Denník N

Tatry sú na miestach, kde lykožrúta nevyháňali lesníci, zelené a plné života

Pohľad na Tichú dolinu zhora, v staršom lese prerastajú cez smreky listnaté stromy. Vpravo je vzácny hmyz pošvatka v poslednom štádiu a zeleň v Tichej doline. Foto N – Daniel Vražda, Karol Kaliský a Jozef Fiala/Arolla Film.
Pohľad na Tichú dolinu zhora, v staršom lese prerastajú cez smreky listnaté stromy. Vpravo je vzácny hmyz pošvatka v poslednom štádiu a zeleň v Tichej doline. Foto N – Daniel Vražda, Karol Kaliský a Jozef Fiala/Arolla Film.

Ministerka Matečná chce diskutovať, ako zachrániť Tatry. Ekológ sa pýta, pred kým. Tam, kde lesníci v Tichej a Kôprovej doline nerúbali a neodvážali drevo, prerastajú medzi smrekmi listnaté stromy.

Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná (nominantka SNS) vyrazila s lesníkmi do boja proti lykožrútovi. Vysychajúce Vysoké Tatry sužované malým chrobákom sú osvedčená téma. Slováci, ale aj Poliaci a Česi sú na najvyššie pohorie citliví, nikomu nerobí dobre pohľad na rednúci lesný porast.

Matečná chce diskutovať s odborníkmi o tom, „ako zachrániť Tatry“ pred lykožrútom citlivo a s „maximálnym rešpektom k prírode a biotopom“. Proti návrhom pustiť do doteraz nedotknutých Tatier lesníkov sú okrem ochranárov aj ministerstvo životného prostredia a vedenie národného parku.

Ekológ a filmár Erik Baláž, s ktorým prechádzame jednou z najkrajších dolín v našom najvyššom pohorí, odpovedá, že existenčná otázka pre Tatry nie je pred čím, ale pred kým ich treba chrániť.

Časť spracovaného polomu v ústi Tichej doliny. Prechod medzi fytocenózami nespracovaného polomu (ľavá časť obrázku) a holinových zárastov je kontrastný. Vpravo sú sadenice s ochranou. Foto - Michal Wiezik
Miesta, ktoré po kalamite lesníci vyčistili od stromov. Vpravo už posadené nové stromy s ochranou. Foto – Michal Wiezik

Stret dvoch koncepcií

Balážova voľba pri výbere pochôdzky prirodzene padla na Tichú a Kôprovú dolinu, ktoré tiež zasiahla v roku 2004 vetrová kalamita Alžbeta a o desať rokov neskôr ďalšia – Žofia. Ukazuje na rozsiahle zelené plochy mladého lesa aj malé plochy „šedých“ zón poškodených a napadnutých stromov. Nerozumie predstavám, že príroda prežíva len vďaka lesníkom. Naopak, myslí si, že je tu aj napriek nim.

Tichá a Kôprová dolina sú symbolom a modelovým príkladom dvoch prístupov, zdá sa nezmieriteľných: ochranárskeho a lesníckeho. Aktivisti reťazami priviazaní o stromy presadili tri roky po Alžbete pre Tichú a Kôprovú po kalamitách bezzásahový režim a zabránili ťažbe v najvyššom stupni ochrany Tatranského národného parku. Hranicu budúcej bezzásahovej A-zóny tým stanovili ešte pred zonáciou.

Zonácia Tatier, ktorá rozdelí územie s terajším prvým až piatym stupňom ochrany na zóny A (bezzásahová – činnosti len na výnimky), B (nárazníková, ale môže sa tam hospodáriť), C (hospodárska) a D (zastavané územia), je samostatný problém. Od prvého návrhu zonácie Správy TANAP z roku 2005 sa vystriedali prvá aj druhá vláda Roberta Fica a zdá sa, že ani počas tretej ju neschvália.

Všetko, čo zostalo stáť, alebo ležalo na zemi v Tichej a Kôprovej, zostalo na mieste a príroda sa s tým postupne vyrovnáva. Väčší zvyšok Tatier zmanažovali lesníci. Drevo spadnuté, poškodené aj zelené vyťažili a vysadili nové stromy.

Erik Baláž sa zastaví na začiatku Tichej doliny a demonštruje stret dvoch koncepcií priamo na ich hranici. Na jednej strane holý hnedošedý zmanažovaný kopček, neďaleko zasadené jedle v tráve, chránené pletivom z umelej hmoty, a na druhej zelená bezzásahová plocha v budúcej A-zóne.

