Viem, prečo poľská vláda schválila zákon o koncentračných táboroch. Ale rozzúrilo ma to

Autor je izraelský politológ a filozof

Moji rodičia so mnou prišli do Tel Avivu len niekoľko mesiacov predtým, než sa začala druhá svetová vojna. Zvyšok našej rodiny – traja moji starí rodičia, niekoľko súrodencov mojej mamy a mojich päť bratancov – zostal v Poľsku. A všetci sa stali obeťou holokaustu.

Poľsko som navštívil niekoľkokrát. Moje knihy a články prekladajú do poľštiny. Vyučoval som na Varšavskej univerzite, a tiež na Jagelovskej univerzite. Nedávno ma zvolili za externého člena Poľskej akadémie umení a vied. A hoci je moja znalosť jazyka slabá, história a kultúra tejto krajiny mi nie sú cudzie.

Nemecké tábory

Práve preto viem, prečo poľská vláda schválila legislatívu týkajúcu sa histórie. Ale taktiež ma to rozzúrilo.

Poliaci sa pochopiteľne vidia predovšetkým ako obete nacistov. Žiadna iná krajina tak netrpela. Poľsko bolo jedinou krajinou okupovanou Nemcami, kde úplne zlikvidovali vládne inštitúcie, odzbrojili tamojšiu armádu a zatvorili školy i univerzity. Z mapy dokonca vymazali aj jej meno. Pakt Molotov-Ribbentrop viedol k nemeckej invázii na západe a k sovietskej okupácii na východe Poľska. V dôsledku tohto nezostala v krajine ani stopa po poľskom štáte a jeho úradoch.

Totálna deštrukcia štátu a jeho inštitúcií urobila z Poľska ideálne miesto pre vybudovanie nemeckých vyhladzovacích táborov, v ktorých zavraždili šesť miliónov poľských občanov – tri milióny tamojších Židov a tri milióny etnických Poliakov. Všade inde by nacisti museli prísť do styku s miestnymi vládami či úradmi.

To je dôvod, prečo má Poľsko pravdu, keď trvá na tom, že tábory nemožno volať „poľské vyhladzovacie tábory“, ako o nich raz omylom hovoril dokonca aj Barack Obama. Boli to nemecké tábory v okupovanom Poľsku.

Vrahovia v národe obetí

Ale poľská vláda robí vážnu chybu, keď sa snaží kriminalizovať akúkoľvek zmienku o poľských vyhladzovacích táboroch. Takéto prostriedky používajú len nedemokratické režimy. Tie demokratické by sa mali spoliehať skôr na verejný diskurz, historické fakty, diplomatické kontakty a vzdelávanie.

Lenže navrhovaná legislatíva ide ešte ďalej: jej cieľom je kriminalizovať aj akúkoľvek zmienku o úlohe etnických Poliakov v holokauste. Takisto odkazuje na niečo, čo nazýva „historickou pravdou“ v súvislosti s masakrom Židov, ktorých v Jedwabnom zabíjali ich poľskí susedia.

Keď historik Jan Gross publikoval štúdiu, kde dokázal, že to boli Poliaci a nie Nemci, kto tam zaživa upálili stovky Židov, Poľsko sa dostalo do hlbokej krízy svedomia. Dvaja prezidenti – Aleksander Kwaśniewski a Bronisław Komorowski – tieto zistenia prijali a verejne poprosili o odpustenie. Ako povedal Komorowski, „dokonca aj v národe obetí sa objavili vrahovia.“ Lenže dnes poľskí predstavitelia tvrdia, že vec treba znovu preskúmať a volajú po exhumácii masových hrobov.

Názory a ideológia poľskej vlády sú vnútornou záležitosťou Poľska. Ale ak sa krajina snaží vyleštiť či poprieť problematické aspekty vlastnej histórie, aj tí, ktorí sa identifikujú s poľskou bolesťou, si môžu klásť otázky, ktoré doteraz prehliadali. Tieto otázky nie sú ani triviálne, ani sa netýkajú jednotlivcov. Dotýkajú sa totiž celonárodných rozhodnutí.

A neurobili nič

Prvá sa týka načasovania Varšavského povstania v auguste 1944. Poliaci správne poukazujú na skutočnosť, že Červená armáda, ktorá už prišla k Visle, nepomohla poľským bojovníkom a Nemcom umožnila vzburu potlačiť – bol to jeden zo Stalinových najcynickejších ťahov.

Ale prečo poľská podzemná Armia Krajowa (AK), ktorú riadila poľská exilová vláda v Londýne, udrela vo chvíli, keď sa už Nemci sťahovali, východné Poľsko bolo oslobodené a Červená armáda už bola pripravená Varšavu oslobodiť? Oficiálne poľské vysvetlenie znie, že povstanie proti Nemcom bolo tiež preventívnym úderom proti ZSSR, pretože to mali byť poľské a nie sovietske sily, ktoré oslobodili hlavné mesto. To môže vysvetľovať (hoci nie ospravedlňovať) sovietske odmietnutie pomôcť Poliakom.

Ale to nie je jediná otázka: Prečo napríklad AK čakala viac ako štyri roky, než sa postavila proti okupantom? Prečo nenarušila systematické zabíjanie troch miliónov Židov, ktorí boli poľskými občanmi? Prečo sa nezapojila do povstania vo varšavskom gete v apríli 1943?

Občas počuť otázku, koľko zbraní AK poslala či neposlala bojovníkom v gete. Ale dôležitejšie je iné. Likvidácia povstania vo varšavskom gete trvala týždne; v „árijskej časti“ mesta Poliaci videli a počuli, čo sa deje – no neurobili nič.

Nevieme, čo by sa stalo, keby sa poľskí bojovníci pridali k Židom. Isté je to, že jednotkám SS by to likvidáciu varšavského geta sťažilo, a navyše, keby sa Poliaci pridali k tomu, čo bolo považované za „židovské povstanie“, bol by to silný dôkaz solidarity s poľskými Židmi. Možno legitímne pochybovať o tom, ak sa vyzdvihuje morálna dimenzia rozhodnutia začať povstanie preto, aby Varšavu nemohli oslobodiť Sovieti, a zároveň sa ignoruje neochota konať, aby sa zabránilo smrti troch miliónov poľských Židov a pripojiť sa k povstaniu v gete.

Osudové rozhodnutie

V marci 1939 britská a francúzska vláda zistili, že ich dovtedajší appeasement k Hitlerovi neuspel.

V tú jar Briti a Francúzi vyhlásili, že budú brániť Poľsko pred nemeckou inváziou. A v tom istom čase navrhol Sovietsky zväz Britom a Francúzom jednotný front proti nemeckej agresii proti Poľsku. V auguste 1939 cestovala anglicko-francúzska vojenská delegácia do Moskvy, kde vedúci sovietskej delegácie, minister obrany Vorošilov, položil západným dôstojníkom otázku: „Súhlasila by poľská vláda so vstupom sovietskych vojsk, ktoré by boli nevyhnutné k tomu, aby bolo možné odraziť nemeckú inváziu?“

Po týždňoch váhania to poľská vláda odmietla. Ako sa vraj spýtal jeden poľský minister: „Ak sovietska armáda vstúpi do Poľska, kto vie, kedy by odišla?“ Anglicko-francúzsko-ruské rozhovory skolabovali a o niekoľko dní došlo k podpisu Paktu Molotov-Ribbentrop.

Poľskej pozícii sa dá rozumieť. Keď krajina v roku 1918 získala nezávislosť, Poľsko sa ocitlo v brutálnej vojne s Červenou armádou. Len francúzska vojenská pomoc pomohla Rusov zahnať a zachrániť tak poľskú nezávislosť. V roku 1939 sa zdalo, že Poľsko sa bojí viac Sovietskeho zväzu ako Nemecka.

Nikto nevie, či by sa Poľsko vyhlo nemeckej okupácii, keby súhlasilo so vstupom Červenej armády, a nikto nevie, či by tak zabránilo druhej svetovej vojne a holokaustu. Ale má zmysel považovať to za jedno z najosudovejších a najkatastrofálnejších rozhodnutí v poľskej histórii.

V žiadnom prípade nechcem obviňovať obeť. Morálna a historická vina patrí nacistickému Nemecku, a tiež Sovietskemu zväzu. Ale ak chce dnešná poľská vláda revidovať históriu, musí sa zaoberať aj týmito širšími témami. Národ a jeho lídri sú zodpovední za dôsledky svojich rozhodnutí.

Tvárou k pravde

Nedávno som navštívil POLIN, židovské múzeum vo Varšave, ktoré inicioval bývalý prezident Kwaśniewski. Hlboko ma zasiahlo nielen bohatstvo a prezentácia materiálov, ale tiež sofistikovanosť a historická integrita celého projektu: výstava ukazovala, že bez Židov by Poľsko nebolo Poľskom.

Ale múzeum ukazuje aj temnejšiu tvár prepletených dejín, keď sa na prelome 19. a 20. storočia v Poľsku objavila radikálne nacionalistická a antisemitská strana Endecja pod vedením Romana Dmowskeho.
Jeden nežidovský priateľ, ktorý ma sprevádzal, mi povedal: „Teraz je čas vybudovať poľské múzeum porovnateľného štandardu.“

Priateľ má pravdu, ale súčasná poľská vláda postupuje spôsobom, ktorý je tak zlý, ako aj nemúdry. Ako ukázalo samotné Nemecko, Poľsko sa môže najlepšie chrániť tak, že sa postaví tvárou v tvár pravde.

© Project Syndicate