Peter Macsovszky: Nezdá sa mi, že samota je trpká

Kniha PETRA MACSOVSZKÉHO Tantalópolis (Drewo a  srd/Vlna), s  ktorou autor postúpil do finále Anasoft litery, je akousi cestou životom hlavnej postavy Szoborkaya.

Čítať vašu knihu na ceste je pôžitok, pretože ona je akousi cestou životom hlavnej postavy Szoborkaya. Ako sa dá do jednej osoby, ktorá v podstate nič veľké neurobí, vtesnať toľko pohybu?

Podstata kapitalizmu spočíva v udržovaní a rozsievaní nepokoja. Kapitál potrebuje neobmedzený pohyb. Hranice mu prekážajú. Kapitalizmus udržuje, napríklad prostredníctvom reklamy a novinových správ, nepokoj v každom z nás. Kapitál ide tam, kde je lacnejšia pracovná sila. A sivá hmota ide za kapitálom. Szoborkay sa dal do pohybu vo chvíli, keď mu úroveň slovenského akademického života prestala vyhovovať.

Budapešti bude lepšie. Sa vyhýbať. – Toto je jedna z viet, ktorú mám najradšej. Trápi vás, čo sa v Maďarsku deje, alebo je spoločenské prepojenie len náhoda?

V Budapešti sú úžasné antikvariáty. Keď si človek nedá chvíľu pozor, raz-dva sa mu batoh zaplní knihami. Riešením je schovať sa do reštaurácie. Lenže tam majú nebezpečne dobré jedlá a víno. Preto je múdrejšie Budapešti sa vyhnúť. Podobne ako Prahe.

Vaša kniha je plná veľkomiest, ktoré rastú so životom hlavnej postavy. Od Bratislavy, Budapešti, po New York a Sao Paolo. Nakoniec fiktívne mesto Tantalópolis. Čo pre vás tento pohyb Szoborkaya znamenal, vedeli ste od začiatku, kam Szoborkay smeruje?

Fakt je tam aj Bratislava a New York? Na to si nespomínam. Smerovanie Szoborkayovho pohybu? Autori predsa od začiatku vedia, kam ich postava smeruje, kde skončí, ako skončí. Autor neraz najprv napíšu záver a potom k nemu dorobia to ostatné.

Kedysi ste povedali, že literát je vlastne v istom zmysle manipulátor. K čomu vedie čitateľa text vášho nového románu?

Neviem, k čomu ho vedie. To bude musieť zistiť sám.

Szoborkay je človek, ktorý v detstve a mladosti rojčí, každou novou kapitolou sa však táto neha v ňom vytráca. Aký je podľa vás Szoborkay človek nakoniec, z čoho pochádza trpká dochuť samoty, ktorú má z jeho myšlienok čitateľ v závere?

Neha. Zvláštne, že vám napadlo toto slovo. Ja ho takmer nepoužívam. A nezdá sa mi, že samota je trpká. Samota poskytuje oveľa vzácnejšie príležitosti ako spoločenstvo. Svätý Ján z Kríža to vystihol jednou vetou, ktorú tu však nebudem citovať.

Môže sa v ňom hľadať každý z nás?

V kom?

Čo je pre vás na jeho živote, na jeho zvláštnej záľube prezerať si cestopisy a snívať, najdôležitejšie? Ktorá je jeho najvzácnejšia črta?

Prečo je čudné prezerať si cestopisy a snívať? Staré cestopisy, hoci obsahujú množstvo neaktuálnych údajov, stále otvárajú dimenziu, s ktorou facebook a instagram nemôžu súťažiť. V starých cestopisoch totiž naďalej trvá jeden iný a predsa známy svet, akýsi paralelný rozmer, v ktorom panovali iné čísla, iné politické vzťahy, iné znalosti. V starých cestopisoch sa stretávame s fotografiami, ktoré ponúkajú podrobnejšie a takpovediac dobrodružnejšie príbehy ako tie dnešné, a napriek svojej podrobnosti, napriek svojmu špinavému „realizmu“ umožňujú aj snívať. O Szoborkayovej najvzácnejšej črte nech opäť rozhodne čitateľ. V každom prípade, po Musilovom Mužovi bez vlastností nemám odvahu vedome vešať nejaké črty na svoje postavy. Moje postavy však nie sú plnohodnotnými, presvedčivými postavami. Šuštia papierom. V texte sa vyskytujú len preto, aby sa nepovedalo. Aby sa čitateľ mal čoho chytiť. Najradšej by som napísal príbeh bez postáv. Aj na to raz dôjde.

Kniha nie je len plná slov, ale aj vôní, farieb, opisov, exotických miest, ktoré sa potom narušia cynickým obrazom ľudí v ňom. Szoborkay je vlastne človek, ktorý má ľudí rád a rád o nich premýšľa, ale byť jedným z nich sa mu nedarí. Je to len môj pocit?

Taký je teda váš pocit? Dobre teda. Aj to je jedna z možností. Szoborkay možno vie, že aj keby sa neviem ako usiloval, aj tak nebude ako tí druhí. Otázka je, či s tým vie žiť. Či ho to skutočne trápi. Myslím si, že ho to už netrápi. Nikdy nemáme šancu úplne spoznať toho druhého, vžiť sa do jeho tela, myšlienok, situácie. Ale aj keby sme toho boli schopní, prečo by sme chceli byť ako on?

Čím je pre vás Brazília? Napĺňajú sa v tejto krajine všetky farby a vône, o ktorých Szoborkay sníva, alebo sú len pocitom človeka, ktorý ju pozná len z pohľadnice?

Rozprávame sa o mne alebo o knihe? Nemá zmysel, aby som rozprával o tom, čo všetko pre mňa Brazília znamená. Aj tak by mi nikto neveril. Viem to zo skúsenosti. Slováci si myslia, že Brazília je morská pláž, palmy, prales, holé baby a futbal. Lenže Brazília, to sú aj rozsiahle pastviny, kovboji, vidiecke odrhovačky, protestantské sekty, teploty pod nulou, najmä v horských oblastiach na juhu krajiny. Slováci (a nielen oni, ale vôbec Európania) si nevedia predstaviť rozmery a rozmanitosť tejto krajiny. Myslia si, že Brazília je to, čo vidia v časopisoch, v hollywoodskych filmoch, v televízii. A keď im poviete niečo, čo sa nezhoduje s ich predstavami, tak vás budú podozrievať, že si vymýšľate alebo že sa usilujete zámerne vylepšovať imidž krajiny, ktorá nemá najlepšiu povesť.

Posielate aj vy pohľadnice?

No dobre, takže sa nebavíme o knihe, ale o mne. Raz mi jeden intelektuál povedal: „Ja som cestovateľ, ja pohľadnice nekupujem.“ A ja zasa nie som cestovateľ. Ja pohľadnice posielam. Ešte stále. A s ľútosťou vidím, že pohľadnicový priemysel upadá. Čoraz horšie zábery, čoraz horšia kvalita farieb. Zahraničné pohľadnice za socializmu predstavovali pre mňa kontakt s vonkajším svetom, so svetom za železnou oponou.

Niekedy sa zdá, že Szoborkay ste vlastne vy, inokedy zase vôbec. Najčastejšie som však mala pocit, že čítam akoby autobiografiu, aj vzhľadom na obrazy miest, v ktorých ste sa vy pohybovali. Je to tak, že ste s týmto príbehom osobnejšie prepojený ako s tými predtým?

Na základe čoho ste usúdili, kedy to nie som vôbec ja? Robo Bielik raz povedal, že ho nezaujímajú vymyslené príbehy. Že rád číta memoáre, lebo ho zaujíma, ako jednotlivec filtruje svet cez seba. Lenže spisovateľ klame aj vtedy, keď sa hrabe vo svojich spomienkach a usiluje sa čo najpresnejšie zachytiť, „ako to bolo naozaj“. Mimochodom, nerozmýšľal som nad tým, do akej miery som s týmto príbehom prepojený. Záleží na tom?

Cestovanie má v knihe špeciálne miesto, no nie v bežnom zmysle – keď je človek zvedavý, vzrušený, nadšený z poznávania. Skôr je to vykúpenie, v ktorom sa dostáva najbližšie k sebe samému. Funguje to občas tak, že čím viac sa človek odtrhne od toho, čo pozná, tým viac komfortne sa sám so sebou cíti?

V cudzom prostredí sa človek často cíti v izolácii. Psychika sa začne správať inak, ako v prostredí bežných, známych vzťahov. Jedným z prejavov tejto zmenenej psychickej situácie je „nával“ tých najčudesnejších, zdanlivo najbezvýznamnejších, no často nepríjemných, potlačených spomienok. S pocitom komfortu to nemá veľa spoločného. Zároveň, ak však človeka tento nápor nezlomí, môže z neho významne profitovať.

Čoho metaforou je mesto Tantalópolis?

Metaforou raja a poruchy. Lenže aj raj a porucha sú metaforami nejakej inej metafory.