Zelená Tichá dolina a suché smreky v lese, na ktorých sa uchytil vzácny lišajník. Foto N - Daniel Vražda
Zelená Tichá dolina a suché smreky v lese, na ktorých sa uchytil vzácny lišajník. Foto N – Daniel Vražda

„Toto je výsledok čisto prírodných procesov. Jarabiny, javory, vŕba, mladé smrečky, smrekovce, jedle. Ešte to potrvá desiatky rokov, ale raz z toho bude rôznorodý, vekovo štrukturovaný zdravý les, schopný prežiť aj spolužitie s lykožrútom,“ ukazuje opakovane zelené plochy so stromčekmi od niekoľkých centimetrov po šesť až osem metrov v Kôprovej.

V suchých stromoch hniezdia v dutinách chránené druhy vtákov, na jednom z nich sa uchytil vzácny lišajník bradavičník, spadnuté stromy zarastajú machom, postupne sa rozkladajú a v ich tieni rastú malé smreky a smrekovce. Tak to chodí v prírodnom lese.

Padnuté stromy sa stali súčasťou života. Foto N - Daniel Vražda
Padnuté stromy sa stali súčasťou života. Foto N – Daniel Vražda

Erik Baláž sa napije z čírej modrastej riečky Belá a nahlas uvažuje, o akej erózii pôdy to ministerka hovorila. Rozpráva, že teraz po dažďoch by mala byť zamútená, ale nie je. Nulová erózia. O Belej práve nakrúcajú film.

Aj o pošvatkách, zvláštnom mäsožravom prehistorickom druhu hmyzu, ktorý žije v larválnom štádiu tri až štyri roky, ale po poslednej premene (býva ich až 30) už iba týždeň. Práve túto poslednú zmenu sa im podarilo, možno doteraz ako jediným na Slovensku, nakrútiť.

„Toto všetko už malo byť podľa predpovedí lesníkov zožraté, mŕtve alebo zhorené a podhorie zatopené. Nestalo sa nič,“ ukáže na zelené plochy naokolo.

„Choďte sa pozrieť na Čertovicu, ako vyzerá lesnícky manažment v praxi. Tá istá kalamita ako vo Vysokých Tatrách a pre niekoľkohektárový polom vyčistili od stromov celé kopce. Zostali holiny,“ dodal.

Náčelník Vlka Juraj Lukáč o Čertovici

 

Baláž nepochybuje o sile prírody

Uvažoval Erik Baláž, vyštudovaný lesník, ktorý sa v škole nedozvedel nič o ekológii lesa, hoci ju študoval, niekedy o tom, že sa môže fatálne mýliť a lesníci majú pravdu? Zapochyboval niekedy o samoregulačnej schopnosti prírody a bezzásahovom koncepte?

Odpovedá, že nikdy. Od pätnástich rokov chodí do lesov a tvrdí, že tento a mnoho iných „filmov“ už videl. „Pred rokom 1915, o takmer tridsať rokov neskôr, aj potom boli kalamity, lykožrút, lesníci, a teraz tu je 70- a viacročný živý les. Vidíte, ako sa príroda správa.“

Erik Baláž trvá na prísnej ochrane v bezzásahových zónach, ale tému posúva ďalej. Všetci musia z niečoho žiť, ale nemusí to byť práve z rúbania. „Na hranici Bavorského lesa urobili takmer jedenapolkilometrový chodník v korunách stromov. Investícia sa im vrátila za deväť mesiacov a za prvý rok po ňom prešlo 350-tisíc turistov.“

„Chránené zóny sú nedotknuté, zamestnali ľudí a okolie žije z turizmu,“ predstavuje pozitívny príbeh a jednu z možností aj pre Tatry.

Ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Gabriela Mateèná poèas obhliadky ostrova Siho 18. apríla 2016 v Bratislave. FOTO TASR - Michal Svítok
Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná. Foto – TASR

Ministerka je zdesená, dali by preč kôru

Nevieme, čo presne zdesená ministerka Matečná videla, ale hovorí o hynutí tatranských lesov. Ak lesníci nezasiahnu, skončí sa to podľa nej zle. Hoci podľa ministerstva nikto nenavrhuje ťažbu, ochrancovia prírody tvrdia opak.

„Netušila som, že nám lykožrút takto požiera lesy. Mnohí sme zdesení, keď to vidíme v priamom prenose… Viac ako desať rokov sa prizeráme, ako nám tatranské lesy doslova zomierajú pred očami,“ oznámila ministerka.

