Denník N

Prečo sa pchajú do politiky?

Politiky sa často najviac držia tí politici, ktorí na ňu nie sú existenčne odkázaní.

Autor je politológ

Voľakedy bola u nás politika vážené a prestížne povolanie, k politikom sa národ správal skoro ako k tvorom z iného sveta. Môj ujo Jožko, bankový úradník v.v., spomínal ešte po dvadsiatich rokoch, že keď mu potriasol rukou minister, týždeň si ju neumýval.

Kdeže tie časy sú… Druhému najmocnejšiemu mužovi tejto vlády, teda ministrovi vnútra, vulgárne v priamom televíznom prenose vynadal chlap z ulice a Kaliňák sa iba trpne a chlácholivo usmieval do kamery. Ani sa len neohradil. Po meste, v obchodoch bežne chodia ľudia v tričkách s nápisom „Fico chráni zlodejov“ a všetci naokolo to berú ako normálny folklór. Pred bytovým komplexom Bonaparte, kde býva premiér, sa týždeň čo týždeň schádzali masy, aby svetu proklamovali orwellovskú minútu nenávisti voči svojej prominentnej politickej reprezentácii. Trafené husi negágajú a všetci ostatní sa tvária, že tak je to o.k.

A tým sa to aj končí. Národ síce verí, že to tak nemôže zostať, ale trafené husi dúfajú, že ich trable sa premlčia rovnako ako všetkým ich predchodcom vždy doteraz.

Politici sa stávajú čoraz opovrhovanejším a trvalo ohrozeným druhom. Preto sa čoraz nedobytnejšie chránia: nie pred teroristami (ako tvrdia), ale hlavne pred vlastnými občanmi. Pozrite len, akú pevnosť robia teraz z Bratislavy pre pár politikov z okolia! Naši nedávni komunistickí papaláši by mohli len ticho závidieť. Prečo však napriek tomu všetkému politika stále priťahuje také veľké množstvo ľudí, ktorí práve v nej skúšajú svoje šťastie? A prečo ten, kto sa do jej súkolia raz dostane, sa od nej tak ťažko odpútava?

Pravda, výrazne to začína platiť tak od krajskej úrovne verejnej správy vyššie. Starostovi, členovi miestneho zastupiteľstva nezvykneme nadávať do politikov a pre svoje výhrady voči nim mávame obvykle iné označenia.

Iste, naša demokracia je partokratická a preto sa do politiky dostávajú poväčšine len členovia politických strán, ktorí sú ochotní slúžiť svojej straníckej hierarchii. Miesto na kandidačnej listine je odmena za vernosť a očakávanie verných služieb naďalej. Prečo však do toho idú tí kandidáti? Predovšetkým ide o lukratívne posty. Stať sa poslancom, funkcionárom znamená mať zabezpečené prepychové živobytie, najmenej na nasledujúce štyri roky. To stojí za to.

Dobre, ale to platí len pre tých, čo sú na to odkázaní. Pre ktorých je politika hlavným zdrojom ich príjmov a nájsť náhradu zaň by im robilo problémy. Tí oddane slúžia svojim stranám, keď dostanú pokyn, tak zaštekajú, ale keď nemusia, prežijú bez toho, aby sa o nich vôbec vedelo.

Lenže najaktívnejší, najviditeľnejší sú poväčšine politici, ktorí existenčne na politiku vôbec nie sú odkázaní. Sú to obvykle veľmi hnuteľní ľudia, milionári, s trvalo zabezpečeným živobytím na vysokej úrovni. Prečo tí lezú do politiky, prečo práve ich až hypnoticky priťahuje? Časť z nich sú exhibicionisti, ako napríklad Igor Matovič či Boris Kollár a iní. Cez politiku sa dostávajú na výslnie verejnosti, do pozornosti médií, do každodenného spravodajstva. To hreje každého politika, ale pre tento typ je to rozhodujúci podnet. V oblasti svojho podnikania sa dostali na vrchol a okrem priamo zainteresovaných si to skoro nikto ani nevšimol. Politika ich čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie zviditeľní a preslávi.

Najnebezpečnejší sú však tí, čo bažia po moci. Okrem klasických straníckych vodcov typu Hitlera či Stalina sú to miliardárske kreatúry typu Donalda Trumpa, v našich končinách to bol napríklad Vladimír Mečiar. V tomto ohľade zatiaľ u nás nemá nasledovníka. V Česku by to mohol byť asi Andrej Babiš, miliardár, ktorý je kvôli politickej kariére ochotný na všetko. Muž, ktorého slovo je v Agroferte sväté, je ochotný verejne sa ospravedlniť za hlúpe prerieknutie sa o Rómoch a ísť na pokánie do Letov (bývalý rómsky koncentračný tábor). Viac sa už ponížiť nemohol.

Prečo sú toto všetko ochotní strpieť takí babišovia či kaliňáci? Kaliňákovmu vernému kumpánovi Počiatkovi rupli nervy a šiel od toho, hoci nebol ani zďaleka pod takým tlakom ako Kali. Teraz sa mu z bezpečnej diaľky môže smiať: treba ti to? Kaliňák a jeho rodina nepotrebujú jeho politický post k trvalo zabezpečenej prepychovej existencii. Keby sa mu podarilo šikovne sa od toho všetkého odpútať, žili by si naďalej rovnako lukratívne ako doteraz, navyše bez toho súženia, ktoré im dnes prináša politika. Byť jeho krásnou, milou a múdrou ženou Zuzkou, presviedčal by som ho vo dne v noci: „Robko, je nám to treba? Poď od toho!“

Pravdaže, pokiaľ už nie je neskoro. Alebo pokiaľ tá droga moci neprevláda nad všetkým ostatným. Potom neostáva nič iné, len vydržať až do potupného konca.

Nezabudol som na tú ostatnú alternatívu, ale je mi akosi trápne ju zmieňovať. To sú tí ľudia, ktorí idú do politiky z presvedčenia, že je to spôsob, ako slúžiť spoločnosti, národu, vlasti. To je však passé, nemoderné, donquichotské. Okrem prezidenta Andreja Kisku nepoznám nikoho, kto by s týmto logom dnes vstupoval u nás do politiky a komu by som bol ochotný uveriť, že to myslí vážne.

Komentáre

Teraz najčítanejšie