nás sa nič také stať nemôže, hovorí Jana Kandriková, riaditeľka Spojenej internátnej školy v Snine. „Mal by učiteľ svedomie nechať dieťa v špeciálnej škole, keď vie, že môže ísť ďalej?“

Ani riaditeľ Špeciálnej základnej školy v Hanušovciach nad Topľou Ľubomír Mitráš si nemyslí, že prípady ako Rokycany sú bežné. „Neviem si predstaviť takého samovraha, ktorý by dal zdravé dieťa na špeciálnu školu. Vkuse tu máme kontroly,“ vraví Mitráš, ktorý je sám Róm. Hovorí, že pri svojom nástupe na miesto riaditeľa nechal skontrolovať všetky spisy.

Riaditeľka internátnej školy však zároveň spochybňuje zmysel toho, aby deti znovu po čase vyšetrovali – ak je raz dieťa mentálne postihnuté, nevylieči sa z toho, vraví. „Keď si pozrieme poučku o mentálnej retardácii, zistíme, že to nie je stav menný. Ide o poškodenie centrálnej nervovej sústavy,“ vysvetľuje.

Čo však v prípade, keď pri prvej diagnóze urobili chybu?

IMG_5998
Zošit zo špeciálnej školy v Bánovciach nad Bebravou. Foto N – Ria Gehrerová

Chyba na celý život

Opakovane diagnostikovať deti zo špeciálnych škôl po rokoch nie je povinné. Môže o to požiadať učiteľ alebo aj rodič, čo je podľa psychologičky Kundrátovej v prípade rómskych detí ojedinelé. To, aký test sa psychológ rozhodne použiť, je výlučne na ňom či na riaditeľovi poradne alebo centra.

Vo väčšine prípadov však dochádza k rediagnostike len jedným smerom – ak sa žiakovi zhoršuje prospech alebo správanie, zhodujú sa psychológovia. Málokedy sa stane, že by dieťa postúpilo vyššie na bežnú školu. Učitelia, ktorých sme stretli v špeciálnych školách vo viacerých kútoch Slovenska, si spomínajú len na zopár takých prípadov skôr z minulosti.

Základná špeciálna škola v Hanušovciach má vlastný systém rediagnostiky. Deti testujú z prípravného do prvého ročníka, potom v prvom, štvrtom, ôsmom alebo deviatom ročníku. „Toto nám nikto neprikázal, my to tak chceme,“ vraví učiteľ Ľuboš Sopoliga.

Pomalá gramatika, pár písmen za rok

Špeciálna základná škola v Hanušovciach nad Topľou je vzorová. Učitelia sa o deti starajú aj mimo školy, poznajú ich aj v miestnej osade a školu vedú ľudia so skúsenosťami zo zahraničia, ktorí dokážu o pomoci týmto deťom diskutovať hodiny.

Veľká väčšina detí v škole sú Rómovia. Je práve prestávka medzi hodinami a deti behajú po chodbách ako v každej inej škole. Zástupkyňa riaditeľa Iveta Peterová nesie druhácke a tretiacke testy z gramatiky.

V prvom ročníku sa deti s variantom A učia dvanásť písmen abecedy, v druhom trinásť a až v treťom ročníku dokončia celú abecedu.

Učiteľka slovenčiny Ľudmila Petriľáková hovorí, že niektoré deti sa stretávajú so spisovnou slovenčinou až na základnej škole. Spomína si len na dva prípady, keď sa to podarilo doučiť v nultom ročníku a deti mohli nastúpiť do prvého ročníka bežnej školy.

Ťažké sú pre tieto deti napríklad zrkadlové písmená ako jt alebo db a čítajú dvojmo – najskôr si prečítajú text potichu pre seba a potom ho zreprodukujú nahlas. Tieto dva kroky nevedia spojiť do jedného.

Keď učiteľky vyzvú deti, aby povedali, o čom bol krátky úryvok, ktorý čítali pred chvíľou, deti si vymýšľajú. „A to sme ho teraz nečítali prvýkrát,“ vraví.

Niektoré deti v triede trpia ADHD, teda poruchou pozornosti s hyperaktivitou. Šťukajú perom, hojdajú sa na stoličke alebo bubnujú a vyrušujú ostatných.

Video: Deti zo špeciálnej školy v Hanušovciach nad Topľou spievajú

Biely našiel pokoj medzi Rómami

V jednej z tried je jeden z mála bielych chlapcov. Zástupkyňa Peterová rozpráva, že Viktor najskôr chodil na bežnú základnú školu, no ubližovalo mu to. Bol agresívny, raz dokonca podľa nej napadol učiteľku nožnicami. Odkedy však prišiel do špeciálnej školy v Hanušovciach, žiadnu agresivitu neprejavil. Nikto sa mu tu nevysmieva a našiel si rómskeho kamaráta, ktorý ho dokáže upokojiť. „Biely našiel pokoj medzi Rómami.“

V škole v Hanušovciach sú aj deti s ťažším stupňom mentálnej retardácie. Tie staršie chodia do praktickej školy, kde sa naučia každodenné zručnosti. Dve dievčatá sa učia tkať koberce z kusov látky. Učitelia však uznávajú, že vo vranovskom okrese je málo príležitostí na to, aby sa dievčatá tkaním uživili.

Zástupkyňa Peterová hovorí, že k deťom chodí aj domov, na kávu, zabaviť sa. „Raz som jednému dievčatku česala vlasy a ono sa ma pýta: ‚Vám še to nebridzí?‘ Vycítia, že k nim majú ľudia odpor,“ hovorí Peterová.

 

Občas zmiznú na pár dní

Sme späť v Snine, pri potravinách asi dvesto metrov od rómskeho geta. Tínedžerky z miestnej špeciálnej strednej školy fajčia pri obchode, hanblivo skrývajú cigarety pred okoloidúcimi.

Jedna z nich rozpráva, že chodila na bežnú základnú školu a potom išla na špeciálnu strednú. „Musela som urobiť psychologické testy, či tam patrím. Dávali mi skladať puzzle, počítať.“

Chcela tam ísť, lebo má v škole rodinu a veľa kamarátok zo Sniny. „Sesternice, bratranci.“ Maturitu vraj nepotrebuje.

Pýtame sa jej mamy, či vie, že škola je pre mentálne zaostalých. „Ona je mentálne zaostalá. Chodila na normálnu školu, ale nezvládala by to. Na základnej škole mala päťky, štvorky. Bola neposlušná. Proste, je to čert,“ hovorí.

Na strednej špeciálnej škole v Snine je internát, na ktorom platí prísna večierka. „Niekedy zmiznú na pár dní. Ale nakoniec sa aj tak vrátia,“ vraví riaditeľka Kandriková.

„Pozdravte sa,“ upozorňuje dvoch mladých chlapcov na rebríkoch, ktorí s pomocou majstra maľujú jednu z učební. Chlapci veľmi nesmelo pozdravy opätujú a pokračujú v práci za hlasného zvuku rádia.

Okolo poludnia prišli do školy dvaja pubertiaci, jasne v škole vytŕčali, najmodernejšie oblečení, obaja mali šiltovky nasadené vysoko na hlave. Učiteľky hovoria, že niekoľko dní neboli v škole a že určite si idú iba po potvrdenie na školský výlet. Chalani sú drzí, trochu skrotnú len pri riaditeľke, naozaj si prišli len po potvrdenie. „Prečo nie ste v triede?“ pýta sa ich učiteľka. „Lebo,“ odvrknú. Nepomôže ani zvýšený hlas. Chalani na výlet nepôjdu a tak už nevidia dôvod zostávať ďalej v škole. Pokojne opäť odkráčajú.

V podzemí majú dielňu stolári. Utiahnutí nesmelí chlapci vyrábajú jednoduché skrinky či varešky. Dievčatá sa tu učia za krajčírky či cukrárky, riaditeľka je hrdá na to, že pripravovali občerstvenie na výjazdové zasadnutie vlády v Ubli.

„Naše deti majú tri dni v týždni prax. Majú robiť zhruba šesť hodín denne. Viete, čo to je udržať tieto deti pri práci? Jeden ujde, druhý si ľahne, že nechce robiť, traja chcú robiť a majster má problém, aby  toto celé udržal pokope,“ rozpráva riaditeľka.

Nezamestnateľní?

Bývalý vládny splnomocnenec pre Rómov Peter Pollák je presvedčený, že najväčším problémom špeciálnych škôl je nulová šanca uplatniť sa na pracovnom trhu a možnosť vrátiť sa na bežnú školu je len malá. Žiaci nezískajú riadny výučný list, maturitu a už vôbec nie vysokoškolský titul. Pollák dokonca hovorí, že tieto školy vychovávajú z detí profesionálnych poberateľov sociálnych dávok.

Riaditeľka školy v Snine si to nemyslí. Výučný list je podľa nej taký ako z bežnej strednej školy. „Z výučného listu nikto nevie, z akej školy je. Ani z názvu našej školy sa nedá zistiť, že ide o školu pre hendikepované deti. Máme napríklad murárov tretiakov, ktorých je problém dotiahnuť do školy, lebo už majú prácu. Chcú zarábať. Už sú na fuške, na brigádach. A nechodia do školy, tak ich prosíme, nech ešte prídu na pár dní. Šikovní sa chytia,“ vraví riaditeľka.

Škola sa naozaj volá iba Spojená internátna škola. „Nejde o to, či chlapec či dievča, či je Róm alebo Neróm, či je zdravý alebo chorý. Ale buď sa narodíte ako pracovitý a umriete ako pracovitý, alebo sa narodíte ako lenivý a umriete ako lenivý.“

Riaditeľka Kandriková však upozorňuje, že pribúda detí, ktoré zo špeciálnych škôl odídu pred ukončením. „Za posledné štyri roky máme viac ako 1100 mladých ľudí bez vzdelania.“

DSC_0387
Dalibor s rodinou v Stakčíne. Keby som mal v detstve rozum ako dnes, špeciálnej škole by som sa vyhol, vraví. Foto N – Juraj Koník

Nechcelo sa mi učiť, synovi sa to už stať nemôže

Neďaleko Sniny v osade v Stakčíne si asi 30-ročný Dalibor s manželkou a malým synom práve dokončujú rodinný dom. Miestni to tam volajú osada, ale ide o slušnú časť dediny s bežnými rodinnými domami, v ktorej žijú len Rómovia.

„Každý deň chodím za prácou do Košíc. V Snine mi robotu nedajú,“ hovorí Dalibor. Chodil do špeciálnej školy v Snine, teraz pracuje v košickej fabrike. Syna sa spýta, či už má urobené úlohy. Nechce, aby dopadol rovnako – bez riadneho výučného listu, bez maturity, odkázaný na pomocné práce.

Dalibor je pritom šikovný, susedia z dediny hovoria, že špeciálna škola bola v jeho prípade omyl. „Keby som mal takú hlavu ako dnes, tak by som sa učil,“ vraví.

Pre miestnych znamená chodiť do špeciálnej školy „neučiť sa“. Podobne ako dievča v gete, aj Dalibor chcel radšej ostať s kamarátmi, tak nastúpil do špeciálnej školy. „Nechcelo sa mi učiť, preto som išiel do špeciálky.“

ADHD: Keď veverička pokazí vyučovanie

Špecifickým typom poruchy, ktorý sa zaraďuje do A variantu a deti s ním končia aj v špeciálnych školách, je ADHD – porucha pozornosti s hyperaktivitou.

Podľa amerického týždenníka TIME trpí touto poruchou v USA 13,2 percenta chlapcov vo veku 4 až 17 rokov. Deti sa musia stále hýbať či rozprávať, skáču z jednej aktivity do druhej.

Žiakov s diagnózou ADHD majú aj v škole v Hanušovciach, často kombinovanú s ďalšími poruchami. „Máme dieťa, ktoré má poruchu pozornosti, k tomu aj disgrafiu alebo disortografiu, poruchu jemnej motoriky. Takéto deti majú problém orientovať sa v čase. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by nemali písať písomku alebo päťminútovku, lebo nevedia, čo je to päť minút, nevedia odhadnúť, koľko má ešte času, kedy môže ešte pracovať,“ rozpráva učiteľ Ľuboš Sopoliga.

„Môžete si dopredu pripraviť hodinu, vykladať učivo, zaujať ich. Ale zrazu vybehne veverička a je po vyučovaní. Deti nabehnú k oknu a už nepočúvajú. Vtedy musíte improvizovať.“

Žiakov s ADHD integruje už desiatky rokov Základná škola Topoľová v Nitre. Z piatich stoviek žiakov má 79 poruchu alebo telesné postihnutie. Najviac z týchto detí má ADHD. Majú pre ne spolu deväť asistentov a päť špeciálnych pedagógov. Asistenti sú s deťmi počas vyučovania, pripravujú ich na ďalšiu hodinu a špeciálni pedagógovia sa potom ešte s deťmi doučujú. Štát im na asistentov prispieva, ale špeciálnych pedagógov už musia financovať z vlastného rozpočtu.

Ako sa zmieriť s dieťaťom v špeciálnej škole

Zmieriť sa s tým, že vaše dieťa naozaj patrí do špeciálnej školy, musí byť ťažké. Pri návšteve špeciálnych škôl sme narazili aj na mnoho prípadov detí, ktoré by boli v dnešných bežných školách stratené.

V špeciálnej škole v bratislavskej Petržalke majú prváci práve hodinu matematiky, opakujú si prípady sčítavania čísel od jedna po desať. Jedno z dievčat žije iba so starými rodičmi. V jej pracovnom zošite z matematiky je vidieť, ako jej babka dopredu ceruzkou vypĺňa príklady, aby jej pomohla a ochránila ju pred neúspechom.

Ďalšiu z prváčok dala mama do bežnej základnej školy, no vrátili ju s tým, že učivo nezvládala.

Nie vždy je cestou integrovať deti do bežnej triedy, hovorí Jozef Mikloško ml. z Úsmevu ako dar. „Zázemie je veľmi dôležité – s úspechom, pokojom, pochvalou.“ Takýto úspech dieťa nemusí v bežnej triede zažiť a podľa Mikloška trpí. „Ak je trieda, ktorá ho ťahá, ak je veľa šikovných detí a ťahá toho neposedného, je to super. Ak je však v triede veľa divochov, sú takéto deti prvou obeťou šikany, sú ubité. Nenechával by som ich v takejto škole.“

V špeciálnej škole však dieťa potrebuje vyššiu pozornosť rodičov ako v bežnej škole, a nie naopak.

Napríklad, keď v špeciálnej škole v Bánovciach nad Bebravou, kam tiež chodia väčšinou rómske deti, učitelia s deťmi nacvičili vystúpenie na Deň matiek, prišlo sa pozrieť len päť mamičiek. Deti plakali opreté o stenu a učiteľky ich museli tíšiť a vysvetľovať, prečo ich mama neprišla. Keď zasa deťom dali za úlohu napísať slová začínajúce na písmeno CH, často sa okrem chipsov opakovalo slovo „chľast“.

Zošity detí zo špeciálnej školy v Bánovciach nad Bebravou. Foto N - Ria Gehrerová
Zošity detí zo špeciálnej školy v Bánovciach nad Bebravou. Foto N – Ria Gehrerová

Ako týmto deťom pomôcť

Problémy deti zo špeciálnych škôl sa začínajú často pri nezáujme rodičov. Deti nechodia do škôlky, po príchode do základnej školy nemajú ani základné predpoklady ju zvládať. Podobný priebeh malo vzdelávanie rodičov týchto detí, či ich starých rodičov.

V tomto momente však po zlyhaní rodičov zlyháva aj štát, takéto nepripravené dieťa testuje v testoch školskej zrelosti rovnako ako ostatné deti, upozorňuje ombudsmanka Jana Dubovcová. Psychológovia používajú testy, ktoré ani zďaleka nezohľadňujú prostredie, v ktorom deti vyrastajú. Iba niektorí psychológovia v prieskume ombudsmanky odpovedali, že sa snažia pri rómskych deťoch z osád vyhnúť verbálnym subtestom a testy im prispôsobiť, aby zistili, v akom sú naozaj stave.

Marek Szilvási z Európskeho centra pre práva Rómov (ERRC) so sídlom v Budapešti upozorňuje, že problém so špeciálnymi školami majú okrem Slovenska aj Maďarsko a Česko. „Je to regionálne špecifikum, diagnóza ľahkého mentálneho postihnutia,“ vraví Szilvási.

Ombudsmanka tiež zistila, že opätovné diagnostikovanie detí školy nerobia pravidelne, pretože nie je povinné. Nenašla jedinú školu, ktorá by pri týchto opakovaných testoch preradila dieťa do bežnej základnej školy.

Ak sa to aj stane, takéto dieťa nemá kam ísť. “Školy nechcú prijať rediagnostikované deti,“ hovorí hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová. Upozorňuje tiež na absurdnosť slovenského školstva – je jednoduchšie založiť v dedine špeciálnu ako bežnú základnú školu.

Keď dieťa neovláda slovenčinu, alebo je z ťažkého prostredia, mal by s ním byť podľa odborníkov pri testoch rodič, alebo by ho mali testovať v jeho domácom prostredí. To sa nie vždy deje.

A potom sme späť pri peniazoch. Špeciálna škola dostane na žiaka viac ako bežná. Experti preto navrhujú, aby viac dostala špeciálna trieda, ktorá je však na bežnej škole.

Možno zlé, ale nie hlúpe

Ombudsmanka Dubovcová má radikálne odporúčanie inšpirované českou reformou, kde od tohto septembra začínajú integrovať všetky deti s mentálnymi postihnutím variantu A. Dubovcová aj u nás navrhuje zrušenie variantu A v špeciálnych školách, zabezpečenie testov, ktoré zohľadnia pôvod a sociálne prostredie dieťaťa a pravidelne opakované testy detí.

Podľa expertov by tiež pomohlo, keby deti zo sociálne znevýhodneného prostredia pred nástupom do školy mali povinnú predškolskú prípravu a tiež navrhujú zvážiť, aby niektoré deti mohli nastúpiť do školy neskôr ako v šiestich rokoch.

A čo by sa malo zmeniť v detských domovoch, kde žije mnoho detí z týchto príbehov?

Ak by niečo mala zmeniť Lucia z úvodu tohto príbehu, bol by to prístup vychovávateľov a učiteľov. „Množstvo pedagógov, ktorí sa o nás starali a mali tam byť pre nás, tam pre nás neboli. Je tam kopec šikovných detí a napriek tomu chodia do špeciálnej školy. Ak viem, že nejaké dieťa vytŕča z davu, treba to s ním odkonzultovať. Ale nie len raz. Aj stokrát.“

Lucia však priznáva, že starať sa o dospievajúce deti v domove nie je vôbec ľahké a že to chce skutočne pevné nervy. Ona sama vraj mala v domove poriadne podrezaný jazyk. „Poznám deti, ktoré sú zlé a chodia do špeciálnej školy. Ale nie sú hlúpe.“

Článok bol vytvorený v rámci investigatívneho kurzu Aliancie Fair-play a investigace.cz s podporou Veľvyslanectva USA na Slovensku.

Teraz najčítanejšie