Rozsiahly úbytok vzácnych lesov, takmer polovica bezzásahového územia úplne rozvrátená, erózia pôdy, vysychanie studničiek, premnožený lykožrút, prichádzame o vysadené lesy po kalamite a o zdravé pôvodné stáročné lesy, pre ktoré vzniklo pásmo s najvyšším stupňom ochrany. Takto vidí situáciu ministerstvo pôdohospodárstva, pod ktoré patria lesníci.

Riešenia proti lykožrútovi? Vraj ich je viac, ale presadzujú tie najcitlivejšie. Žiadna ťažba v zóne A, ale feromónové lapače, pasce s neodolateľnou návnadou a nádobou, z ktorej sa nevedia dostať, a odkôrňovanie napadnutých stromov priamo na mieste.

Vzácna pošvatka. Foto - Karol Kaliský
Vzácna pošvatka pred posledným štádiom. Foto – Karol Kaliský

Pesimistické prognózy nahradili najčernejšími

Ján Slivinský zo Štátnych lesov TANAP­-u vidí denne stovky hektárov zožratých lesov a priame ohrozenie ďalších 1250 hektárov. Lesníci veria, že ak nezasiahnu, prídeme o všetko.

Riaditeľ lesníkov v TANAP-e Peter Líška obavy potvrdil a podkladá ich lesníckymi štatistikami. Rozsah zničenia smrekových a limbovo-smrekových lesov lykožrútom je taký istý, aký zničila vetrová kalamita Alžbeta v roku 2004. Hovorí o období posledných dvanástich rokov.

Lykožrút je niekoľkonásobne aktívnejší najmä v roháčskej a liptovskej časti národného parku, pretože pre ochranu prírody nechali množstvo neodkôrnených stromov hlavne po kalamite Žofia spred dvoch rokov.

„Prognóza, s ktorou sme oboznamovali orgány štátnej ochrany prírody a verejnosť v prípade nekonania obranných opatrení proti lykožrútovi už po kalamite v roku 2004, sa nielen napĺňa, ale časovo a plošne prekračuje aj svoju najpesimistickejšiu alternatívu,“ konštatoval riaditeľ.

Ministerstvo životného prostredia, štátna ochrana prírody aj vedenie TANAP-­u priamo či nepriamo obviňujú lesníkov, že sa v prírode správajú ako podnikateľský subjekt, ktorého prioritou sú hospodárske výsledky.

Príroda si v Tatrách po kalamite poradila sama aj bez zásahov lesníkov, povedal minister životného prostredia László Solymos (Most-Híd) v utorok v Tichej doline. „Som rád, že príroda po kalamite takto vyhráva. Musíme byť trpezliví, lebo príroda je trpezlivá a musíme byť na jej strane. Tatranský národný park a chránené územie je naše prírodné bohatstvo a mali by sme ho zachovať aj pre budúce generácie. Tam, kde by nemal byť ľudský zásah, tak tam by mala príroda zostať tak,“ povedal minister. Ako príklad uviedol, že v národnom parku v Nórsku nedávno blesk zabil približne 300 sobov. Rozhodli sa, že mŕtve zvieratá nechajú tak, aby sa príroda s týmto problémom vysporiadala sama.

Lesník Líška však reaguje, že organizácia, na čele ktorej stojí, nie je kapitálovou spoločnosťou určenou na tvorbu zisku. Všetky získané prostriedky investujú do verejnoprospešných prác a starostlivosti o prírodu.

„Je mylné a asi aj zlomyseľné hovoriť pri opatreniach proti lykožrútovi o ziskuchtivosti. Napríklad odkôrňovanie kmeňov s ich zachovaním v poraste neprináša žiadne výnosy, ale prácu treba zaplatiť,“ vraví.

Názor na bezzásahovosť a samovývin v najvyššom stupni ochrany nekonkretizoval. Myslí si, že na škodu prírody TANAP­-u neprežila filozofia Programu starostlivosti o národný park do roku 2000, kde boli zaradené do bezzásahového režimu len lesy človekom nezmenené alebo málo zmenené s vysokou autoregulačnou schopnosťou. „Na ostatnom území bola nariadená aktívna ochrana.“

Minister životného prostredia László Sólymos (Most-Híd) označil vyhlásenia o nenávratnom odlesnení diplomaticky za „nešťastné“ a ich pôvod vidí pravdepodobne v nedostatočnej znalosti situácie v území. Bezzásahový režim v rezerváciách považuje spolu so Štátnou ochranou prírody a Správou TANAP-­u za prioritu.

„Nebolo by správne vnímať tento stav len z ekonomického a lesníckeho hľadiska, a nie z pohľadu ochrany prírody. Komunikácia musí byť založená na vedeckých a praktických poznatkoch, nie na emóciách,“ upozorňuje Sólymos a argumentoval pozitívnymi príbehmi bezzásahových zón, kde sa príroda vyrovnala s kalamitami pomalšie, ale sama.

Mladý les Tichej doliny prerastajú Jarabiny. Foto - Jozef Fiala/Arolla Film
Mladý les Tichej doliny prerastajú jarabiny. Foto – Jozef Fiala/Arolla Film

Lesníci sa boja Tichej a Kôprovej

Medvedí trus v strede chodníka s jasne viditeľnými desiatkami zrniečok malín Baláža uprostred túry nevyrušuje. Otázku o čerstvosti trusu predbehne krátkou úvahou o fungujúcom ekosystéme. Tu majú všetci všetko, čo potrebujú. Čo ešte nie je, príde, keď bude na to čas a podmienky. Hlavne, že neutekajú pred ťažbou, znie upokojujúco.

Keď sa Erika Baláža opýtate, čo hovorí na aktivity J&T vo Vysokých a Nízkych Tatrách a čo na lesníkov v národnom parku, viac mu prekážajú lesníci.

„Mám veľké výhrady voči J&T, ale myslím si, že lanovka je rozsahom bezvýznamný zásah oproti vyrúbaným holinám,“ tvrdí ekológ a dodáva, že aktivity finančnej skupiny sa mu nepáčia a neobhajuje ich.

Neskôr tieto štipľavé poznámky rekapitulujem pred riaditeľom Líškom a ten na to ironicky reaguje, že lesníkom je zasa ľúto, že za svoju prácu v prospech prírody nezískali uznanie zelených aktivistov. „Tvrdenie Erika Baláža je zmätočné a nepravdivé.“ Líška hovorí, že štátna príspevková organizácia ŠL TANAP nerobí žiadnu z typických developerských činností v chránených územiach. Ani „trvalé odlesňovanie vo vzácnom kosodrevinovom pásme alebo masívne budovanie betónových a železných konštrukcií v horských biotopoch“.

Baláž pokračuje za pochodu v úvahách nad momentálnymi aktivitami ministerky Matečnej a lesníkov. Priznáva, že nie úplne im rozumie. Nevie si predstaviť, o čom by chceli diskutovať v Tatranskom národnom parku.

„Komerčné hry, alebo intuitívny strach lesníkov, že úspešné príbehy bezzásahových zón Tichej, Kôprovej a ďalších im zlikvidujú sto rokov budovaný ekonomický koncept­ vysadíme, porúbeme, vysadíme…?“ zauvažoval.

Domnieva sa však, že najpravdepodobnejšie je, že Vysoké Tatry sú len zámienkou. Pokusný balónik, ktorý má ukázať mieru citlivosti na zásahy v najchránenejších zónach. „Myslím si, že chcú ošetriť zásahy v iných oblastiach. Potrebovali nejaký negatívny príklad a lykožrút je ideálny. Ak nám nedovolíte ťažiť napríklad na Záhorí alebo v Nízkych Tatrách, takto to dopadne. Boja sa, že stratia nielen Tichú a Kôprovú, ale pre nich aj oveľa zaujímavejšie oblasti,“ predpovedá ekológ.

Lykožrút. Foto - TASR
Lykožrút. Foto – TASR

Lykožrút zožral milióny a prežil

Premnoženie lykožrúta v dolinách kulminovalo tri až päť rokov po veternej smršti Alžbeta. Poškodil v týchto dolinách vyše tristo hektárov lesa, nesporne aj tisíce stromov, ale potom rozloha prudko klesala, až sa systém stabilizoval. Lesníci teraz avizujú ohrozenie štvornásobnej rozlohy, až 1 250 hektárov.

„Aj keby sa najčernejší variant naplnil, o čom silno pochybujem, stále by to bola menšia škoda ako tisíce hektárov, ktoré lesníci vyrúbali nezmyselne v Nízkych Tatrách… Nepoznám efektívny a zároveň ekologický spôsob boja s lykožrútom,“ hovorí Baláž.

Už v roku 2008 lesníci tvrdili, že vedia, ako „vyliečiť“ vysychajúce smrekové lesy napadnuté podkôrnikom. Vláda im vyčlenila na boj vtedy takmer nepredstaviteľných jeden a pol miliardy korún, v prepočte 50 miliónov eur.

Za najlacnejší, najefektívnejší a najrýchlejší spôsob považovali chemické postreky. V národnom parku Nízke Tatry striekali chémiu letecky minimálne v roku 2008. Minister životného prostredia Viliam Turský (SNS) po protestoch vedcov a po takmer polroku výnimku zrušil a postreky zastavil.

