Od šťastia plačeme, aby ho nebolo až príliš

Tie pocity poznáme asi všetci. Po rokoch sa stretneme s blízkym priateľom a od dojatia sa pustíme do plaču. Alebo uvidíme v kočíku bábätko, začneme sa rozplývať nad jeho rozkošnosťou a štípať ho na líčkach.

Takéto zvláštne „negatívne“ reakcie na inak pozitívne zážitky vedcov mätú. Prečo vôbec plačeme, keď by sme mali byť šťastní? A prečo na pôvab dieťaťa reagujeme takým nepríjemným správaním, akým sú štípance?

Psychológovia možno konečne poznajú odpoveď. Podľa Oriany Aragónovej, hlavnej autorky výskumu, ktorý v januári publikoval vedecký časopis Psychological Science, „slúžia tieto negatívne prejavy na nastolenie emocionálnej rovnováhy ľudí“.

Tváre malých detí

Aragónová a tím ukázali subjektom obrázky tvárí malých detí, ktoré sa líšili v miere ich roztomilosti. Predošlý výskum ukázal, že čím má dieťa väčšie líčka a oči a menšiu bradu a nos, tým viac ho považujeme za rozkošné. Ide o signály aktivujúce tie časti mozgu ženy, ktoré vedú k ochrane a starostlivosti o potomka.

Mimochodom, tieto údaje sa neobmedzujú výhradne na ľudí. Za rozkošné považujeme napríklad aj malé pandy, pretože majú bacuľatú a okrúhlu tváričku, ktorá pripomína tú našu, ľudskú.

Výskumníci sa ľudí pýtali na názor na deti a na spôsob interakcie, ktorú s nimi chceli nadviazať. Z výsledkov vyplynulo, že ľudia pociťovali pozitívne emócie vo väčšej miere vtedy, ak dieťa na obrázku považovali za očarujúcejšie. Ukázalo sa zároveň, že s roztomilosťou dieťaťa stúpal aj výskyt takej formy interakcie, ktorý obsahoval určitý typ negatívneho správania, napríklad štípance na detské líce.

Emocionálna rovnováha

V nasledujúcom experimente Aragónová a tím zistili, že jedinci, ktorí sa s dieťaťom chceli hrať tak, že mu vlastne ubližovali (štípance), už 5 minút po hodnotení roztomilosti detskej tváre neboli v takej miere zaplavení pozitívnymi emóciami a ich emocionálny stav sa približoval rovnováhe. To je kľúčové zistenie z celej štúdie.

„Máme tu prvý dôkaz, že tieto negatívne prejavy môžu pomáhať pri regulácii nadmerných pozitívnych emócií,“ povedala Aragónová.

Na čo je regulácia pozitívnych emócií vlastne dobrá a na čo slúži? Z evolučného hľadiska má obrovský význam. Ak by sme boli permanentne rozjarení a zaplavení pozitívnymi emóciami (radosť, šťastie a iné), nedokázali by sme primerane reagovať na okolité podnety.

Zdá sa teda, že „smiech cez slzy“ alebo iné formy negatívneho správania na inak pozitívne javy sú nástrojom, ktorý si naša myseľ osvojila, aby sa rýchlejšie dostala do stavu emocionálnej rovnováhy a dokázala sa tak lepšie rozhodovať v príslušných situáciách.

To, že pozitívne emócie nie sú za každých okolností dobré, možno ilustrovať na nasledujúcom príklade. Predstavte si napríklad, že ste na prechádzke lesom a napadne vás medveď. Ak by ste boli iba veselí, radostní a šťastní, je dosť dobre možné, že by ste sa svojím nezodpovedným správaním navždy vyradili z genofondu. Inými slovami, na hroziace nebezpečenstvo by ste nedokázali správne zareagovať a šelma by vás roztrhala na kusy.

Negatívna emócia, napríklad úzkosť, ktorú v takejto situácii pocítite, je preto vysoko adaptívna. Presmeruje vaše myšlienky od bezstarostného snenia či radostného pospevovania obľúbenej pesničky buď na boj, alebo na útek, ktorý vám môže zachrániť život.

Psychologička June Gruberová a tím preto v inej štúdii napísali, že nadbytok pozitívnych emócií je užitočný rovnako málo ako trebárs nadbytok jedla. Jedno vedie k obezite, druhé k neschopnosti správne vyhodnocovať (nebezpečné) situácie, v ktorých sa nachádzame. Strava je, samozrejme, dobrá, lenže konzumovať treba s mierou, inak nám hrozí nadváha. Podobne je to s pozitívnymi emóciami, ktoré nám v prehnanej miere skôr škodia, ako pomáhajú.

Protiintuitívne, ale užitočné

Zistenia Aragónovej a jej tímu zapadajú do tejto línie výskumu, keď nás nútia prehodnotiť náš pohľad na pozitívne emócie ako nástroje užitočné za každých okolností. Vidíme, že evolúcia robí všetko, čo je v jej silách, aby sme na podnety, ktorým čelíme, dokázali reagovať čo najprimeranejšie. Súčasťou tejto výbavy, zdá sa, môže byť aj niečo natoľko protiintuitívne, ako sú „negatívne“ reakcie na inak pozitívne stimuly.

Ak sa teda nabudúce rozplačete od dojatia, keď pred vami partner pokľakne a podá vám snubný prsteň, alebo sa vám oči zarosia pri promócii vášho dieťaťa, vedzte, že vaša myseľ práve bojuje za to, aby vám vrátila citovú rovnováhu – aby ste boli okamžite pripravený čeliť (zradnému) svetu vôkol vás.

Dostupné z: DOI: 10.1177/0956797614561044