Denník N

Precestoval svet, aby pomohol mentálne postihnutým deťom z východného Slovenska

Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Juraj Koník
Deti v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Juraj Koník

Sám má postihnuté dieťa a učí cudzie. Zástupca riaditeľa v špeciálnej škole v Hanušovciach nad Topľou vozí na Slovensko recepty na prácu s deťmi z USA, Austrálie či zo Švédska.

Ak dieťa okolo jedného roka nezačne používať jednoduché slová a do troch rokov jednoduché vety, nikdy sa nenaučí správne rozprávať. Ľuboš Sopoliga je špeciálny pedagóg v Spojenej základnej škole v Hanušovciach nad Topľou a rozpráva, že deťom nielen v osadách treba pomôcť od začiatku.

Vyštudoval Univerzitu Komenského v Bratislave a Perkins School for the Blind v americkom štáte Massachusetts. Pôsobil v Austrálii, USA, Číne, Veľkej Británii, Holandsku, Rakúsku, Švédsku a Taliansku. Je spoluautorom konceptov, ktoré majú pomôcť dostať zdravotne znevýhodnených ľudí na trh práce. A skúšal mnoho projektov so slovenskými postihnutými deťmi.

Jeho entuziazmus zrejme vychádza aj z toho, že má sám zdravotne postihnutého syna, ktorý sa vzdeláva v bežnej základnej škole. „Aj v USA nám hovorili, že dieťa musí zažiť pocit úspechu. A otázka znie, či bude dieťa úspešné medzi ‚svojimi‘, alebo s individuálnym plánom, alebo v triede s 25 zdravými deťmi, pred ktorými sa hanbí prehovoriť,“ hovorí o tom, že nie každé postihnuté dieťa je možné vzdelávať so zdravými.

IMG_4376
Ľuboš Sopoliga, učiteľ zo špeciálnej školy v Hanušovciach nad Topľou. Foto N – Ria Gehrerová

Rodinný tábor s hluchoslepým dieťaťom

Od roku 1989 Slovensko podľa Sopoligu v prístupe k deťom so špeciálnymi potrebami pokročilo. Zdravotne postihnutí ľudia boli úplne na okraji spoločnosti, zavretí v ústavoch „s vedrom v strede izby“.

„Pri hluchoslepých sa už pracuje jeden na jedného, jeden pedagóg, jeden asistent, jeden žiak. V takomto prípade vieme pracovať efektívnejšie v prospech žiaka. Dieťa má väčšiu šancu sa posunúť ďalej vo svojom živote. V budúcnosti bude možno menej závislé od pomoci druhých.“

Podľa amerického vzoru začal s kolegami na Slovensku robiť family campy. Zorganizovali výlet pre dieťa, jeho mamu, otca, starých rodičov a zdravých súrodencov. Spolu s nimi tam bol tím odborníkov: špeciálni pedagógovia, študenti špeciálnej pedagogiky, psychológ, psychiater, neurológ a terapeut.

Rodine za týždeň-dva pripravili individuálny plán, aby všetci komunikovali jedným jazykom. „Je veľmi dôležité, aby s hluchoslepým rozprávali všetci rovnako. Kuchárka, asistent, nočný dozor a ďalší musia používať rovnaké symboly či slová. A ako sú na toto bežné školy pripravené? To nie je len o asistentoch.“

Ako im nájsť prácu?

Sopoliga skúša pomôcť aj absolventom s hľadaním práce. Inšpirovaný Austráliou rozbiehal podporný program. „Keď som videl, ako sa naši absolventi flákajú po uliciach, lebo tu nie je práca, tak som vytvoril taký model, ako by to mohlo fungovať,“ spolu s kolegami z Bratislavy, Banskej Bystrice a Vranova nad Topľou v roku 2001 spustil štyri pilotné programy Agentúry podporovaného zamestnávania.

„V Austrálii to tak funguje. Agentúry prichádzajú do škôl. Pracujú s postihnutými žiakmi, ale nie je to kariérne poradenstvo.“

Všetko padlo na peniazoch, nepresvedčili štát, aby takéto agentúry systémovo podporoval. „Austrálčania tu založili v roku 2012 pobočku s úmyslom robiť to podobne ako u nich. My tu už máme asi 30 agentúr,  ale naďalej živoria kvôli zlému financovaniu.“

Práce vo fabrike na televízory sa zľakli

V roku 2004 zasa v rámci ďalšieho projektu vybral 10 dievčat a 10 chlapcov najmä zo špeciálnych škôl, ale boli medzi nimi aj žiaci, ktorí dokončili bežnú základnú školu a nepokračovali ďalej vo vzdelávaní. Nazvali to New Beginning – New Chance (Nový začiatok, nová šanca). Mnohým z nich našli prácu. Pomáhali pri výsadbe zelene, sadili stromčeky, trávniky. „Boli radi, že nemusia kopať kanály,“ hovorí Sopoliga.

Dievčatá zo skupiny ho napokon sklamali. „Dostali ponuku ísť do Trnavy do firmy na výrobu televízorov. Problém bol, že medzi školou a zamestnaním boli pár rokov doma a niektoré dievčatá mali problém s rozoznaním farieb, tvarov, ale to len preto, lebo nerozumeli slovenčine. Báli sa aj nového prostredia a diaľky. Prijali ich, ale nakoniec nechceli ísť.“

Nerozprávajme, ale už robme

Ako by sa teda mal podľa Sopoligu riešiť tento problém systémovo? „Sprivatizujme služby zamestnanosti.“

Služby by mohli poskytovať obec či aj firma. „Štát vypíše tender, napríklad na poskytovanie zamestnanosti pre ľudí s postihnutím alebo pre dlhodobo nezamestnaných. Vy sa do toho tendra zapojíte a ak uspejete, štát podpíše s vami kontrakt na niekoľko rokov v nejakom objeme peňazí pre určitý región a pre určitú cieľovú skupinu.“

Zamerať sa podľa neho treba na osady. „Predstavte si klasický život. Prídete z roboty do svojho bytu, vyložíte nohy, máte pokoj, priestor. V osade príde chlap z roboty, má doma 12 ďalších ľudí v miestnosti. Každý potrebuje nejaké teritórium. Keď on nemá priestor, vznikajú problémy. Môže tam vzniknúť agresia. Nemá ako vypnúť a ako to vyriešia? Buď sa opijú, aby zabudli, alebo sú hluční. Áno, sú. Ale má to svoje príčiny. Starých nezmeníme. Ale musíme pracovať s mladými. Ale to má byť bod nula a povedať si, kam chceme ísť. Ale už poďme. Nehovorme o tom, ale robme.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie