Bývalý šéf resocializačného centra: Prípad z Galanty ma neprekvapil

Na čo resocializačné strediská sú? Aký má zmysel to, čo robia?

Medicínska prax ukázala, že sú potrebné po základnej trojmesačnej liečbe, keď sa u závislého vyriešia fyzické, ale aj psychické problémy. Mimochodom, v súčasnosti sa ukazuje, že veľké množstvo závislých ľudí má aj duálnu, teda ešte aj ďalšiu psychiatrickú diagnózu. Resocializácia je poliečebná starostlivosť, klient sa pri nej učí mechanizmy normálneho správania.

Ako to vyzerá?

Obnovujú sa napríklad základné pracovné návyky, ako prvé tie hygienické – dokonca aj čistenie zubov. V rámci resocializácie je možné ponúknuť aj ďalšiu terapeutickú starostlivosť, ale môžu ju robiť len kvalifikovaní a osobnostne zrelí profesionáli, ktorí prešli výcvikom a majú príslušné vzdelanie.

To je teória. Aká je však na Slovensku prax?

Obávam sa, že nie všetky resocializačné zariadenia sú plne profesionálne sanované. Je to aj tým, že sú často roztrúsené. Do resocializačného zariadenia mimo väčšieho mesta často zriaďovateľ ťažko dostane kvalifikovanú pracovnú silu a ponúkne jej adekvátnu odmenu, ale aj iné možnosti. Ľudia tam veľmi nechcú ísť. Aj preto sa stáva, že sa do pozície terapeutov dostávajú nekvalifikované osoby.

Je problém len nedostatočná kvalifikácia?

Problém je aj ich osobnosť. Ak ide o bývalých drogovo závislých, takzvaných ex-userov, závislosť mohla ich osobnosť veľmi výrazne zasiahnuť a poškodiť. A ak aj prešli liečbou, trojmesačná liečba nie je dostatočná na to, aby dostala tú osobnosť do fázy, že dozreje a dokáže na seba vziať zodpovednosť za tých druhých. V tej chvíli sa môže jednoducho stať, že to ten človek neunesie a zareaguje skratovo.

Aká náročná tá práca je?

Terapeut je každý deň, často aj 24 hodín denne, vystavený veľmi silnému tlaku zo strany klientov. To nie sú detičky z nedeľnej školy. Hoci ide aj o mladistvých, šikovne dokážu manipulovať s inými – s najbližšími, ale aj s terapeutom. Pokiaľ proti tomu nie je dostatočne obrnený, kompetentný, vzdelaný a osobnostne zrelý, príde k zlyhaniu.

V prípade podozrení v zariadení v Galante sa hovorí, že človek, ktorý mal pohlavný styk so 14-ročnou klientkou, nebol profesionálny terapeut, ale človek vyliečený zo závislosti. Je dobré, že aj kvázi terapeutickú činnosť robia bývalí drogovo závislí ľudia?

Viem, že napríklad v Česku takéto osoby sú, ale kým sa dostanú do pozície terapeuta, alebo sa stanú členmi terapeutického tímu, musia prejsť dôkladným výcvikom, preukázať dlhodobú abstinenciu a musia byť na to osobnostne zrelí. Zahraniční profesionáli napríklad z Francúzska či Fínska naopak upozorňujú, že práve ex-user do terapeutického tímu prináša vážne riziká a treba byť pri nich veľmi opatrný. Sme v ľudskej spoločnosti a všetci sme vystavení rôznym situáciám. Ak tá osobnosť nemá pevný hodnotový systém, nečudujem sa, že môže prísť zlyhanie.

Hovorili ste o Česku. Je to bežná prax aj na Slovensku?

Aj na Slovensku sú v centrách ex-useri. Môžu byť veľmi užitoční, ale môže sa stať aj to, že to ako terapeuti neunesú, že si z pozície svojej moci budú chcieť na klientovi ‚odbolieť‘ to, čo majú v sebe, a z pozície nadriadeného sa vlastne na klientovi budú liečiť sami. To môže byť veľmi nebezpečné.

V zariadení v Galante boli spolu mladiství aj dospelí klienti. Je to rizikové?

Áno. Miešať dospelých a mladistvých závislých je riziko a upozorňovali na to Slovensko aj odborníci zo zahraničia. Mladiství by mali mať špeciálny režim. Tím, ktorý by sa o nich staral, musí byť vyslovene špecializovaný. Mal by tam byť detský psychológ, detský psychiater, potrebujú terapeutov, ktorí prešli výcvikom zameraným práve na mladistvých. Sú skutočne inou kategóriou ako dospelí. Tvrdenie, že sa mladiství poučia na chybách dospelých klientov, je vážny omyl. Pokiaľ sa takýto problém udial práve v zmiešanej komunite, vôbec sa tomu nečudujem.

Pustili by ste bývalých užívateľov k mladistvým?

Za seba by som povedal, že nepustil.

Aké riziká okrem možného sexuálneho zneužívania prináša miešanie mladistvých a dospelých drogovo závislých?

Mladiství často prichádzajú z rodín, kde mali ich rodičia problémové správanie. Často sú z rodín, kde sú rodičia závislí od alkoholu. To prostredie bolo značne patologické a dieťa prijalo do svojho správania modely správania svojich rodičov. Či sa nám to páči, alebo nie, bude v správaní iných dospelých vyhľadávať práve takéto modely, pretože v nich vie komunikovať. Hoci je to patologický model, považuje ho za funkčný. Dospelý bývalý závislý by nemal byť modelom správania pre mladistvého ex-usera.

Okrem podozrení zo sexuálneho zneužívania je pri Galante otázny aj tvrdý prístup k deťom.

Neviem, čo sa tam dialo.

Vo všeobecnosti – ako by mal vyzerať prístup mladistvého závislého k rodičom? Akú by mal mať v zariadení voľnosť?

O tom, čo je voľnosť, by sa dalo dlho diskutovať. Myslím, že zariadenie, ktoré má v starostlivosti mladistvých, by malo v maximálnej miere spolupracovať s rodičmi, a to aj na skupinových, ale aj individuálnych psychoterapiách. Často je problém práve v rodine, z ktorej to dieťa prichádza a do ktorej sa vráti.

Aký režim by mali mať mladiství?

Mali by mať stanovené jasné a jednoznačné pravidlá, s ktorými budú obidve strany oboznámené. Univerzálny režim však neexistuje. Nekompromisne sa musia dodržiavať pravidlá, že klient nesmie byť nielen zneužívaný zo strany terapeutov, ale ani používaný. Nesmie si z neho urobiť napríklad nejakého poslíčka. Klient si však musí byť vedomý, že má určité práva, ale aj povinnosti a tie musí plniť. A terapeut mu musí byť vzorom. Detský klient terapeuta neustále porovnáva s mamou, s otcom.

Existuje nejaké univerzálne pravidlo, ako často dovoliť styk dieťaťa s rodinou?

Na to vám nedokážem odpovedať. Resocializačné centrum, ktoré som založil ja, bralo len dospelých. Išiel som do toho práve preto, lebo sme v čase, keď vznikalo, nedokázali zabezpečiť dostatočný počet kvalifikovaných profesionálov, ktorí by s mladistvými pracovali, a nechcel som miešať mladistvých s dospelými.

V Galante ide predovšetkým o podozrenia zo sexuálnych deliktov. Majú ľudia, ktorí sú v resocializačnom procese, odlišné sexuálne správanie ako ostatní? Je zložitejšie ho zvládať?

Užívanie drog zasahuje osobnosť komplexne a veľmi silno. Závisí to od toho, aké drogy osoba užívala a či došlo k zmenám aj v oblasti sexuálneho správania. A prísť mohlo. Je preto potrebné, aby tí, ktorí sú v pozícii profesionálov, prešli výcvikom aj v tejto oblasti.

Riaditeľ zariadenia v Galante hovoril, že sa ani nedá zabrániť sexuálnym kontaktom klientov. Mal by byť sex v resocializačnom zariadení zakázaný?

S tým, že medzi mladistvými bude dochádzať k sexuálnym kontaktom, počítať treba. Na druhej strane je plne v kompetencii zariadenia, aby s tým vedelo pracovať. Nebudem nikomu hovoriť, čo má robiť. Ale keď do toho niekto išiel, mal by sa s tým vedieť vysporiadať. Niektoré zariadenia to riešia tak, že nemajú mužov a ženy spolu. V resocializačnom centre, ktoré som viedol a ktoré veľmi dobre funguje, sme mali systém, ktorý vedel zvládať sexuálne správanie klientov.

Mali ste spolu mužov a ženy?

Áno.

Mali úplne zakázaný sex?

Samozrejme. Akonáhle došlo medzi klientmi k sexuálnemu styku, jeden alebo obaja odchádzali. Veľmi dobre to vedeli. Mali sme minimum takýchto problémov, lebo naši klienti boli zamestnaní a saturovaní. Čo robili klienti, ktorí chodili do práce mimo objektov, sme samozrejme strážiť nemohli. Boli to však dospelí ľudia, ktorí boli za svoje správanie zodpovední. Pokiaľ by som zobral mladistvých, v plnej miere beriem zodpovednosť na seba. Aj sme s kolegami upozorňovali, že pokiaľ sa do jedného zariadenia vezmú chlapci a dievčatá, bude to veľký problém a budú ho mať každý deň.

Jedna z bývalých klientok z Galanty okrem sexuálneho zneužívania hovorila aj praktikách, ako bolo strihanie dievčat za trest dohola. Vraj po nich kričali, nech zdochnú.

Ak sa také niečo dialo, je to absolútne neakceptovateľné.

Kde je hranica sankcií voči takýmto klientom?

Samozrejme, existuje mechanizmus cukru a biča. No trest, ktorý je klientovi udelený, ho ako človeka nesmie ponížiť. Nesmie urážať jeho ľudskosť. Práve v resocializácii sa musí učiť, že on má hodnotu. Treba, aby pochopil, že je človek, hodnotná bytosť. V resocializácii hrá veľkú úlohu aj vzor, ktorý terapeuti klientovi ponúkajú. Keď počuje terapeuta rozprávať slušne a decentne, prinajmenšom je nútený rozmýšľať, prečo sa tak správa. Keď však klient alebo klientka počuje terapeuta používať slovník z dvadsiatej pouličnej kategórie, netreba sa čudovať, že sa tak aj správa.

Aké maximiálne tresty by mali ľudia v takomto centre dostať?

Skôr sa má ísť systémom sociálnych odmien a ich prípadným neudelením.

Aký najprísnejší trest ste klientovi uložili?

Najprísnejším trestom bolo vylúčenie z komunity – to, že musel odísť. Trestami bolo však napríklad nepovolenie televízie, klient mal poskytovať nejaké sociálne služby v rámci komunity navyše, mohol dostať zákaz vychádzok. Ale bavíme sa o dospelých. Pokiaľ ide o mladistvých, strediská musia dodržiavať určité štandardy, ku ktorým sme sa medzinárodne zaviazali. Neviem, aké tresty ukladajú v jednotlivých zariadeniach, ale vykopať jamu a potom ju zasa zakopať, to by som neudelil ani náhodou.

Keď zlyhá zariadenie, mal by nastúpiť štát. Ako štát na takéto zariadenia dohliada?

Na Slovensku neexistuje štátom zriadené resocializačné stredisko. Všetky okrem jedného sú súkromné. To v Bratislave, ktoré som viedol, zriadila samospráva. A keď je samospráva zriaďovateľom, tak je povinná aj dohliadať, ako tá inštitúcia pracuje, a musí si nájsť prostriedky, ako to skontrolovať. Ak štát súhlasil s tým, že také zariadenia prevádzkujú neziskové organizácie, musí nájsť aj spôsob, ako kontrolovať kvalitu ich práce.

Ako vás kontroloval štát?

K nám nechodil štát, chodila k nám samospráva. Poslanci, ktorí mali v samospráve na starosti sociálne veci, si brali za povinnosť preveriť, ako resocializačné zariadenie pracuje.

Ako to funguje v súkromných zariadeniach?

Neviem.

Štátna kontrola vás nikdy nenavštívila?

Nikdy. Ale keby aj navštívila, nikdy by sme nemali problém ich tam vpustiť. Jediní, s kým sme komunikovali, boli ľudia zo štátneho protidrogového fondu. Možno to znie ako chválenie, ale boli sme dávaní za vzor.

Nemal by štát vyberať či preverovať ľudí, ktorí v takýchto zariadeniach pracujú, hoci nie sú štátne?

Štát by mal do tohto problému jednoznačne vstúpiť. Nie je to samozrejme otázka jedného dňa. Mal by to však urobiť v spolupráci s profesionálmi, ktorí už niečo dokázali, a mal by ich brať ako partnerov. V neposlednom rade by aj mal ich prácu náležite odmeniť. Keď sa kolegovia zo zahraničia, ktorí k nám prichádzali, dozvedeli, aké máme platy, neverili, že sme schopní a ochotní za tie peniaze podávať také výkony, aké podávame.

Prípad z Galanty výrazne otriasol mnohými ľuďmi. Prekvapilo vás, že sa niečo také stalo?

Nie, neprekvapilo.

Prečo? Aspoň z druhej ruky ste predtým počuli, že sa u nás dejú také veci?

Na mnohé z týchto rizík predsa Slovensko upozorňovali kolegovia v zahraničí – z USA, Fínska, Francúzska. Veľmi intenzívne upozorňovali na režim v zariadeniach a na výber profesionálov, ktorí sa v oblasti závislostí pohybujú.

O veciach, ako je sexuálne zneužívanie klientov, sa niekedy šepkalo?

Pýtate sa správne, ale na nesprávnom mieste. Pýtajte sa na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. To je spolu so samosprávnymi krajmi zodpovedné za to, kto v resocializačných pracoviskách pracuje.