Dnes už bývalá šéfka národného parku Nízke Tatry Elena Gregorová už vtedy hovorila to, čo aktuálne oprášila a upravila Matečná. „Je to pokus… Slovensko sa zbláznilo, prídeme o lesy a zásoby vody.“

Konkrétne hovoriť je predčasné

Gabriela Matečná chce o „záchrane Tatier“ odborne diskutovať. A nielen to. V boji proti lykožrútovi chce presadiť, aby sa lesníci dostali aj do bezzásahových zón. Ak to nepôjde cez výnimky, avizuje otvorenie zákona, pravdepodobne o ochrane prírody, aby lesníkom rozviazala ruky.

Aký zákon chcú otvoriť a aké zmeny navrhujú? Zatiaľ nevedno. „O konkrétnostiach je teraz predčasné hovoriť. Akékoľvek ďalšie kroky by mali prispieť k zmierneniu negatívneho vplyvu dnešnej situácie na životné prostredie,“ odpovedal Michal Feik, štátny radca ministerstva.

Ak sa otvorí zóna A pre aktívnu prácu lesníkov, treba otvoriť aj otázku, či vôbec alebo ktoré národné parky chceme na Slovensku.

Feik nehovorí, či otvoriť otázku existencie národných parkov, ale upozornil na schválený strategický vládny dokument Koncepcia ochrany prírody na desať rokov, ktorého cieľom bolo už v roku 2006 prehodnotenie súčasnej sústavy chránených území a vytvorenie reprezentatívnej národnej sústavy… pri rešpektovaní ďalšieho navýšenia tejto plochy.

„K žiadnemu prehodnoteniu nedošlo, tak ako nedošlo k odstráneniu problémov (príčin), pre ktoré bol schválený pred desiatimi rokmi tento strategický cieľ,“ dodal štátny radca.

Pozor na obrovskú hanbu v TANAP-­e

Šéf Správy TANAP-­u Pavol Majko začína úvahy o slovenských ihličnatých lesoch faktom, ktorý označil za nespochybniteľný. Vysychajú. Príčiny vidí dve. Extrémne suchá a podkôrny hmyz. Ani jednu z nich podľa neho človek nedokáže ovplyvniť.

„Gradáciu lykožrúta vnímame hlavne po kalamite Žofia. Je to niečo podobné, ako sme zažili v Tichej a Kôprovej doline, kde dva tri roky po vetrovej kalamite nastúpil lykožrút. Stalo by sa to tak či tak, je to vedecky dokázané,“ konštatoval.

Majko hovorí, že tam, kde človek dosiahol v Tatrách, a nie len „odhryzol si svoje“, spracoval kalamitu, ale aj zelené zdravé stromy. Smrekové lesy ustúpili až do chránených území, kam sa dostať nemôže.

„V národnom parku sú aj bezzásahové zóny. Tu si príroda namieša to, čo je silnejšie, odolnejšie, a prežije. V rezervácii je to určite legitímne, nespochybniteľné a funguje to. Ako biológ hovorím, že je to najlepšie. Ak sa na to pozeráme cez kubíky a eurá, tak zrušme národný park a hospodárme. Ale to aj to sa nedá naraz… V TANAP­-e by sme si urobili veľkú medzinárodnú hanbu.“

Ani Majko nevie, o čom chce ministerka Matečná diskutovať. Tvrdí, že zonačné dohody sú už dávno urobené, dokonca aj so Štátnymi lesmi TANAP-­u. Okrem toho odkôrňovanie stromov dvanásť rokov po kalamite považuje za zbytočné, lebo lykožrút tam už nie je.

„Neviem, čo za démonov vykopávame. Kalamita v spomínanej Bielovodskej doline bola pred takmer dvadsiatimi rokmi. Bola na slovenskej aj na poľskej strane. Slováci spracúvali oveľa vyššie, Poliaci to nechali tak. Treba sa ísť pozrieť tam a vidieť rozdiel. Nechali územie bez zásahu a je tam krásny zelený les. Nemali s tým žiadny problém, lebo sú v národnom parku,“ dodal Majko.

Lykožrút, miláčik evolúcie, chrobák, ktorý sa podľa odborníkov ešte nenaučil žiť v symbióze so smrekovými lesmi a systematicky si likviduje zdroj vlastnej potravy, zožral milióny eur a zostal. Ministerka Matečná je vo funkcii niekoľko mesiacov, lykožrút je v Tatrách už približne dvanásťtisíc rokov.

Kotleba - kniha od autora tohto textu

Viac info

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie