Karol Sudor
Nataša Holinová
Keď matka 14-ročného dievčaťa zistila, že jej dcéra chodí poza školu, stretáva sa s čudnou partiou a fajčí marihuanu, požiadala o pomoc štát. Ten má k dispozícii inštitúty, ktoré sú povinné pomôcť.
Pomohli však tak, že dcére ublížili. Prípad je taký neuveriteľný, až zvádza k domnienke, že muselo ísť o výnimku a zlyhanie jednotlivcov. Chyba. Udialo sa to preto, lebo štát na deti, nad ktorými má držať ochrannú ruku, dlhodobo kašle a odmieta narovnať pokrivený systém, ktorý stvoril.
Spôsob, akým sa odštartovala medializácia v galantskom prípade, určil aj tón verejnej diskusie, ktorá sa odklonila od podstaty problému a emotívne rieši najmä formy pohlavného styku za bránami neštátneho resocializačného zariadenia Čistý deň.
Bez ohľadu na to, ako sa vyšetria či nevyšetria podrobnosti prípadu z Galanty, systém sociálnoprávnej ochrany na Slovensku má mnohé nepekné vlastnosti, ktoré stoja za pozornosť. Netýka sa všetkých ako školstvo či zdravotníctvo, no veľmi dôležitá je tým, že priamo zasahuje do rodinných osudov a životov detí.
Čo všetko sa môže stať, ak sa vy a vaše dieťa zapletiete so sociálkou, o ktorej si veľmi správne myslíte, že je určená na vašu pomoc a ochranu? Osviežme si pamäť a pripomeňme aspoň päť prípadov, ktoré otriasli verejnosťou:
- Malá Lucka, ktorú utýrali na smrť a sociálka napriek podnetom susedov tri roky nekonala.
- Spišský Hrhov a Hlohovec, kde bolo preukázané týranie zverencov v reedukačných centrách (polepšovniach).
- Malá Vaneska s lámavosťou kostí, ktorú hneď po narodení odobrali viacnásobnej matke s vymysleným odôvodnením, že sa o ňu nepostará.
- Marco odvlečený z triedy súdnym úradníkom za asistencie mlčiacej sociálnej pracovníčky.
- „Galantné“ správanie sa k deťom v galantskom zariadení Čistý deň.
Za všetkými týmito prípadmi je zlyhávajúci systém a dlhodobý nezáujem štátu o jeho zmysluplnú korekciu. Tvrdí to aj ombudsmanka Jana Dubovcová.
Ako sa so systémom dostanete do prvého kontaktu?
Nazvime to „udalosť“. Stane sa niečo, čo si zo zákona vyžaduje pozornosť Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý je v každom okrese a ktorému budeme ďalej hovoriť len „sociálka“ alebo „úrad“.
Veľmi často je takouto udalosťou rozvod. Ak sú v manželstve maloleté deti, automaticky do života rodiny vstúpi niekto, kto má za úlohu chrániť ich záujmy, pretože v tom momente sú v rozpore so záujmami rodičov. To isté platí vždy, keď sa aj s nemanželským partnerom nedohodnete na čomkoľvek zásadnom súvisiacom s dieťaťom.
Tento rozpor sa nazýva kolízia práv. Zo súdu dostanete papier, že vášmu dieťaťu je pridelený takzvaný kolízny opatrovník – je ním celý úrad, nie jeden pracovník. Ak ste sa niekedy čudovali, prečo chodí na každé pojednávanie iný človek, toto je dôvod. Pokojne môžete veriť, že každý jeden z nich má váš prípad dokonale naštudovaný.
Ďalšou takou udalosťou môže byť podozrenie, že svoje dieťa zanedbávate alebo týrate, a niekto to nahlásil. V tom prípade sa o vás začne zaujímať takzvaná sociálnoprávna ochrana.
Inokedy môže vzniknúť podozrenie či dokonca nastane istota, že vaše dieťa niečo vyviedlo (záškoláctvo, krádeže, drogy). Vtedy ide o takzvanú kuratelu.
V každom z týchto prípadov sa začne nejaké súdne konanie a dieťa opäť dostáva kolízneho opatrovníka. V prípade utýranej Lucky sa nijaké konanie nezačalo, lebo podnet nikdy neopustil stôl sociálnej pracovníčky.
V opise galantského prípadu vidíme tento moment na samom začiatku – matka sa šla na úrad poradiť o dcére, ktorá fajčí marihuanu a dostala sa do zlej partie, a vzápätí sa začalo konanie.
Myslíte si, že matka urobila chybu? Verejnosťou sa totiž pre jej konanie prevalila vlna kritiky. Odborníčky si, naopak, myslia, že matka konala správne.
Sociálna poradkyňa Ida Želinská tvrdí, že „keď sa vám dieťa niekam rúti a vy neviete, ako mu máte pomôcť, veríte úplne každému: vešticiam, numerologičkám aj sociálnym pracovníkom“.
Ombudsmanka Jana Dubovcová vraví, že spochybňovať konanie matky „je podobné, ako keby ste sa ma pýtali, či občan Slovenska môže dôverovať štátnym orgánom. Matke nemožno takýto postup vytýkať. Naopak, správala sa veľmi zodpovedne, lebo hľadala možnosť, ako dieťaťu pomôcť.“
Schizofrénia kolízneho opatrovníka
Vo chvíli, keď vám úrad vstúpil do života, má za úlohu viacero vecí. Jednak zastupuje dieťa na súde, jednak môže robiť šetrenie v domácnosti a rodine, ktorého výsledky reportuje súdu.
A v neposlednom rade má za úlohu vykonávať sociálnu prácu v rodine. Napríklad má ponúkať rozmanitú pomoc dieťaťu aj rodičom pri riešení výchovných problémov alebo ak nejakým spôsobom zlyháva rodina.
Nemôže byť zastupovanie dieťaťa v rozpore s podávaním objektívnych správ o jeho pomeroch? Sociálka má totiž dnes naozaj schizofrenickú rolu: „Na jednej strane má zastupovať dieťa pred súdom, na druhej strane má pomáhať rodine, čo sa niekedy vylučuje,“ tvrdí Dubovcová.
Dieťaťu by v takýchto prípadoch jednoznačne prospel právny zástupca, teda advokát, čo navrhuje aj ombudsmanka.
Ak by napríklad trinásťročné dieťa chcelo namietať, že žiadne prešetrenie pomerov sociálkou neprebehlo alebo nesúhlasí s jeho výsledkami, „advokáta“, ktorý to povie súdu, nachádza v tej istej osobe, ktorá podľa neho nehovorí pravdu. Nemá sa teda na koho obrátiť.
Keby malo advokáta napríklad malé bábätko v detskom domove PETO (zariadenie dcéry Viery Tomanovej), ktoré sa možno nikdy nedozvie, ako boli porušované jeho práva, bola by to prvá osoba v jeho živote, ktorá do bodky presadzuje jeho záujmy.
Ďalšia vec je kompetencia úradu na právne zastupovanie. „Zobrali by ste si za advokáta bakalára zo sociálnej práce?“ pýta sa sociálna poradkyňa Ida Želinská. Lebo dnes je bežné, že vaše dieťa na súde zastupuje práve ten.
Pánboh súdi, súdy rozhodujú
Skôr či neskôr aj na Slovensku príde deň, keď v súdnom konaní dôjde k prvému pojednávaniu. Typov týchto konaní je nepreberné množstvo: adopcie, určenie otcovstva, zmena priezviska, úprava rodičovských práv a povinností pred rozvodom aj po ňom, konania o výške výživného a, o čom sa dnes diskutuje najviac, o umiestňovaní do ústavnej výchovy.
Isté v galantskom prípade je, že o umiestnení do resocializačného zariadenia rozhodol súd, a to na základe návrhu sociálky, ktorú o pomoc požiadala matka. Už oveľa menej zrejmé je, či to bolo potrebné, aké boli dôvody, či sa v tomto rozhodnutí odrážal zákon, podľa ktorého je ústavná výchova až posledným riešením. A je tu aj množstvo ďalších nejasností.
Súdy oficiálne rozhodujú nezávisle, ale v skutočnosti to v takýchto prípadoch neraz robí sociálka, čo z pochopiteľných dôvodov nikdy nepriznajú. Súdy totiž nemajú kapacitu alebo nechcú preverovať tvrdenia sociálky, a tak sa zariadia podľa toho, čo úrad uviedol v papieroch.
Príkladom je prípad vyňatia dieťaťa z rodiny v Bratislave roku 2014, keď sociálna pracovníčka pri podozrení na zanedbávanie dokonca nevykonala nijaké šetrenie v domácnosti, a hneď podala návrh na predbežné opatrenie, ktorému súd okamžite vyhovel bez toho, aby sa čo len spýtal sociálky, či v tej domácnosti vôbec bola.
Šéfka úradu vtedy napriek jasnému prešľapu obhajovala konanie sociálnej pracovníčky.
Jedným z mýtov tiež je, že v takzvaných polepšovniach končia iba delikventné, agresívne, drzé, nezvládnuteľné, teda akýmkoľvek spôsobom vinné deti.
V skutočnosti tam však na základe návrhov sociálky a po rozhodnutí súdu skončia aj tie, „ktoré z domu utekali pred týraním, tie, ktoré nerešpektovali trebárs autoritu vychovávateľa v detskom domove, pričom nik neskúma, či nebol neschopný práve on, deti, ktoré sú agresívne z totálnej bezmocnosti, deti, ktoré kradnú, lebo rodičia pijú a ony nemajú čo jesť,“ tvrdí Ida Želinská.
V pazúroch ústavu
Od momentu, keď súd dieťa umiestnil do ústavnej výchovy, čo sa stalo aj 14-ročnej dievčine, ktorá skončila v Galante, zákony preň naplánovali krížovú ochranu. Nič však nie je žalostnejšie vzdialené realite ako táto časť.
Celý priebeh ústavnej výchovy má sledovať súd. Keby napríklad príslušní sudcovia navštívili v Tomanovej domove deti, ktoré doň umiestnili, je teoretická možnosť, že by si všimli porušovanie zákona, teda fakt, že deti nie sú v profesionálnych rodinách.
A možno nie. Jedna z kontrol v tomto domove totiž odišla spokojná s konštatovaním, že o deti je postarané a materiálne podmienky sú vyhovujúce. Plné hrnce a správny počet postelí prevážili nad faktickou formou starostlivosti.
Zrejme sa nezmýlime, ak napíšeme, že sudca sa nenamáhal ísť pozrieť ani mladé dievča do Galanty. A už vôbec neurobíme chybu, ak pridáme aj zlyhanie prokurátora. Ten je totiž ďalšou zábezpekou štátu, povinnou kontrolovať zákonnosť aj v týchto zariadeniach.
Znamená to, že by ich mal osobne a pravidelne navštevovať. Podľa ombudsmanky je však realita nielen v tomto prípade taká, že „súdy aj prokuratúra si tieto úlohy plnia len veľmi formálne“.
Ak k tomu pripíšeme laxnosť policajného vyšetrovateľa, ktorý sa príliš netrápil preverovaním trestného oznámenia o zneužití dievčaťa terapeutom, kruh, z ktorého niet východiska, je uzavretý.
Je tiež naozaj ťažké si predstaviť, že by sa pri pravidelnom preverovaní ústavnej výchovy podarilo na ministerstve či ústredí stratiť podnety alebo že by ministerská kontrola v Tomanovej domove našla len administratívnu chybu typu „zo záhradníka sme spravili profesionálneho rodiča, len sme to zabudli napísať.“ Skutočnosť je oveľa horšia – takéto prípady dokazujú, že štát na deti kašle.
Nekonečná pieseň
Z opísaného by sa mohlo zdať, že náprava systému je jednoduchá. Stačí predsa potrestať chybujúce sociálne pracovníčky, respektíve neaktívnych sudcov či prokurátorov, a ochrana detí sa promptne zlepší.
Problém je, že neexistujú jasné pravidlá, na základe ktorých môžete kontrolovať ich prácu, sociálnym pracovníčkam dokonca neviete dokázať žiadne pochybenie. Súdom totiž poskytujú len svoj názor, a ten je prakticky netrestateľný.
Ak sa niekto z vás zamotá so systémom, ktorý sme sa pokúsili zjednodušene a bez ambície byť komplexní opísať, môže sa stať, že prejdú celé roky, z ktorých nebudete mať fotoalbumy z dovoleniek, ale len hrubé šanóny s opečiatkovanými lajstrami.
Systém, ktorý nemá päť pohromade
5 vlastností systému
- Uzavretosť
Na rozdiel od súdu vám na sociálke takmer nikdy nedovolia nahliadať do vášho spisu s odôvodnením, že sú zástupcami účastníka konania, teda dieťaťa.
Úrady odmietajú vydať aj záznam o každej návšteve u vás doma, respektíve o vašej návšteve u nich. Predstavte si, že zájdete k odbornému lekárovi a nedá vám opečiatkovaný papier, kde je napísané, čo zistil. Netušili by ste, čo si o vás zapísal, a márne by ste sa tejto informácie domáhali v snahe doručiť ju do svojej karty u obvodného lekára.
Síce to len málokto vie, ale úrad je povinný aj vás nechať nahliadnuť do spisu, aj vám na požiadanie vydať úradný záznam (papier, na ktorom bude uvedené, o čom ste sa rozprávali). Slovenské súdy to povedali už viackrát.
Rada: Ak máte akékoľvek pochybnosti o korektnosti pri komunikácii s úradmi, upozornite pracovníka na to, že si celú debatu nahráte. Pokojne to urobte, máte na to právo, aj keď vás budú presviedčať, že nie.
- Absencia kontrolného mechanizmu
Keď objavíte akýkoľvek nezákonný či nesprávny postup, v zásade ho nemáte kde namietať. Keď sa sťažujete na nadriadenom orgáne, v skutočnosti píšete šéfovi tých, ktorým neveríte. A ryba smrdí od hlavy.
- Rigidnosť
Na raz úradne vyslovené závery sa nehľadí kriticky, ale súhlasne, takže je veľmi ťažké ich vyvrátiť. Napríklad raz sa napíše, že dieťa je narkoman, čím sa automaticky stáva nedôveryhodnou osobou pre systém. Kto by už veril „šľapke“ a „feťákovi“?
Keď to v reedukačných centrách skúmala ombudsmanka Dubovcová, všade sa stretávala s obrovskou prekážkou: „Zamestnanci v tomto systéme a vlastne všetci ľudia zainteresovaní do procesu reedukácie tie deti označovali za také, onaké, nedôveryhodné, vymýšľajúce si, také, od ktorých nemožno nič dobré očakávať.“
Preto je také ľahké spochybniť tvrdenia štrnásťročnej dievčiny z resocializačného zariadenia Čistý deň o tom, že bola pohlavne zneužitá tamojším zamestnancom.
- Netransparentnosť v metodike
Postupy úradov sú nejasné, nejednotné, náhodné. Kým dievča z galantského prípadu sociálna pracovníčka poslala rozhodnutím súdu do zariadenia, kde ho sexuálne zneužili, v inom okrese by rodina s rovnakým problémom mohla obísť oveľa lepšie.
Napríklad pobyt v Galante mohol byť dobrovoľný, bez rozhodnutia súdu, respektíve liečba mohla prebiehať ambulantnou formou alebo niektorou z foriem nízkoprahových sociálnych programov.
- Nezáujem štátu o riešenie problémov
Sociálky nemajú vytvorené podmienky, aby mohli plniť úlohy, ktoré im ukladá zákon. Napríklad podľa ombudsmanky v roku 2011 na jedného pracovníka sociálnoprávnej ochrany pripadalo až 352 detí.
„Systém je slabo zaplatený a personálne slabo vybavený ľuďmi s dostatočnou odbornosťou a kvalifikáciou. O materiálnych a platových podmienkach zamestnancov ani nehovorím. Systém preto ani nemôže pomáhať deťom, ako by mal,“ tvrdí Dubovcová.
5 následkov systému
- Preukázané a opakované týranie a sexuálne zneužívanie v inštitúciách, kam sú deti umiestňované aj rozhodnutím súdov (reedukačné centrá, resocializačné zariadenia).
- Chýbajúca ochrana týraných (prípad Lucka).
- Inštitucionálne týranie pôvodne netýraných (napríklad umiestňovanie nevinných a/alebo obetí do reedukačných centier a detských domovov).
- Častá dlhoročná právna neistota detí (nevedia, čo s nimi bude, s ktorým rodičom budú žiť a kedy uvidia toho druhého, nevedia, ako dosiahnuť, aby ich názor bol rešpektovaný, prípadne aký dlhý čas strávia v ústavnom zariadení a čo môžu urobiť pre to, aby sa z neho dostali).
- Zničené osudy detí, nad ktorými štát držal „ochrannú“ ruku.
Ombudsmanka: Dieťa tu nemá kto zastupovať
Matka maloletej obrátením sa na sociálku pre marihuanu konala veľmi zodpovedne, tvrdí Jana Dubovcová.
Možno už dnes v prípade z Galanty spoľahlivo povedať, či ide o zlyhanie jednotlivcov alebo systému?
Je to systémová chyba, ktorá sa dokonca netýka iba daného resocializačného zariadenia, ale celkovo zaobchádzania s deťmi v tomto štáte. Pri deťoch, ktoré potrebujú pomoc od štátu a sú umiestnené do ústavnej starostlivosti, vidím veľké nedostatky.
Konkrétne?
Robila som podrobné prieskumy okolo reedukačných zariadení, čo sú ústavné zariadenia iného typu ako resocializačné, viaceré veci v nich sa však podobajú. V prvom rade sa pri reedukačných ústavoch ukázalo, že pre deti, ktoré potrebujú prevýchovu, nemáme k dispozícii žiadnu inú alternatívu.
Máme pre ne jediný typ riešenia – ústavnú prevýchovu, hoci v iných krajinách je bežné, že deti, ktoré potrebujú reedukáciu, môžu byť umiestnené aj do určitého typu osobnej starostlivosti.
Ďalším problémom je, že keď umiestnite dieťa do ústavnej výchovy, v podstate zasahujete do základného práva, teda osobnej slobody. Predpisy to síce umožňujú, ale len za predpokladu, že takéto umiestnenie plní konkrétny účel. A my ani pri reedukačných, ani pri resocializačných zariadeniach netušíme, či je plnený účel, pre ktorý došlo k obmedzeniu osobnej slobody.
Ako je to možné?
Tak, že to nik nezisťuje. Keby sme totiž zistili, že účel naplnený nebol, museli by sme priznať, že zásah do osobnej slobody bol zbytočný. To by znamenalo porušenie práv dieťaťa.
Čo by teda mal robiť štát?
Zisťovať, aká je úspešnosť takéhoto typu pomoci. Či tí, ktorí prešli resocializačným strediskom, naozaj boli zbavení drogovej závislosti a či sa potom zapojili do života v prirodzenom prostredí. A ja naozaj nemám vedomosť, že by ktosi dlhodobo zisťoval úspešnosť týchto pobytov.
Je sociálna pracovníčka, ktorá matke navrhla umiestniť dcéru do zariadenia v Galante, povinná sledovať jej osud aj ďalej a niekam ho reportovať? Matka sa totiž sťažovala, že dotyčná pracovníčka s ňou viac nekomunikovala a nedala sa zohnať.
Keď vystupuje sociálny pracovník v súdnom konaní, stáva sa kolíznym opatrovníkom, pričom tak vystupuje iba v danom konaní, teda ad hoc pre tú jednu vec. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo svojej podstate však poskytuje pomoc rodinám nielen ako kolízny opatrovník, ale ako na to ustanovený orgán.
ÚPSVaR teda mal pomáhať matke v tom, aby jej pomohol zapojiť dieťa znovu do života v jeho prirodzenom prostredí. Samozrejme by mal sledovať celý prípad a matke poskytovať všetky informácie, ako sa vyvíja.
Má podobnú povinnosť aj súd?
Áno, a práve na to chcem poukázať. Súd, ktorý umiestni dieťa do ústavnej výchovy, musí podľa zákona sledovať, ako sa výchova vyvíja. Nie však tak, ako je to bežné na Slovensku, teda vychádzať z papierov a zo správ, ktoré sú mu predkladané. Súdu totiž nič nebráni, aby šiel priamo na miesto a osobne zisťoval, ako sa vyvíja ústavná výchova. Mal by mať priamy kontakt s dieťaťom, o ktorom rozhodol.
Pravidelná kontrola dokonca zo zákona vyplýva aj prokuratúre, ktorá má robiť dozor nad dodržiavaním zákonnosti v týchto zariadeniach. Inak povedané, prokurátor by mal tieto zariadenia pravidelne navštevovať a zisťovať skutočné podmienky ústavnej výchovy.
V oboch prípadoch ide o inštitucionálne zábezpeky, ktoré štátu umožňujú dozerať na celý proces. Realita je však taká, že súdy aj prokuratúra si tieto úlohy plnia len veľmi formálne.
Čo to znamená?
Že len skontrolujú papiere a so živými deťmi sa vôbec nestretávajú.
Na matku sa spustila kritika za to, že sa vôbec pre marihuanu a chodenie dcéry do nesprávnej partie obrátila na orgán sociálnoprávnej ochrany. Urobila matka chybu?
To je podobné, ako keby ste sa ma pýtali, či občan Slovenska môže dôverovať štátnym orgánom. Samozrejme, že keď sa matka dostala do takejto situácie, nemožno jej takýto postup vytýkať. Naopak, správala sa veľmi zodpovedne, lebo hľadala možnosť, ako dieťaťu pomôcť.
Že pomoc prebehla spôsobom, akým sa teraz dozvedáme, je iná vec, matka však konala správne. Zabezpečila lekársku starostlivosť o dieťa a kontakt so sociálnym úradom, ktorý jej mal vo všetkom pomôcť. ÚPSVaR by mal mať dokonca človeka, ktorý sa špecializuje na pomoc deťom s podozrením na drogovú závislosť.
Otázne je, či vôbec dievča, ktoré bolo umiestnené do Galanty, bolo drogovo závislé. Z verejne dostupných informácií sme sa to zatiaľ nedozvedeli. A je otázne, či súd mal túto informáciu vo svojich podkladoch. Jedna vec je, že sa v tele dieťaťa zistí prítomnosť drog, druhá zase to, či naozaj bola odborníkom diagnostikovaná závislosť ako choroba.
Ak by teda neexistovala lekárska správa, ktorá by potvrdzovala závislosť dcéry od drog, súd nesmie rozhodnúť o jej odoslaní do Galanty?
V takom prípade by to sociálny pracovník z ÚPSVaR nemal súdu ani len navrhovať. Resocializačné stredisko slúži na to, aby tam deti prekonávali fyzické, psychické a sociálne dôsledky drogovej či inej závislosti. A tú môže diagnostikovať iba lekár.
Ak sa takéto deti dostanú do štátnej starostlivosti, ihneď začínajú byť pre úrady aj súdy nedôveryhodné. Vidíme to aj teraz, keď sa mnohí vyjadrujú, že sú tam samí feťáci, šľapky, čo roztiahnu nohy každému, a podobne. Odráža sa to potom aj na rozhodnutiach jednotlivých orgánov?
Je to ešte horšie, ako to vnímate, lebo keď sme preskúmavali reedukačné centrá, do ktorých sa deti dostávali spravidla preto, že zlyhala rodina alebo niekto v ich okolí, stretávali sme sa s obrovskou prekážkou – zamestnanci v systéme a vlastne všetci ľudia zainteresovaní do procesu reedukácie tie deti označovali za také, onaké, nedôveryhodné, vymýšľajúce si, také, od ktorých nemožno nič dobré očakávať, a podobne.
Náš systém je takýchto predsudkov plný a mňa to veľmi mrzí. Ľudia, ktorí s takými deťmi pracujú, by na ne mali byť pripravení. Potrebujú totiž pomoc, a nie odsudzovanie. Stretli sme sa s tým všade, kde sme robili prieskum. Zodpovední sa vždy vyhovárali, že predsa nebudeme veriť takým deťom.
Aké sú potom možnosti obrany? Ktosi pri týchto deťoch poruší zákon, pre úrady sú však nedôveryhodné. Kam sa obrátiť?
Z predpisov vyplýva, že prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek rozhodnutiach by mal byť najlepší záujem dieťaťa. Ukazuje sa však, že inštitúcie najlepší záujem dieťaťa nielenže nezisťujú, ale často ho pri svojich rozhodnutiach ani neberú na vedomie.
Ak súd povie, že všetko je v poriadku a konanie zastavuje, pričom si o kvalite prešetrovania pomerov z jeho strany myslíme svoje, máme k dispozícii ešte nejaké právne prostriedky?
Súd má oprávnenie, takmer nikdy ho však nevyužíva, že začne konanie sám a iniciatívne, teda z úradnej moci. Keby sa niekto z EÚ pýtal, ako chránime práva detí, zrejme by sme sa chválili práve touto právomocou súdov, v praxi sa však ignoruje.
Dokonca, ako sme zistili, súdy nie sú zvyknuté ani na to, že dostanú podnet, aby zvážili a prípadne to konanie naozaj začali. Je to dôsledok totálne formalizovaného systému. Týmto zložkám najviac vyčítam, že sa vlastne odmietajú stretnúť so živým dieťaťom. Stačia im papiere a hotovo.
Čiže sa niet kam obrátiť?
Jediná možnosť je opakovane sa obracať na súd. Ak dáte podnet, aby začal konať z úradnej moci, ale nezačne, nemôžete sa voči tomu odvolať. Rozhodnutím súdu sa to končí a vy musíte stále podávať novšie a novšie podnety, aby ste ho konečne donútili všímať si okolnosti.
Aký je u nás systém sociálnoprávnej ochrany v tejto oblasti?
Treba vziať zákon a prehodnotiť, či ústavné výchovy, ktoré sú v ňom dnes zakotvené, spĺňajú účel, na ktorý doň boli zavedené. Toto vyhodnotenie však nik nerobí. Nik z dlhodobého hľadiska nevyhodnocoval, ako funguje reedukácia, nik nesleduje výsledky resocializácie. A ak niečo nesledujete, logicky ani nemáte možnosť urobiť korekciu.
Systém treba nastaviť inak, moderne. Tak, aby bolo možné pomáhať týmto deťom aj iným spôsobom ako ústavná výchova. Výhovorka, že tieto funkcie plnia súkromné zariadenia, je postavená zle, lebo ochrannú ruku nad deťmi drží štát. Musí mať teda možnosť kedykoľvek podrobne preveriť situáciu.
Má však dnes štát dostatok kvalifikovaného personálu, aby dokázal robiť relevantné kontroly?
Robila som prieskum, či sú orgány sociálnoprávnej ochrany vybudované tak, aby mohli plniť úlohy, ktoré im ukladá zákon. Prieskum som odovzdala v decembri 2012 a jeho výsledkom bolo, že podmienky na to, aby mohli riadne plniť svoje úlohy vyplývajúce z ochrany práv detí, rozhodne nemajú.
Na jedného pracovníka totiž v roku 2011 pripadalo až 352 detí, o ktoré sa mal starať. Systém teda, logicky, nebol nastavený tak, aby sa dalo dôkladne zisťovať, ako sa s deťmi nakladá. Efektívne nevieme pomôcť ani deťom v kolízii práv. Takéto dieťa dokonca nedostáva ani len právne zastúpenie, všetko sa deje len formálne. Celé zle.
Systém teda funguje tak, že kombinuje neodbornosť, neschopnosť, neochotu a nedostatočné podmienky na prácu? Lebo to znamená len jedno – totálnu ľahostajnosť štátu.
Systém je slabo zaplatený a personálne slabo vybavený ľuďmi s dostatočnou odbornosťou a kvalifikáciou. O materiálnych a platových podmienkach zamestnancov ani nehovorím. Systém preto ani nemôže pomáhať deťom, ako by mal.
Ak teda dnes pod vplyvom emócií smeruje obrovská vina na sociálnych pracovníkov, je to slepá ulička, respektíve príliš zjednodušený pohľad? Tým nehovorím, že by za súčasných podmienok nemohli pracovať oveľa lepšie.
Pozrite si našu správu, ako sú vybavené úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Ide o zodpovednosť štátu, lebo ten má mechanizmy na to, aby všetko fungovalo. Lenže on sa len tvári, že to funguje, a klame, že všetko je v poriadku.
Kým si nepriznáme pravdu, veci sa nezlepšia. Tento systém totiž vôbec nepociťuje potrebu sebareflexie ani po veľkých medializovaných prípadoch. Ak na to dnes doplácajú naše deti, v budúcnosti na to, logicky, doplatí celá naša spoločnosť.
Smer, ktorý vládne roky, váš úrad dlhodobo dehonestuje, vaše zistenia ho nezaujímajú. O čom to vypovedá?
Verejný ochranca práv je nástroj, ktorým si štát nastavuje zrkadlo, či naozaj dodržiava základné ľudské práva a slobody. Ak štát a jeho inštitúcie toto zrkadlo nechcú vidieť, nejde ani tak o to, že dehonestujú ten úrad a samy seba, ale najmä o to, že neuznávajú ochranu základných práv a slobôd ľudí, od ktorých majú moc.
Mojou úlohou je poukazovať na nedostatky. Nie preto, aby som všetko bezhlavo kritizovala, ale preto, aby sme naozaj zlepšovali štát a prostredie, v ktorom žijeme. To nám tu fakt má vyhovovať utajovanie pravdy? Veď štát patrí nám, ľuďom.
Opakovane ste upozorňovali na to, že deti u nás nemajú právne zastupovanie. Kolízny opatrovník hrá v podstate dvojrolu – má pracovať s rodinou, dávať súdu svoje zistenia, a na druhej strane aj obhajovať dieťa. Tieto dve pozície sú predsa nezlučiteľné a ochrana dieťaťa existuje len na papieri. Čo s tým?
Ak hovoríme o deťoch, ktoré sa dostávajú do kolízie práv, sú teda stretom právnych záujmov, napríklad rodičov, logicky z toho vyplýva, že by mali mať právneho zástupcu. Hovoríme totiž o sporoch, súdnych konaniach a rozhodnutiach, teda o uplatňovaní práva.
Kolízny opatrovník má dnes naozaj schizofrenickú rolu – na jednej strane má zastupovať dieťa pred súdom, na druhej strane pomáhať rodine, čo sa niekedy vylučuje.
Navrhovala som preto, aby opatrovník ostal opatrovníkom celej rodiny, a dieťa by v prípade kolízie záujmov zastupoval advokát. V trestnom konaní to tak je, v občianskoprávnom konaní nie. V podstate je až strašné, že dieťa tu vlastne nemá kto zastupovať.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
